Vladimír Kampf

Dedinky ležia na úpätí Malých Karpát. Na juh od nich je trnavská rovina. Obyvateľov&nbsp;Dolných Orešian volajú Habáni a&nbsp;Horných Syslári. Habáni preto, lebo sa sem v&nbsp;minulosti nasťahovali práve títo zástupcovia novokrstencov z&nbsp;Nemecka a&nbsp;Syslári preto, lebo vraj Hornoorešanci si dokážu zhromažďovať zásoby ako sysle. Posmešky a&nbsp;vzájomné doberanie patria minulosti. Obe obce sa skôr vzájomne dopĺňajú, len ochutnávky vín má každá tvrdohlavo vlastné.

<h3>Horné Orešany</h3>
&nbsp;
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1296. V listine je obec uvedená pod menom Dious. Vznikla na okraji stráženého hraničného priesmyku.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 918 (k 31. 12. 2018).
&nbsp;
&nbsp;
<h3>Dolné Orešany</h3>
&nbsp;
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1235. V súpise majetku panstva Červený Kameň. Územný majetok dostala do vena Konštancia, dcéra uhorského kráľa Bela III.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1&nbsp;321 (k 31. 12. 2018).
&nbsp;
&nbsp;
Lokalizácia: Obe obce ležia na hranici trnavskej roviny, ktorá sa dvíha do malebného pohoria Malých Karpát. Okolie obcí lemujú vinice.
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Trnava za december 2019: 2,4 %.
&nbsp;

          

Marek Boháček, predseda LOMOZ-u (Lenivá orešianska mládež, občianske združenie), zástupca hornoorešianskej starostky, v&nbsp;civile webdizajnér, grafik a&nbsp;programátor, si nemyslí, že by Horné Orešany boli tak prekvapivo festivalové, napriek tomu, že snahu majú. „Možno máme kultúrnych podujatí toľko, že na ne niekedy ľudia nestíhajú chodiť,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

„Asi nevedia, čo si majú skôr vybrať.“ Roboty je v&nbsp;oboch Orešanoch dosť. Sú vzdialené iba kúsok od Trnavy a&nbsp;ani do Bratislavy to nie je až tak ďaleko. Kto pracuje vo Volkswagene na druhom konci, môže zapchaté hlavné mesto obísť. Stačí prejsť na cestu na druhej, severnej strane Malých Karpát. O&nbsp;nezamestnaných tu v&nbsp;čase pred koronavírusom mali núdzu. „Verejnoprospešné práce nemá kto robiť. Všetci sú zamestnaní. Myslím, že sme dobrý región. Čo bude ďalej, nevieme...“

Keď zasa príde čas a&nbsp;bude bezpečné zhromažďovať sa, lenivá orešianska mládež zasa niečo vymyslí. „Už by sme sa možno mali premenovať na LOSOZ – Leniví orešianski starci, občianske združenie. Už ťaháme dvanásty rok. Snažíme sa do aktivít zapájať aj mladších. Robíme kultúrne podujatia a&nbsp;venujeme sa prírode. Podarilo sa nám vybudovať náučný chodník, fitnes ihrisko so strojmi na posilňovanie. Ďalšie informačné tabule pribudnú v&nbsp;areáli základnej školy.

Samozrejmosťou pre nás sú vianočné punče s&nbsp;vareným orešianskym červeným vínom, modrým portugalom. Vinárstvo tu začalo prekvitať v&nbsp;12. a&nbsp;13. storočí. Odrody nám sem priniesli Nemci. V&nbsp;organizovaní podujatí sme spojili sily s&nbsp;kolegami z&nbsp;cimbalovej muziky FidliCanti. V&nbsp;decembri robievali svoje orechové pocheraje (koláče). Spojili sme to s&nbsp;vianočnými trhmi, naším punčom a&nbsp;máme jednu veľkú spoločnú akciu.“ LOMOZ usporadúva aj Letné kino pod hviezdami. Začali ho robiť po tom, ako dali dokopy dva ročníky letného festivalu LOMOZ.

