Portrétista Peter M. Bohúň v roku 1849 zobrazil Janka Francisciho s majestátnym symbolom Slovenska. Viete, že Kriváň v 19. storočí považovali za najvyšší tatranský štít? Nie je, ale aj tak vyniká. Kto iný, ak nie národovci spustili lavínu a vzbudili záujem verejnosti o vrch. Gašpar F.-Belopotocký reportoval o prvých národných púťach. V septembri 1934 aj o ďalších. Výpravy trvali aj dva-tri dni. Do „základného tábora“ na Poľane nad Tromi studničkami sa z Východnej po lúčnych cestách zviezli na povozoch. Nie všetci, no Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a grécke knieža Ján Aristarchos, študent lýcea, určite.
O&nbsp;národných výstupoch po 16.&nbsp;auguste 1841, keď na Kriváň vyšli G. F.- Belopotocký so Štúrom, s&nbsp;Hurbanom, Hodžom, Hroboňom i&nbsp;s&nbsp;ďalšími národovcami, sa vie, ale že sa k&nbsp;nim pripojili aj ženy na čele s&nbsp;vlastenkou Johannou Miloslavou Lehotskou, už nie. Výletníčky neboli iba kuchárkami. Václavovi Staňkovi Ľ. Štúr napísal: „Slowanská bjala pleť má začasto bohatírskjeho ducha. Bilo nás mnoho. I&nbsp;wlasťenki. Pomisliťe sobě, nad těmi hrúzními, strmími, několik set sáhú hlbokími propastmi bili ženi dosťi smělé se wznášeťi!“
Národné výstupy na Kriváň obnovili až v&nbsp;roku 1968. Stanový tábor na Poľane asi pre päťtisíc ľudí rozbili. Po veternej smršti –&nbsp;​tatranskej bóre, tam bola po roku 2004 kalamitná skládka dreva, ktorú drevorubači s&nbsp;efektívnou technikou nadlho zásobili. Po rokoch miesto zarástlo náletovými listnáčmi, ihličnanmi a&nbsp;najmä kríkmi, zmenilo sa na nepreniknuteľnú divočinu so starodávnym chodníkom národovcov na krivánsky masív, prederavený banskými štôlňami na zlato.

Poloha: Žilinský kraj, okres Liptovský Mikuláš, región Liptov
 Prvá písomná zmienka: 1269
 Nadmorská výška: 775 m
 Rozloha: 193,74 km² (19 370 ha)
 Počet obyvateľov: 2 151 (k 31. 12. 2020)
 Najvyššie miesto: Kriváň – 2 494 m n. m.
 Nezamestnanosť: takmer 7 %.
 Najnižšie miesto: Svarín (Čierny Váh) – 690 m n. m.
 Symbol obce: baran (základ obecného erbu)

Východná

<h3>Rozľahlá obec</h3>
V&nbsp;prvej písomnej zmienke o&nbsp;obci v&nbsp;donačnej listine uhorského kráľa Bela IV. je zaznamenané, ako v&nbsp;roku 1269 panovník daroval zemanovi Bohumírovi územie Wihadna medzi potokmi Bielanka a&nbsp;Hybica. Krajinu osídľovali valaskí kolonisti. Pastviny na chov hospodárskych zvierat rozširovali aj vypaľovaním lesov.
„Severná hranica nášho katastra je vo Vysokých Tatrách. Južná prechádza hrebeňom Nízkych Tatier cez osadu Svarín. Územie je súčasťou Liptovskej kotliny. Obcou preteká Východnianka, Biely a&nbsp;Čierny Váh, Ipoltica a&nbsp;Svarínka,“ informuje starosta Východnej Pavel Krupa. Kataster patrí k&nbsp;najväčším na Slovensku. O&nbsp;rozľahlosti svedčia obce, s&nbsp;ktorými susedí: Vysoké Tatry, Hybe, Kráľova Lehota, Malužiná, Závadka nad Hronom, Polomka, Heľpa, Liptovská Teplička, Važec.

