Vladimír Kampf

Klaudia a&nbsp;Mirka sa našli v&nbsp;netradičnom odvetví archeológie. Obe sú Daňové. Vydali sa celkom náhodou každá za iného Daňa. „Zisťovali sme, či je správne, keď nám niekto povie, že sme podvodné archeologičky. Vraj je to homonymum a&nbsp;je to v&nbsp;poriadku. Predsa len, archeológia pod vodou znie lepšie a&nbsp;výstižnejšie,“ vysvetľuje Klaudia. Jazykové okienko: Homonymum je slovo, ktoré znie rovnako ako iné slovo iného významu a&nbsp;pôvodu. Vznik homoným býva náhodný, napríklad odvodením slov od podobných základov alebo preberaním z&nbsp;cudzích jazykov.

Prečo napadlo venovať sa archeológii pod vodou práve ženám? Vraj preto, lebo majú vždy dobré nápady. Mimochodom: Klaudia a&nbsp;Mirka nemajú ani v&nbsp;okolitých krajinách veľa kolegov. V&nbsp;Česku sa tomuto odvetviu tiež venuje žena. V&nbsp;Maďarsku muž. Niekoľko Rakúšanov akoby rieky nezaujímali, ale zaujímajú ich jazerá a&nbsp;ich jedinečné kolové stavby. Najrozvinutejší tím z&nbsp;okolitých krajín majú Poliaci. Tých zaujímajú moria aj rieky a&nbsp;veľa cestujú do zahraničia. Ich rieky sú však pokojnejšie ako tie naše. Pre Ukrajincov je mimoriadne zaujímavé Čierne more a&nbsp;najmä antické nálezy v&nbsp;ňom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Mirka vysvetľuje: „Archeológia pod vodou je samostatná metóda výskumu pamiatok v&nbsp;riekach alebo v&nbsp;moriach. Potápam sa od devätnástich rokov. U&nbsp;nás je to rodinná tradícia. Už sa aj moje deti potápajú. Klaudia sa k&nbsp;tomuto odvetviu dostala počas výskumov v&nbsp;Kuvajte. Poznali sme sa už za slobodna, keď sme boli Mikovínyová a&nbsp;Vajdíková. To, že sme sa vydali za Daňov, je len ďalšia spoločná náhoda v&nbsp;našich životoch. Asi to tak malo byť. Sme základ slovenského tímu, ktorý sa rozrastá, naberáme ďalších kolegov, ktorí už začínajú fungovať samostatne.“

Daňové sa o&nbsp;toto odvetvie začali intenzívnejšie zaujímať v&nbsp;roku 2018, pričom prvý impulz prišiel o&nbsp;dva roky skôr. Pred tým archeológovia vedeli o&nbsp;nálezoch z&nbsp;riek, ktoré vybagrovali pri prácach na nej počas regulačných prác. Príkladom je prehlbovanie koryta Dunaja pri Iži, kde býval rímsky vojenský tábor, dnes nazývaný Kelemantia, ktorý je dnes súčasťou lokality svetového dedičstva UNESCO. Kastel v&nbsp;Iži bolo jediné rímske opevnenie na tomto úseku hraníc predsunuté na ľavú stranu Dunaja. Ležal oproti légiovému táboru Brigetio v&nbsp;dnešnom Szöny v&nbsp;Maďarsku vo vtedajšej rímskej provincii Panónia. Z&nbsp;Kelemantie sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov. Veľkú časť dávno rozobrali miestni obyvatelia na vlastné stavby.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

„Pri úpravách brehov pri niekdajšom tábore vybagrovali rímske kotvy a&nbsp;ďalšie nálezy. Už v&nbsp;tom čase mali niektorí kolegovia snahu potopiť sa, ale viditeľnosť v&nbsp;Dunaji je počas väčšiny roka takmer nulová. Dnes už vieme, že najlepšie mesiace na potápanie sú január a&nbsp;február, keď je zima a&nbsp;voda je čistejšia, riasy sa nerozmnožujú tak intenzívne ako v&nbsp;lete a&nbsp;časť sedimentu klesne. Mikročastíc je menej a&nbsp;viditeľnosť býva vyše metra, čo je v&nbsp;Dunaji skvelé. V&nbsp;mori je bežná viditeľnosť dvadsať až tridsať metrov,“ dodáva Mirka.