Jeden bol prvý a&nbsp;ten druhý posledný. „Ľudí prišlo na oba ročníky dosť, ale nás to vyčerpalo. Povedali sme si, že si dáme rok pauzu. Máme ju doteraz,“ spomína M. Boháček. Festival sa im však hodil. Možno ich vyčerpalo práve to, že dvaja hlavní organizátori Marek Boháček a&nbsp;Jano Záhradník si vďaka nemu našli budúce manželky. Jeden pár už má dve deti a&nbsp;druhý tri. Zaujímavou aktivitou je každoročné čistenie prírody. „Ľudia prestali vyhadzovať odpad. Je ho oveľa menej. Spočiatku sme za pol dňa nazbierali celý kontajner. Teraz je ho za taký väčší prívesný vozík za osobné auto. Zmizli čierne skládky a&nbsp;ľudia sú uvedomelejší.“

Tento rok možno v&nbsp;Horných Orešanoch pribudne aj turnaj v&nbsp;stolnom futbale. Už sa naň dlho chystajú. „Keď ma zaujme nejaká akcia, chcel by som, aby sme ju mali aj u&nbsp;nás,“ hovorí Marek Boháček. V&nbsp;Horných Orešanoch mu nič nechýba. Možno len obchod s&nbsp;remeselným tovarom. Jeho hobby je stolárčina.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;miestnej časti Majdánske dal gróf Jozef Pálffy vybudovať chemickú továreň na spracovanie drevnej hmoty. Okolo nej dal vybudovať domy pre robotníkov a&nbsp;viedli sem úzkokoľajky z&nbsp;lesov. Fabrika už nevyrába, jej priestory sú čosi ako priemyselný park Horných Orešian. Veľká časť je v&nbsp;súčasnosti na predaj. Majdánske je akoby odrezané od okolitého sveta. V&nbsp;domoch býva približne 200 obyvateľov. Je medzi nimi aj rodina Gregušovcov, ktorá založila cimbalovú ľudovú hudbu FidliCanti. Vznikli najprv spojením dvoch, postupne viacerých miestnych rodín. Deti hrajú a&nbsp;spievajú, ostatní rodinní príslušníci organizujú podujatia.

„Dnes je nás päť rodín,“ hovorí Andrea Gregušová (46), zakladajúca duša FidliCantov. „Názov vyjadruje spojenie našich dvoch najväčších záľub: fidli – muzicírovanie, a&nbsp;canti – spievanie. Už to bude desať rokov. Všetko vzniklo práve preto, že sme odrezaní od sveta a&nbsp;zistili sme, že naše deti nemajú veľa možností zabaviť sa a&nbsp;zahrať si. Keby sme boli v&nbsp;meste, naši chlapci by mali viac možností. Niekde by sa uchytili. Takto sme si museli muziku založiť sami.“

Združenie FidliCanti prešlo vývojom a&nbsp;žne úspechy. Má za sebou mnoho koncertov, súťaží a&nbsp;festivalov široko-ďaleko. Čoraz väčšie akcie. Postupne prišli na rad aj odborné folklórne workshopy pre deti. „Snažíme sa dopátrať ku krojom a&nbsp;pôsobiť čo najviac autenticky. Postupujeme krôčik po krôčiku. Folklór v&nbsp;našej obci sa rozbehol, páči sa skoro všetkým od tých najmenších po seniorov. Neustále pribúdajú naši priaznivci. Každoročne organizujeme akciu Orešanský rínek ľudovej muziky. Minulý rok sa nám nezmestili diváci do kultúrneho domu. K&nbsp;rínku nám pribudol hudobný multižánrový a&nbsp;multigeneračný festival a&nbsp;preteky v&nbsp;,lítání na táčkách‘ Táčkofest.“

Andrea Gregušová je autorka kníh pre deti a cudzincov učí slovenčinu. Polovicu lekcií má na diaľku cez internet. Do Bratislavy do britskej školy chodí dva razy do týždňa. Jej manžel pracuje v bratislavskej automobilke. Na Majdánskom nie je kostol ani obchod, žiadne služby, ale krčmu majú. Gregušovci sú rodení Hornoorešanci, ktorí po vysokej škole bývali desať rokov v Bratislave.

„V&nbsp;súvislosti s&nbsp;koronavírusom som si uvedomila, aké máme šťastie, že sme tu, tak trochu mimo civilizácie, a&nbsp;pritom to k&nbsp;nej nemáme ďaleko. Sme uprostred prírody a&nbsp;snažíme sa, aby to tak zostalo. Pripadáme si tu chránení aj pred vírusom. Môžeme si zájsť do lesa a&nbsp;nestretneme človeka. Raz za čas si takto uvedomím, aké máme šťastie. Neprekáža nám, že musíme všade dochádzať. Všetko má svoje nevýhody. Stratu času na presun za civilizáciou nám vynahrádza nádherné prostredie.“

Dolné Orešany majú na počet obyvateľov celkom slušné divadelné možnosti. Pred desiatimi rokmi sa u&nbsp;nich zabývalo divadlo Yarmat. Vít Bednárik (68) je brat slávneho Jozefa Bednárika. Bednárikovci nie sú Orešanci. Zháňali priestory na bývanie niekde medzi Bratislavou a&nbsp;Trnavou. Malo to byť pod horou. O&nbsp;hospodárskom dvore uprostred Dolných Orešian rozhodla klenbová pivnica, z&nbsp;ktorej sa stala jedinečná divadelná sála. Vít hrá divadlo od roku 1973. Začínal u&nbsp;brata v&nbsp;Zelenči, potom hral v&nbsp;trnavskom divadle Disk. Odtiaľ spolu s&nbsp;režisérom Dušanom Vicenom odišli do Bratislavy do divadla Skrat. D. Vicen režíruje aj divadlo Yarmat.