<h3>Vodovod kopali ženy a&nbsp;Taliani</h3>
Na dolnom konci mali po stáročia s&nbsp;vodou problémy. V&nbsp;roku 1915 sa notár Emil Pálka s&nbsp;richtárom Martinom Krupom rozhodli vodohospodárske pomery zmeniť. Odborníci posúdili šance, ako dostať vodu od prameňa na Troch studničkách do obce. Veľká vojna vrcholila. Talianski zajatci spolu s&nbsp;tunajšími ženami – keďže muži bojovali za cisára pána&nbsp;– vykopali vodný kanál, takzvaný povrchový vodovod. Kto sa na prácach nezúčastnil, potravinové lístky nedostal. „Osemkilometrová trasa viedla z&nbsp;nadmorskej výšky 1&nbsp;118 metrov – od Bielanky k&nbsp;jarku hore potokmi až do dediny. Práce povinne vykonala každá rodina. Mali určené, koľko dní ‚sporiadky‘ odpracujú, a&nbsp;onedlho i&nbsp;na dolnom konci tieklo dosť vody,“ podotýka starosta. Emília Jur­čová bola vtedy mladučká deva: „Pred úsvitom, prv než vyšlo slnko, chodili dievky na Veľký piatok k&nbsp;potoku, kde tiekla čer­stvá vodička. Aj som rybku chytila a&nbsp;priniesla domov.“
Súčasťou „sporiadky“ bolo pravidelné čistenie koryta horského povrchového vodovodu. „A&nbsp;tak sme pešo spievajúc šli smerom na Bereky a&nbsp;Kabiačku lúkami s&nbsp;motykami na pleciach. Na Poľanách pod Troma studničkami sme sa vyumývali, to bola naša kúpeľňa,“ dodala E. Jurčová, ktorá sa dožila úctyhodného veku. Tu je prespievaná odpoveď na otázku: Z&nbsp;Východnej dievčence, čím sa umývate? Už vieme, že to bola voda z&nbsp;Mlák a&nbsp;Východnianky.
Kanalizácie sa obec dočkala až v&nbsp;21. storočí vďaka eurofondom. „Splašková kanalizácia ústi do čistiarne odpadových vôd v&nbsp;Hybiach. V&nbsp;prevádzke je od roku 2012. Dovtedy sa využívali žumpy. Súčasťou projektu za 12,3&nbsp;milióna eur je vyše 18-kilometrová stoková sieť so 608 prípojkami,“ informuje predseda Predstavenstva Liptovskej vodárenskej spoločnosti Rudolf Urbanovič.
Pumpu na Sklenej ulici nazývali Muránka. „Po kostole v&nbsp;nedeľu poobede si tu naberali čerstvú vodu, taká bola dobrá,“ tvrdí zasvätene starosta v&nbsp;50-minútovom videu o&nbsp;obci z&nbsp;dielne Národného osvetového centra. „Ako dieťa som hral vo filme Tisícročná včela. V&nbsp;scéne, kde sa Jiří Císler z&nbsp;koňa vyhráža Kvietikovi pre nevestu, bežíme aj s&nbsp;dvoma kamarátmi za ním povedľa sypární, ktoré stoja podnes na Papaj vŕšku.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Ničivý požiar</h3>
Desať rokov pred obrovským požiarom vo Važci tu 30. júna 1921 zhorelo 53 dreveníc a&nbsp;278 hospodárskych budov. Učiteľ Leonard Blaha v&nbsp;školskej kronike píše: „V&nbsp;stodole Michala Jurču-Luštiaka st. na holohumnici, kde menovaný strúhal šindle, nakládli roztopašné chlapčiská oheň. Keďže chlapi roztratení boli po lesoch, ženy zase na ľanoviskách, vyšný koniec za dve hodiny ľahol popolom.“
Po senách sa pohorelci pustili do stavby nových, už murovaných domov podobných dreveniciam. Múranice zdobia Hlavnú ulicu, po ktorej tradične prechádza festivalový sprievod. „Každý vraví festival vo Východnej, ale my hovoríme slávnosti, tak ako voľakedy, lebo sa stretávajú ako vo sviatok priatelia, rodiny a&nbsp;známi,“ myslí si P. Krupa.

<h3>Online festival</h3>
Pandémia pred dvoma rokmi zasiahla do života a&nbsp;ukázalo sa, ako je dedina spojená s&nbsp;najstarším folklórnym festivalom. Dnes do areálu vojdete až popoludní, je tam otvorené pohostinstvo Hybajho a&nbsp;vyhliadkové veže. V&nbsp;obci bývalo rušnejšie, stretali ste hubárov a&nbsp;turistov zo Slovenska i&nbsp;zo zahraničia. Počas festivalu hostila Východná aj 30-tisíc návštevníkov. Teraz sa na vyhľadávanú turistickú destináciu, festivalovú obec, zabúda. Obnovenie letného folklórneho festivalu po 66 rokoch, ale bez divákov v&nbsp;hľadisku, iba v&nbsp;on­line priestore, prebudí záujem. „Hlavným pozitívom je, že sa festival vôbec koná. Spomínajú a&nbsp;smútia mnohí za chvíľami prežitými v&nbsp;amfiteátri. Tak ako naši predkovia, tak veríme i&nbsp;my v&nbsp;lepšie časy,“ povedal na otvorení festivalu P. Krupa.
Pri zrode tunajšej národopisnej skupiny Kriváň stáli i&nbsp;bratia Majerčíkovci. Milan s&nbsp;Jozefom zomreli. „Jožko vyhral v&nbsp;roku 1952 súťaž sólistov ľudovej tvorivosti. Režisér Martin Ťapák a&nbsp;Juraj Kubánka si prišli po neho, aby zastúpil sólistu v&nbsp;SĽUK-u. Po troch rokoch ako vysokoškolák už bol lúčničiarom,“ spomína Ján, najmladší z&nbsp;rodu. Žije vo Východnej. Jednu z&nbsp;tvárí Východnej, folkloristu Jozefa Majerčíka, vynikajúceho príležitostného herca, preslávil fenomenálny tanečný prejav. Tanečné sóla so Štefanom Nosáľom a&nbsp;s&nbsp;Vojtom Litvom sú ozdobou televízneho filmu Rok na dedine. K&nbsp;rodisku mal úctu. „Tu sa pieseň snúbila s&nbsp;robotou, lúčne – polianske – spevy dievok a&nbsp;žien krášlili ťažkú robotu. Pieseň sa prelínala so zvukom kovania a&nbsp;ostrenia kôs, kosenia, hrabania a&nbsp;nebodaj sa do toho zamiešal vietor a&nbsp;Perún.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Svet sa mení</h3>
V&nbsp;tradičnej múranici naproti obecnému úradu majstrujú zručné tkáčky Pavla Brezinová so Zuzanou Stanovou. Starosta vraví, že tretia z&nbsp;nich, Zuzana Gajdošová, je najvýrečnejšia. Rozumie tomu, ako sa svet mení, ale má na to svoj názor: „Mladí do mobilov hľadia a&nbsp;nič nepovedia. Čo je okolo nich, nevnímajú. Komu to odovzdať? Aby aspoň vedeli – toť krosná, oproti je motovidlo malé v&nbsp;kúte, to je terefere a&nbsp;hentam snovadlo s&nbsp;trhlicou.“
„Spájajú nás s&nbsp;tradíciami, folklórom, ale zato každý z&nbsp;nás chlapov vie chytiť kosu a&nbsp;naostriť si ju,“ hovorí s&nbsp;humorom sebe vlastným P. Krupa. Tohtoročnú súťaž koscov v&nbsp;auguste v&nbsp;hlavnej kategórii od 18 do 60 rokov vyhral jeho syn Juraj. Na mladosť prežitú na letných lúkach si spomína Ján Lehotský Zrubko: „Lúky sa kosili voľakedy ručne, to sa ešte za našich mladých čias chodilo na celý týždeň. Už ráno pokosili trávu okolo stodoly, aby do večera obschla – aby bolo kde spať.“ Na holinách, na podhorských lúkach kde‑tu rástli solitéry, sadené majiteľmi, vhodné na opal – na kúrenie. Šopy so senom postavili i&nbsp;na vzdialenejších lúkach. Seno nezvážali v&nbsp;lete, na to času nebolo.

<h3>Kvalita mlieka</h3>
Poľnohospodársku živočíšnu i&nbsp;rastlinnú prvovýrobu má v&nbsp;obci v&nbsp;rukách zahraničný investor. Investícia prišla doslova v&nbsp;hodine dvanástej. Štatutár firmy Tatra Forest Slovakia Ľubomír Kružliak: „Farma Východná je najvyššie položené ekologické hospodárstvo (930 m n. m.). Zameriavame sa najmä na biochov hovädzieho dobytka a&nbsp;oviec na mlieko. Kvalita mlieka vplýva na naše delikátne prírodné syry. Obhospodarujeme 1&nbsp;511 hektárov lúk, pasienkov a&nbsp;pôdy. Produkcia liečivých bylín rastie.“
Jeden z&nbsp;členov pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov Milan Koreň tvrdí, že „urbár bol viac než iba zmluvou, ktorá regulovala vzťahy medzi panstvom a&nbsp;poddanými“. Mária Terézia, osvietená panovníčka, poddaným darovala pôdu. Urbárska regulácia mala vplyv na život vo Východnej. „Drobných vlastníkov sa reformy dotkli. Dedičstvo treba rozvíjať. Naše urbárske spoločenstvo obhospodaruje 4&nbsp;500 hektárov – lesy, pasienky, trvalé trávne porasty. Na jednom salaši chováme ovce,“ dopĺňa P. Krupa.
A&nbsp;čo má spoločné slovenský rekord Janky Mäsiarovej, ktorá z&nbsp;kilogramu syreniny ručne vytiahla 196,5 metra syrovej nite, s&nbsp;výrobou elektriny? Najvýkonnejšia prečerpávacia vodná elektráreň je na území Východnej. O&nbsp;projekte na Čiernom Váhu uvažovali v&nbsp;20.&nbsp;rokoch minulého storočia švajčiarski inžinieri, ale prieskumné práce začali Nemci až za vojnového slovenského štátu. Optimalizovaný projekt, od roku 1981 v&nbsp;prevádzke s&nbsp;výkonom 735,16 MW, je prvý na vážskej kaskáde.
LACO HÁMOR