Potápať sa bezhlavo a&nbsp;hľadať archeologické nálezy by nemalo zmysel. „Šťastie praje pripraveným. Aby sme mali šancu niečo nájsť, musíme byť pripravený aj preto, že náš čas pod vodou je obmedzený a&nbsp;musíme myslieť na bezpečnosť. Preto musíme byť čo najefektívnejší.“

Klaudia o&nbsp;najlepších lokalitách pre podvodnú archeológiu na Slovensku hovorí: „Každá rieka má potenciál. Vyberáme si miesta, ktoré majú pre nás zaujímavé historické pozadie. Skôr ako vstúpime do rieky, pozrieme si historické osídlenie a&nbsp;ako rieka tiekla v&nbsp;minulosti na mapách. Rozhodujeme sa podľa toho, ako ju regulovali a&nbsp;ako pred tým meandrovala. Keď nájdeme nejaké staršie štruktúry na mapách, napríklad vodné mlyny či mosty, prípadne kompy, vieme, že tam môžeme niečo nájsť. To je napríklad vo väčších mestách. V&nbsp;súčasnosti sa sústreďujeme na Sereď a&nbsp;Hlohovec na Váhu. Rieka Váh delí Slovensko na dve časti. Ľudia cez ňu museli prechádzať. V&nbsp;tých najstarších časoch na to využívali brody, neskôr kompy a&nbsp;mosty. Práve na týchto miestach môžeme nájsť veľa vecí, ktoré tu ľudia postrácali či vyhodili.“

Bežnými nálezmi sú podkovy koní či súčiastky vozov. Podľa toho vieme identifikovať, kadiaľ naši predkovia chodili a&nbsp;akými trasami viedli obchodné cesty. „Boli to zvyčajne aj najlepšie strážené miesta. Na mostoch vyberali mýta a&nbsp;poplatky. Boli to tiež strategické miesta aj pre prechod vojsk, nielen obchodníkov.“ Rieka Nitra je síce veľmi tvrdo regulovaná, ale napríklad rovno v&nbsp;meste Nitra je zaujímavá archeologická lokalita vo vodnom toku, ktorá predtým bola na suchu. Pod hladinu sa dostala až po regulácii. Hroby a&nbsp;objekty akoby sčasti pochovala tečúca voda vo vyrovnanom koryte.

„Sme úplne na začiatku. Archeológia pod vodou je u&nbsp;nás vo fáze prieskumov. Zatiaľ len zhromažďujeme informácie o&nbsp;tom, čo všetko by sme mohli robiť. Sme na to zatiaľ dve, z&nbsp;dvoch rôznych inštitúcií, z&nbsp;Archeologického ústavu SAV, v. v. i., v&nbsp;Nitre a&nbsp;z&nbsp;Trnavskej univerzity. Je nemožné, aby sme obsiahli všetky rieky. Tešíme sa z&nbsp;kolegu zo stredného Slovenska, ktorý sa ujal Hrona.“ Potenciál majú aj umelo vytvorené vodné plochy, na dne ktorých sú archeologické lokality. Ide o tie miesta, ktoré pred ich zaplavením nepreskúmali alebo o nich ani nevedeli. „Príkladom je Liptovská Mara, kde preskúmali len časť lokalít a&nbsp;zaplavili zvyšky osídlení z&nbsp;11. a&nbsp;12. storočia, ktoré sú dnes súčasťou archeológie stredoveku,“ dodáva Klaudia.

Každému výskumu predchádza poctivý prieskum. Najprv na suchu v&nbsp;archívoch nad mapami a&nbsp;potom pod vodou. „Uprednostňujeme nedeštruktívne metódy. Spolupracujeme s&nbsp;organizáciami, ktoré používajú sonary. Bez nich by sme nepokročili tak výrazne ako teraz. Na sonare vidno aj v&nbsp;blate utopené nálezy. Vo Váhu sme využili miesto sonarov nízky vodný stav a&nbsp;zaujímavé územie sme jednoducho prešli. Každý kôl mosta či mlyna sme zamerali do GPS súradníc a&nbsp;vytvorený celok nám dal nakoniec zmysel.“

Mirka hovorí o&nbsp;nálezoch: „Okrem podkov a&nbsp;náradia to môžu byť rôzne časti zbraní z&nbsp;vojenských ťažení a&nbsp;bitiek, ktoré sa odohrali na brehoch riek či rovno na riekach. Sú to zubadlá, hroty šípov a&nbsp;oštepov a&nbsp;iné. Nachádzame aj predmety, ktoré súviseli s&nbsp;náboženstvom. V&nbsp;dávnejšom období ľudia prinášali obete vodným duchom či živlom. Ďalšie pamiatky súvisia s&nbsp;komunikáciami a&nbsp;transportom. Aj brody boli vytýčené a&nbsp;ohraničené. Na Slovensku sú zriedkavé fragmenty lodí a&nbsp;rôznych plavidiel napriek tomu, že tu bolo na vode živo. Miesta, na ktorých mohli plte stroskotať, sú v&nbsp;súčasnosti už na suchu. Nálezy veľkých drevených kusov vo vyťaženom štrku môžu byť práve kusy plavidiel. To, žiaľ, zvyčajne robotníci neriešia a&nbsp;ani netušia, čo vlastne vyhrabali a&nbsp;vyhodili. Prichádzame o&nbsp;veľa.“

