„Nemám veľa času, ale ukážem vám niečo zaujímavé,“ hovorí mi miestny taxikár Jorge v meste Angra do Heroísmo na ostrove Terceira. O chvíľu vystúpime z auta a kráčame hore kopcom v historickom centre mesta. Taxikár má v sebe vášeň pre miestnu históriu. Zrazu sa zastaví a energicky hovorí: „Mesto sa zrodilo na kopci, malo 12 mlynov a voda po búrke stekala dole brehom. Pozri sa sem, aký dômyselný kanalizačný systém domáci vymysleli.“ Ukazuje pritom prstom na dva betónové kanály. Jeden je väčší, tiekla v ňom pitná voda, a druhý menší na odpadovú vodu. Pochádzajú z 15. storočia. Nachádzame sa vedľa stredovekého františkánskeho kláštora, odkiaľ je krásny výhľad na prístav v tvare podkovy. Jorge naň ukazuje prstom a hrdo povie: „Tadiaľto prechádzal celý svet. Všetko zlato z Južnej Ameriky a vzácne koreniny z Indie prešli cez tento prístav.“ Zvedavo sa teda pýtam, ktoré historické udalosti sú podľa neho najdôležitejšie v dejinách mesta Angra do Heroísmo. „Určite to bude rok 1499, keď Vasco da Gama vstúpil do Angry. Jeho brat Paul tu vo františkánskom kláštore zomrel. Vasco svojou prítomnosťou umiestnil Azory na mapu sveta a to je veľká vec.“ Oči sa mi ihneď rozžiarili, Jorge do mňa práve zasadil semienko zvedavosti.

Chcel som vedieť viac. Po sérii otázok som sa dozvedel, že môj taxikár šesť rokov študoval americkú históriu v USA, ale vrátil sa sem. „Nie som nadšený, že po štúdiu robím taxikára, ale som šťastný.“ Verím mu to, jeho obrovský úsmev a žiarivé oči na tvári prezrádzajú lásku k rodnému kraju. Rozhovor s ním bol inšpiratívny, pretože jeho životný príbeh zároveň ukazuje osud mnohých domácich, ktorí pre chudobu, zemetrasenia, lepšie pracovné podmienky a v minulosti aj pre brutalitu režimu portugalského diktátora Antónia Salazara museli mnohokrát vycestovať do zahraničia. Len v USA žije viac ako milión Azorčanov. Ich väzby na rodné súostrovie sú však stále veľmi silné, často sa vracajú naspäť, o čom som sa neskôr sám presvedčil na ostrove Pico.

Môj taxikár ani netušil, koľko zaujímavých tém pre mňa otvoril. Začala ma fascinovať námorná história týchto malých ostrovov uprostred Atlantiku. Už roky sa totiž snažím objavovať miesta spojené s portugalskými moreplavcami, vďaka čomu som lepšie spoznal Brazíliu, Mozambik, Indiu a, samozrejme, Portugalsko. Rozhodol som sa, že Azory vzdialené až 1 500 km od pevninského Portugalska bližšie preskúmam. Posledných päť rokov sem pravidelne cestujem s túžbou zistiť odpoveď na túto otázku: „Akú úlohu zohrali Azory vo svetových dejinách?“ Výsledok svojich ciest približujem v unikátnych príbehoch piatich málo známych ostrovov. Pre pestrosť a rôznorodosť som najznámejší ostrov São Miguel zámerne vynechal.&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Sedím pod storočným stromom araukárie, vysokým 40 metrov, na námestí Largo Prior do Crato a pijem kávu. Okolo mňa je asi päť poloprázdnych stolov. Je teplo, príjemné júnové počasie. Vo vzduchu cítim vôňu morskej soli zmiešanú so sladkou arómou pečiva z neďalekej cukrárne Esplanada Café Central. Vždy keď som v Angre, zájdem sem na kávu a pohárik azorského brandy Ezequiel. V tichosti sledujem ľudí, ktorí sa nikam nenáhlia. Ostrovný život tu má svoje zákonitosti. Treba rešpektovať pomalosť a užívať si pokoj. Tu človek zistí, že sa v živote nemusí tak náhliť. Všetko je relatívne.