Súčasná nemocničná scéna predstavenia Diagnóza vyzerá na dnešné dni doslova hrozivo. „Je to naše najnovšie predstavenie. Hrá s&nbsp;nami niekoľko známych tvárí aj z&nbsp;televízie. Našimi divákmi sú naši priatelia a&nbsp;máme aj fanklub. Na predstavenia chodia aj miestni. Zhodou okolností sa tu dáva dokopy ochotnícka skupina, ktorá by chcela hrávať. Oslovili nás. Čakáme, či to myslia vážne,&nbsp;radi im pomôžeme. Keď sa nájdu dobrí ľudia, všetko funguje,“ konštatuje V. Bednárik.

Divadlo v&nbsp;Zelenči skončilo, keď už naň Jozef Bednárik nemal čas. Nemal ho po ňom kto prevziať, pretože latka bola nastavená vysoko. Ani Yarmat nie je len taká dedinská zábavka. Svoje miesto tu má aj nový cirkus, v&nbsp;záhrade divadelného dvora predvádzajú predstavenia pre deti. „Chodia knám naši kamaráti z&nbsp;rôznych divadelných skupín. Robíme aj diskusné večery Spovedačky. Mali sme tu Janu Oľhovú či Milana Ondríka. Pred dvoma rokmi sme zorganizovali aj detské tábory, v&nbsp;ktorých si deti samy pripravili predstavenie a&nbsp;nakoniec ho odohrali pred publikom.“ Yarmat znamená po bretónsky nazdravie. Mimochodom, tunajší kraj zasa niektorým pripomína Provensalsko. Tak trochu...

Bábkové divadlo Animare Silva z&nbsp;Dolných Orešian s&nbsp;hercami a&nbsp;ich vrtochmi problém nemá. Zahrá si u&nbsp;nich trebárs aj drevo. Najmä lipové. Divadielko si vymyslela Jana Pilátová (55). Dáva tvar, tvár a&nbsp;dušu dreveným postavám a&nbsp;vymýšľa scény. Hotové figúrky vidí už v&nbsp;neopracovanom dreve. Pôvodne išla študovať na umeleckú priemyslovku fotografiu. Jej otec mal doma kompletnú kúpeľňovú fotokomoru.

„Hneď ako nás riaditeľ v&nbsp;škole zaraďoval podľa profesií, som mu však povedala, že chcem študovať drevorezbu. Zdalo sa mi to zaujímavejšie. Pracovala som aj v&nbsp;bábkovom divadle, kde som vyrezávala postavy podľa návrhov výtvarníkov. To ma spočiatku bavilo. Niektoré nesedeli a&nbsp;musela som ich dorábať. Často som do cudzích návrhov dávala kus seba. Hnevalo ma, že mám nápady, ale nemôžem ich uplatniť. Keby som zostala v&nbsp;divadle a&nbsp;nezaložila si vlastné, moje veci by asi ležali ladom,“ zamýšľa sa Jana. Jej manžel Peter (52) vyrába kĺby, rekvizity a&nbsp;nábytok. Je umelecký stolár a&nbsp;reštaurátor. Bratislavčania si v&nbsp;Dolných Orešanoch našli domov a&nbsp;ateliér. Už sú tu dvadsať rokov. K&nbsp;škôlkam, kultúrnym centrám a&nbsp;festivalom pribudli úspechy v&nbsp;kuse sveta – až po Čínu.

„Minulý rok bol Svetový deň dreva v&nbsp;Rakúsku pri Grazi. Odtiaľ prišli čínski rezbári aj do Bratislavy, kde nám ÚĽUV vytvoril priestor. Prišli sme s&nbsp;malým divadielkom a&nbsp;vymieňali sme si skúsenosti s&nbsp;Číňanmi,“ hovorí Jana Pilátová. Animare Silva má v&nbsp;repertoári dve predstavenia. Prvé je Žabí princ. Dočkal sa aj kompaktnejšej podoby, menších, ľahšie ovládateľných bábok, ktoré dokáže obslúžiť jeden človek. Veľký žabí princ má komplikovanejšie ovládanie bábok a&nbsp;treba na to viacero rúk. Druhé predstavenie je Ako sa Ján z&nbsp;Orešian s&nbsp;drakom porátal. „Máme rozpísané ďalšie tri hry. Je to náročné, lebo chodím aj do práce. Mali by sme sa polepšiť,“ dodáva s&nbsp;úsmevom Peter.