Na dne končili aj monoxyly, plavidlá vytesané z&nbsp;jedného kusa dreva. Po celej Európe sú ich desiatky, len na Slovensku vieme o&nbsp;dvoch. Jeden by mal byť v&nbsp;múzeu v&nbsp;Prahe a&nbsp;druhý je v&nbsp;Dunajskej Strede. „Voda je super na to, že dokáže uchovať organické veci, drevo, kožu, látky, ktoré by sa v&nbsp;inom prostredí rozpadli. Voda nám ich zachovala a&nbsp;môžeme z&nbsp;nich získať ďalšie poznatky.“ Archeologičkám spod vody priniesli slávu zvyšky rímskeho mosta pri Iži vedľa Komárna. Ten most je dôležitý, pretože mení naše znalosti o&nbsp;geopolitickej situácii nášho regiónu. Zvyčajne si kolegovia mysleli, že tu bol pontónový most. Udržiavať ho dve storočia by bol problém, pretože jeho nepriateľom bolo všetko, čo prinášala voda. Objavili sme piliere mosta z&nbsp;kolov a&nbsp;kameňov. Prvé výsledky ukazujú, že ide o&nbsp;rímsky most približne zo 4.&nbsp;storočia.

V&nbsp;tom čase rímsky tábor dva razy prestavali. To dáva logiku. Ak chceli prežiť, museli prestavovať a&nbsp;mať spoľahlivé spojenie cez rieku. „Nakoniec im to aj tak nevyšlo. V&nbsp;roku 375 zomrel cisár Valentinián na druhom brehu rieky, krátko po jeho smrti pevnosť zrejme opustili. Podľa dobových prameňov generáli nechali strhnúť most cez rieku, ktorý krátko pred tým postavili. Či to bol ten náš most, ešte len budeme skúmať.“ V&nbsp;Dunaji pri Iži našli rímske tehly, ktoré rybári v&nbsp;stredoveku používali ako závažia sietí. A&nbsp;možno si ich takto prispôsobovali už Rimania… Ktovie. Dve rímske kotvy dokazujú, že na vode bol čulý ruch. Materiál na stavbu pevnosti museli doviezť buď po rieke, alebo už po moste.

Klaudia hovorí o&nbsp;prístave pri Kelemantii: „Nenašli sme zvyšky prístavu, ale vieme, že tam bol. Lode tam neplávali nadarmo. Možno raz nájdeme niektorú z&nbsp;lodí, ktorá tu stroskotala a&nbsp;voda ju pochovala. Zatiaľ máme len tie dve rímske kotvy z&nbsp;bagrovania. Okrem nich vieme aj o&nbsp;kamenných nadstavcoch na hrobovú architektúru a&nbsp;v&nbsp;Dunaji našli tiež malé rímske oltáriky s&nbsp;nápismi.“

Rimania kontrolovali podstatnú časť rieky minimálne od Regensburgu až po jeho ústie. Aj z&nbsp;Gerulaty, dnešných Rusoviec, viedla najrýchlejšia cesta do Kelemantie po vode, napriek tomu, že Rimania si na cesty potrpeli. Po rieke prepravovali väčšie objemy tovarov. Niekedy boli na Dunaji silnejší, inokedy slabší. Niekedy sa im stalo, že im nepriateľské kmene ukoristili časť flotily a&nbsp;na ich lodiach po prúde vyplienili, čo im prišlo do cesty.

Klaudia a&nbsp;Mirka sa snažia skĺbiť umenie potápať sa so znalosťami archeologičiek. Ide im najmä o&nbsp;bezpečnosť a&nbsp;odbornosť. Ich komunita v&nbsp;rámci Európy je malá, nikto si nestráži vlastné výskumy, ale rád sa podelí s&nbsp;ostatnými, aby sa spoločne posunuli vpred. Skvelú spoluprácu majú aj s&nbsp;poriečnym oddielom polície. Policajti im radi pomôžu vlastným vybavením. Tiež dokumentujú priestor a&nbsp;majú s&nbsp;archeológmi veľa spoločného.