Nie je náhoda, že svoju cestu po ostrovoch začínam práve tu v Angre. Má síce iba 30 000 obyvateľov, ale portugalské dedičstvo reprezentuje v tom najlepšom svetle. Ide o bývalé hlavné mesto Azor, ktoré viac ako 400 rokov námornou cestou spájalo civilizácie na oboch brehoch Atlantického oceánu. Portugalci ostrovy objavili v polovici 15. storočia v období, keď budovali svoje globálne námorné impérium založené na nových technikách navigácie a predovšetkým dobývaní svetových morí. Angra sa stala očitým svedkom týchto udalostí a zároveň kľúčom k pochopeniu jednej z najvýznamnejších epoch svetových dejín, a to obdobia zámorských objavov (15. – 18. storočie), ktoré splodilo dvoch výnimočných mužov – Krištofa Kolumba a Vasca da Gama. Prvý objavil Ameriku (1492) a druhý námornú cestu do Indie (1498). Obaja zásadne pretvorili náš koncept nazerania na zem a navždy ovplyvnili smerovanie ľudskej civilizácie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vtedajší svet sa neodvratne zmenil. Všetky neznáme miesta na mape sa postupne odhaľovali. Ďaleké národy a cudzie kultúry sa začali prepájať. Obaja moreplavci sa na svojej spiatočnej ceste zastavili na Azorách a ich úspech šíril novú éru renesancie, objavov a modernizmu. Portugalské a španielske lode začali dominovať svetovým moriam, vďaka čomu sa Angra v priebehu krátkeho času zmenila z malej rybárskej osady na jedno z najstrategickejších miest v Atlantiku. Stala sa hlavným mestom námorných trás všetkých lodí vracajúcich sa z Indie, Afriky, Číny, Japonska a celej Ameriky.

Predstavte si peruánske Cusco, bolívijské Potosi, Havanu na Kube, brazílske Rio de Janeiro, čínske Macao, indickú Gou či holandský Nieuw Amsterdam (dnešný New York). Lode z týchto prístavov sa tu pravidelne zastavovali. Obyvatelia Terceiry si začali uvedomovať význam svojej jedinečnej polohy, pretože všetky tie drahé koreniny, truhlice zlata, striebra, hodvábu, bavlny, čaju, vzácneho dreva či perál z ďalekých končín prechádzali týmto mestom. Svet rozpoznal jeho dôležitosť. Angra totiž v preklade znamená kotvisko, záliv, ktorý plávajúcim lodiam poskytuje bezpečie v otvorenom oceáne. Takýmto spôsobom mesto neustále rástlo a svoj význam si udržiavalo aj v 19. storočí v ére parníkov.

Potom však vznikol Suezský prieplav (1869) a tým sa postupne strácala tranzitná obchodná úloha ostrovov. Angra a spolu s ňou aj celé Azory upadli do zabudnutia. Do pozornosti sa opätovne dostali až po ničivom zemetrasení s magnitúdou 6,9 stupňa v roku 1980. Za obeť padlo mnoho životov, viac ako 15 000 budov a 70 percent historického centra mesta Angra do Heroísmo. V kaviarni som sa o tom rozprával s jednou staršou pani čašníčkou Joanou, ktorá mala iba 16 rokov, keď sa to stalo. V krátkosti mi opísala svoju spomienku. „Ten deň si stále veľmi dobre pamätám. Sedeli sme s rodinou pri stole a jedli obed. Zrazu sa začala triasť zem a celý náš dom. Na zem popadal nábytok, rozbilo sa sklo a taniere, ale, vďakabohu, nič sa nám nestalo. Iní ľudia na našej ulici Santa Luzia nemali také šťastie. Mnoho rodín zomrelo v ruinách domov. Ten smútok a tragédiu si budem pamätať navždy.“

Vybral som sa do ulíc, kde ešte aj dnes vidieť stopy po zemetrasení starom 40 rokov. Viaceré domy a budovy sú už síce opravené, ale hneď vedľa krásnej mestskej záhrady Duke do Teixeira smerom na Rua do Marques stojí pár zničených budov bez strechy a s rozpadnutými oknami. Ako tichí svedkovia nám pripomínajú, že Azory majú vulkanický pôvod a zem je tu neustále v pohybe. Kúsok ďalej je námestie s mohutnou Katedrálou Sé, ktorá dominuje celému mestu. Angra sa v roku 1534 stala sídlom mocného biskupstva a z tohto chrámu sa šírilo kresťanstvo na všetky ostrovy.