„Bábkové divadlo dokáže deti doslova vtiahnuť do deja. Treba si dávať pozor, aby sa doň až príliš nevložili, lebo je to neudržateľné. Ony sa rozbiehajú a&nbsp;my ich spomaľujeme. S&nbsp;menším obecenstvom sa to dá. Deti si vyberajú kulisy a&nbsp;zasahujú do deja,“ vysvetľuje Jana. Napriek tomu, že medzi drevenými postavičkami sa choroba nešíri, koronavírus ich zastavil. Predstavenia sú nateraz zrušené.

„Dúfam, že Trnafskú bábkovú šnóru to neohrozí. Bábkarský festival bude v&nbsp;júni s&nbsp;troma bábkovými divadlami. Ako dramaturgička som jedno pozvala z&nbsp;Plzne. Vyberala som divadlá, ktoré hrajú s&nbsp;tradičnými marionetami. Tento rok je u&nbsp;nás sté výročie profesionálneho divadla a&nbsp;190. amatérskeho. V&nbsp;septembri by sme mali mať v&nbsp;Dome Mikuláša Schneidera Trnavského výstavu a&nbsp;tvorivé dielne pre deti.“

Ľubica Geschwandtnerová (36) je gazdiná na Farme Orešany, ktorá ľuďom približuje, ako sa žilo v&nbsp;minulosti. Hospodárstvo stojí uprostred dediny. „Navštevujú nás najmä školy. Deti sa môžu stretnúť s&nbsp;remeselníkmi a&nbsp;skúsiť si niečo pripraviť. Chodí k&nbsp;nám kováč, rezbár, môžu si vyrobiť syr alebo maslo po tom, ako podoja kozičku. V&nbsp;peci si môžu upiecť chlebík. Okrem toho robíme podujatia pre verejnosť. Mávame tu remeselné trhy aj stredoveké boje,“ hovorí. Areál vyzerá zaujímavo. Ešte však nie je kompletný. Dokončujú ďalšie priestory. Už teraz sa tu však dajú stráviť zaujímavé firemné akcie či rodinné oslavy.

„Na našich akciách máme domácu vidiecku stravu a&nbsp;remeselníkov. S&nbsp;nápadom vybudovať orešiansky dvor prišiel manžel. K&nbsp;altánku postupne pribúdali ďalšie objekty a&nbsp;zvieratká. V&nbsp;minulosti sme mali poľovnícku reštauráciu, ale tá už nefungovala. Zostala po nej len pivnica, v&nbsp;ktorej pripravujeme prekvapenie,“ dodáva tajnostkársky Ľubica. Farmár Dušan Geschwandtner je aj tesár. Klobásy na posilnenie si vyrába sám. Na farme pečú chlieb z&nbsp;čerstvo namletej múky a&nbsp;vlastného kvásku. Historicky vyzerajúce objekty v&nbsp;areáli postavil Dušan svojpomocne. K&nbsp;tomu si vyrábajú vlastnú medovinu a&nbsp;na akcie varia domáce pivo. Ich špecialitou je korma – pivo s&nbsp;medovinou.

„S&nbsp;manželom sme sa v&nbsp;týchto aktivitách našli. V&nbsp;súťaži o&nbsp;najkrajší chotár roka nás komisia označila ako zážitkovú farmu. To sa nám páči. V&nbsp;súťaži sme boli druhí. Ľudia sa u&nbsp;nás môžu doslova vžiť do histórie a&nbsp;užiť si ju.“

Nad Hornými Orešanmi rastie Kláštor Najsvätejšej Bohorodičky rádu benediktínok na Slovensku. Žijú podľa reguly, ktorú napísal svätý Benedikt. Mníšky tu hľadajú Boha a jeho milosrdenstvo v očisťovaní srdca, v práci a sesterskej láske. Kláštor mál pôvodne stáť v Trstíne, keď však zástupcovia rádu počuli rachot z miestneho kameňolomu, hľadali inú lokalitu. Mierny vŕšok nad dedinou im padol do oka na prvý pohľad. Je z neho nádherný výhľad na kopce a na rovinu. Hovoria, že ich sem doviedol Boh. Jedinou nevýhodou je, že im tam takmer stále fučí.