Portrétista Peter M. Bohúň v roku 1849 zobrazil Janka Francisciho s majestátnym symbolom Slovenska. Viete, že Kriváň v 19. storočí považovali za najvyšší tatranský štít? Nie je, ale aj tak vyniká. Kto iný, ak nie národovci spustili lavínu a vzbudili záujem verejnosti o vrch. Gašpar F.-Belopotocký reportoval o prvých národných púťach. V septembri 1934 aj o ďalších. Výpravy trvali aj dva-tri dni. Do „základného tábora“ na Poľane nad Tromi studničkami sa z Východnej po lúčnych cestách zviezli na povozoch. Nie všetci, no Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a grécke knieža Ján Aristarchos, študent lýcea, určite.

O národných výstupoch po 16. auguste 1841, keď na Kriváň vyšli G. F.- Belopotocký so Štúrom, s Hurbanom, Hodžom, Hroboňom i s ďalšími národovcami, sa vie, ale že sa k nim pripojili aj ženy na čele s vlastenkou Johannou Miloslavou Lehotskou, už nie. Výletníčky neboli iba kuchárkami. Václavovi Staňkovi Ľ. Štúr napísal: „Slowanská bjala pleť má začasto bohatírskjeho ducha. Bilo nás mnoho. I wlasťenki. Pomisliťe sobě, nad těmi hrúzními, strmími, několik set sáhú hlbokími propastmi bili ženi dosťi smělé se wznášeťi!“

Národné výstupy na Kriváň obnovili až v roku 1968. Stanový tábor na Poľane asi pre päťtisíc ľudí rozbili. Po veternej smršti – ​tatranskej bóre, tam bola po roku 2004 kalamitná skládka dreva, ktorú drevorubači s efektívnou technikou nadlho zásobili. Po rokoch miesto zarástlo náletovými listnáčmi, ihličnanmi a najmä kríkmi, zmenilo sa na nepreniknuteľnú divočinu so starodávnym chodníkom národovcov na krivánsky masív, prederavený banskými štôlňami na zlato.

Východná

Poloha: Žilinský kraj, okres Liptovský Mikuláš, región Liptov

Prvá písomná zmienka: 1269

Nadmorská výška: 775 m

Rozloha: 193,74 km² (19 370 ha)

Počet obyvateľov: 2 151 (k 31. 12. 2020)

Najvyššie miesto: Kriváň – 2 494 m n. m.

Nezamestnanosť: takmer 7 %.

Najnižšie miesto: Svarín (Čierny Váh) – 690 m n. m.

Symbol obce: baran (základ obecného erbu)

Rozľahlá obec

V prvej písomnej zmienke o obci v donačnej listine uhorského kráľa Bela IV. je zaznamenané, ako v roku 1269 panovník daroval zemanovi Bohumírovi územie Wihadna medzi potokmi Bielanka a Hybica. Krajinu osídľovali valaskí kolonisti. Pastviny na chov hospodárskych zvierat rozširovali aj vypaľovaním lesov.

„Severná hranica nášho katastra je vo Vysokých Tatrách. Južná prechádza hrebeňom Nízkych Tatier cez osadu Svarín. Územie je súčasťou Liptovskej kotliny. Obcou preteká Východnianka, Biely a Čierny Váh, Ipoltica a Svarínka,“ informuje starosta Východnej Pavel Krupa. Kataster patrí k najväčším na Slovensku. O rozľahlosti svedčia obce, s ktorými susedí: Vysoké Tatry, Hybe, Kráľova Lehota, Malužiná, Závadka nad Hronom, Polomka, Heľpa, Liptovská Teplička, Važec.

Vodovod kopali ženy a Taliani

Na dolnom konci mali po stáročia s vodou problémy. V roku 1915 sa notár Emil Pálka s richtárom Martinom Krupom rozhodli vodohospodárske pomery zmeniť. Odborníci posúdili šance, ako dostať vodu od prameňa na Troch studničkách do obce. Veľká vojna vrcholila. Talianski zajatci spolu s tunajšími ženami – keďže muži bojovali za cisára pána – vykopali vodný kanál, takzvaný povrchový vodovod. Kto sa na prácach nezúčastnil, potravinové lístky nedostal. „Osemkilometrová trasa viedla z nadmorskej výšky 1 118 metrov – od Bielanky k jarku hore potokmi až do dediny. Práce povinne vykonala každá rodina. Mali určené, koľko dní ‚sporiadky‘ odpracujú, a onedlho i na dolnom konci tieklo dosť vody,“ podotýka starosta. Emília Jur­čová bola vtedy mladučká deva: „Pred úsvitom, prv než vyšlo slnko, chodili dievky na Veľký piatok k potoku, kde tiekla čer­stvá vodička. Aj som rybku chytila a priniesla domov.“

Súčasťou „sporiadky“ bolo pravidelné čistenie koryta horského povrchového vodovodu. „A tak sme pešo spievajúc šli smerom na Bereky a Kabiačku lúkami s motykami na pleciach. Na Poľanách pod Troma studničkami sme sa vyumývali, to bola naša kúpeľňa,“ dodala E. Jurčová, ktorá sa dožila úctyhodného veku. Tu je prespievaná odpoveď na otázku: Z Východnej dievčence, čím sa umývate? Už vieme, že to bola voda z Mlák a Východnianky.

Kanalizácie sa obec dočkala až v 21. storočí vďaka eurofondom. „Splašková kanalizácia ústi do čistiarne odpadových vôd v Hybiach. V prevádzke je od roku 2012. Dovtedy sa využívali žumpy. Súčasťou projektu za 12,3 milióna eur je vyše 18-kilometrová stoková sieť so 608 prípojkami,“ informuje predseda Predstavenstva Liptovskej vodárenskej spoločnosti Rudolf Urbanovič.

Pumpu na Sklenej ulici nazývali Muránka. „Po kostole v nedeľu poobede si tu naberali čerstvú vodu, taká bola dobrá,“ tvrdí zasvätene starosta v 50-minútovom videu o obci z dielne Národného osvetového centra. „Ako dieťa som hral vo filme Tisícročná včela. V scéne, kde sa Jiří Císler z koňa vyhráža Kvietikovi pre nevestu, bežíme aj s dvoma kamarátmi za ním povedľa sypární, ktoré stoja podnes na Papaj vŕšku.“

Pokračovanie na ďalšej strane...