Vstúpil som dnu a na moje veľké prekvapenie tu bola iba minimálna výzdoba. Holé steny, vysoké kamenné stĺpy, drevený strop bez maľby. Čakal som viac. Až o pár minút neskôr som si uvedomil, že zemetrasenie a následný požiar zničili obrovskú zbierku umeleckých diel a barokových obrazov. Celá tragédia nakoniec priniesla aspoň jednu pozitívnu vec. Počas rekonštrukcie bola Angra ako prvé portugalské mesto zaradená do prestížneho Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, čo umocnilo jej význam pre celosvetovú históriu. Iba málo miest na svete sa môže pýšiť takými dejinami. Hovorí sa, že ten, kto chce porozumieť Angre, najskôr musí rozumieť svetu. V tom sa ukrýva jej jedinečnosť.&nbsp;

Putujem po Terceire do oblasti, ktorá je známa ako Mistéiro dos Negros (Čierne mystérium). Prišiel som sem trekovať. Je tu krásna, ale miestami náročná turistika cez prastaré zelené vavrínové lesy pokryté malými jazierkami, lúkami a japonskými cédrami. Predieram sa vlhkým magickým lesom za obrovského dažďa, všade je šmykľavé blato, fúka silný atlantický vietor a mach pod nohami je nasiaknutý vodou ako špongia. Miestami sa brodím v hustej hmle, som premočený až na kosť, ale je to pôžitok na nezaplatenie. V hlave mám čisto, vychutnávam miestnu faunu bohatú na paprade, mach, lišajníky, vždyzelené stromy a endemické rastliny (viac ako 150 druhov). Popritom sa musím sústrediť na kamene pod nohami. Hlavná časť výletu totiž prechádza okolo dvoch vyhasnutých sopečných kopcov. Cestu tak tvoria ostré čierne vulkanické skaly stuhnutej lávovej pemzy.

Veľmi som túžil spoznať túto časť ostrova, pretože drsnosť miestnej prírody zodpovedá pôvodnému reliéfu krajiny, cez ktorú sa predierali prví portugalskí osadníci. V minulosti totiž ostrovy pokrýval hustý vavrínový les, takzvaný laurissilva. Je to jeden z najstarších ekosystémov na svete, ktorý bol ešte v stredoveku rozšírený vo veľkej časti Európy, ale v priebehu storočí sme ho takmer úplne vyklčovali. Z toho mála, čo z vavrínového lesa prežilo až do súčasnosti, sa viac ako 80 percent nachádza na Madeire, Kanárskych ostrovoch a Azorách.

Po turistike, ktorá mi sem-tam pripomínala atmosféru Tolkienovej Stredozeme, som zamieril do oblasti Biscoitos. Nachádzajú sa tu prírodné bazéniky nazývané piscinais naturais, vytvorené vďaka stuhnutej láve v oceáne. Dá sa v nich bezpečne okúpať s pocitom, že za vaším chrbtom sa mohutné vlny rozbíjajú na morských skalách. Už viackrát sa mi to podarilo, ale v ten deň stále pršalo. Keď som zaparkoval auto, zbadal som miestnych rybárov, z vody práve vytláčali malú loďku. V sieti mali ryby a menšie chobotnice. O chvíľu už s dobrou náladou fajčili cigarety a ostrými nožmi na brehu čistili úlovok. V Biscoitos sa nachádza ešte jedna azorská unikátnosť – vinice. Sú roztrúsené okolo niekoľkých domov, oplotené vysokými kamennými múrmi z čadiča. Na svojich cestách veľmi rád ochutnávam lokálne vína a tie najlepšie sa nachádzajú na ostrove Pico, ktorý je preslávený najkvalitnejším vínom na Azorách. Vybral som sa bližšie ho spoznať.&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Portugalská kultúra zanechala na Azorách svoju pečať v podobe barokovej architektúry, portugalského jazyka, kresťanských tradícií a rovnako v gastronómii. Špeciálne sa húževnatosť Portugalčanov ukázala pri výrobe vína, pretože na tvrdom vulkanickom podloží dokázali vypestovať niekoľko odrôd viniča. Tie najväčšie sa nachádzajú na ostrove Pico, ktorého sopka Ponta do Pico (2 351 m n. m.) je zároveň najvyššia hora Portugalska. Letím v malom lietadle azorskej spoločnosti SATA ponad túto vysokú vyhasnutú sopku, čo je zážitok sám osebe, a spoza okna sa pozerám na rozsiahle čierno-zelené polia podo mnou. Všade sú vinice. Je to úžasný pohľad a človek si rýchlo uvedomí, že toto vôbec nie je miesto, kde by mal vinič rásť.

Je to nehostinný čierny vulkanický terén plný čadičových skál, bičovaný silným vetrom z oceánu a slaným vzduchom, ktorý spáli listy, ak sa o ne nestaráte. To, že sa to osadníkom podarilo, sa považuje za malý zázrak. Celé generácie prisťahovalcov, prvých Portugalčanov, Flámov, Afričanov či Angličanov, všetky tieto národy tu po sebe niečo zanechali. Plody ich usilovnej práce a neustáleho kultivovania drsnej krajiny dnes obdivujeme. Predstavte si, že takú základnú vec, akou je úrodná pôda na pestovanie, sem museli doniesť až z vedľajšieho ostrova Faial. S pokorou a úctou vnímam, ako starí vinári dokázali čítať vlastnú krajinu, aby uchránili vinič pred skazou. Začali ukladať ťažké čadičové kamene na seba a vytvárať tak malé kamenné ohrady, ktoré vinič chránili pred silným vetrom, morskou soľou a zároveň v noci zohrievali pôdu.

Zo začiatku to robili hlavne náboženské rády jezuitov a františkánov, ktorí potrebovali víno počas eucharistie, ale časom sa k nim pridali aj bohatí majitelia pôdy. Vďaka spoločnej práci sa viac ako 40 kilometrov pobrežia zmenilo na vinice, ktoré siahajú až tri kilometre do vnútrozemia. Celkovo 987 hektárov. Výsledok ich úsilia ocenili dokonca samotní králi. V polovici 19. storočia zažila produkcia svoje zlaté obdobie a miestne víno verdelho sa dostávalo na kráľovské dvory v Škandinávii, k duchovným otcom vo Vatikáne či do cárskeho Ruska. Dedičstvo starých majstrov nakoniec vyzdvihlo aj UNESCO, ktoré jedny z najunikátnejších viníc na svete zaradilo do svojho zoznamu.

Pozvánku na návštevu ostrova som dostal od svojej americkej kamarátky Lindy z Kalifornie. Sprevádzal som ju po strednej Európe. Jej rodičia pochádzali z Pica a ona sa sem pravidelne počas leta vracia. Pre mňa zosobňuje typickú azorskú črtu, ktorou je silný vzťah k svojim koreňom. Napriek tomu, že vyrastala v USA, s hrdosťou v hlase hovorí: „Eu sou Acoriana.“ (Som Azorčanka.)

V deň nášho príchodu bola celá dedina Santo Amaro hore nohami. Práve sa tu konala festa, slávnosť venovaná patrónovi miestneho kostola. Prišli sme sem večer, chlapi na veľkom ohnisku opekali prasa pre všetkých zúčastnených. Miestny malý bar pokrýval spotrebu piva, zatiaľ čo ženy pri stole krájali žemle a natierali ich maslom. Ostatní si do nich rukami vkladali kúsky chrumkavého mäsa. Panovala tu pokojná a uvoľnená atmosféra. Na pódiu sa tancovalo a spievalo v tradičných folklórnych krojoch.

Prišli sme v ten správny čas. Na druhý deň sme mali ďalšiu festu, tentoraz rodinnú. Počas mojej návštevy Linda zvolala všetkých bratrancov a sesternice. Rozpálil sa gril a postupne naň padali krevety v omáčke, chobotnice na cesnaku, tuniak na limetke a šťavnaté lokálne hovädzie steaky. Podávali sa k tomu miestne vína. Najviac mi chutilo Frei Gigante s tropickou vôňou citrusov, so silnou aciditou a štipkou oceánskej soli. Večer sa zakončil súkromným koncertom miestnej 14-člennej dychovky. Odvtedy viem, čo znamená azorské priateľstvo a pohostinnosť.

Čakám na letisku na ostrove Faial. Chystám sa odletieť na ďalší ostrov – Flores. Dostať sa tam nie je jednoduché. Lety sa veľmi často rušia alebo meškajú celé hodiny, tak ako v mojom prípade. Rýchlo teda zastavím taxík a vyrazím do hlavného mesta Horta. Túžil som navštíviť najlegendárnejší bar na ostrove. Bar Peter café je miesto so špecifickou atmosférou. V priebehu 103 rokov sa tu zastavili najvýznamnejší jachtári sveta. Spomeniem aspoň sira Francisa Chichestera, ktorý sa koncom 60. rokov stal prvým sólovým námorníkom, ktorý oboplával svet, začínajúc v Anglicku.

Azorské ostrovy: Raj v strede modrého Atlantiku medzi Európou a Amerikou

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Azorské ostrovy: Raj v strede modrého Atlantiku medzi Európou a Amerikou

Súvisiace články

Pouličný život v Havane: Krásna žena, dobrá cigara a fľaša rumu. Vitajte na Kube!

Krajinou kremľov: Kultúrne dedičstvo obrovskej krajiny koncentrované v malom priestore

Lákadlá Beneluxu: Za závanom marihuany, surových rýb, skvelého piva a čokolády

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás