Ako to vyzerá na mieste, kde sa stretávajú tri krajiny? Česi sa nám vysmievajú!

Slováci sa disciplinovane dali opakovane celoplošne otestovať. Sme zavretí doma, vzdali sme sa sociálnych kontaktov, spoločenského života. Veľa podnikateľov je v zlej ekonomickej situácii, gastrosektor smeruje ku krachu. To všetko pre koronavírus. Hoci Slovenská republika minula na testovanie niekoľko desiatok miliónov eur, hraničné priechody sú strážené ledabolo alebo, lepšie povedané, vôbec.

A práve spoza hraníc k nám môže opäť prísť nákaza, ktorá by zmarila prácne organizované unikátne slovenské testovanie. Vycestovali sme na Kysuce, na severozápad do obce Čierne, aby sme zistili, aká je situácia v pohraničí. V tomto regióne sa v jednom bode dotýkajú tri krajiny – Slovensko, Poľsko a Česko. Takýchto zaujímavých miest je v celej Európe len niekoľko.

Miestny starosta Pavol Gomola sa nám venuje s pohostinnosťou typickou pre tento región. V Bratislave sa už takýto ochotný prístup k novinárom veľmi, ako sa povie, nenosí. So záujmom počúvame historky súvisiace práve so štátnymi hranicami, ktoré sú od obce vzdialené vzdušnou čiarou dva kilometre. V čase socializmu, hoci sme boli väčšinou obklopení „bratskými národmi“, sa len tak ľahko cestovať, kde sme si zmysleli, nedalo. Do Maďarska sa smelo ísť tri razy do roka, do Poľska a bývalého Sovietskeho zväzu na pozvanie.

Viackrát to bolo možné len v rámci zájazdu s Čedokom. Pri ceste do Juhoslávie bol zase povinný devízový prísľub a výjazdná doložka. Pri nákupoch v zahraničí platili prísne limity, preto nečudo, že sa pašovalo, čo sa len dalo. Alkohol, kožené bundy, kožuchy, kone aj kravy... Keby do Čierneho hoci len na víkendový pobyt prišiel spisovateľ či tvorca televíznych scenárov, veruže by odchádzal s poriadnou kopou zaujímavých námetov. Starosta nám s úsmevom opisuje, ako ženy vycestovali do Poľska oblečené do starých kožuchov, tam ich vyhodili do smetného koša, kúpili si nové a v nich sa vrátili domov.

„Na poľsko-slovenskej hranici neboli ploty s ostnatým drôtom ako na západe, ale mali sme tu orané medze, cez ktoré nesmel nikto prejsť. Ale miestni sa vynašli a obchodovali aj tak. Poliaci mali aj počas socializmu svoje gazdovstvá, hoci pracovali vo fabrikách. Naši od nich kupovali kravy. Predávajúci priviedol k vyoranej medzi na poľskú stranu asi šesť kráv a slovenský záujemca z diaľky vyberal. Poliak potom šibol kravu a tá prešla na Slovensko. Potom sa dohodli, pod ktorým kameňom nechá kupujúci peniaze. Poľské kravy sa dali na slovenskej paši poľahky spoznať: všetky boli červené. Ale nikoho takýto druh obchodu netrápil, nikto nemal potrebu niekoho udávať.“

Pavol Gomola sa narodil v Čiernom, počas socializmu nikdy nebol v Poľsku, hoci to bolo doslova za plotom. Susedia po páde komunizmu začali dobiehať zameškané. Starosta Čierneho a jeho kolegovia z okolitých obcí si našli medzi volenými predstaviteľmi poľských obcí veľa priateľov. Poľské aj slovenské obce nadväzujú aktívnu partnerskú spoluprácu.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Aj s českou stranou majú Kysučania celé roky vzájomne poprepletané vzťahy. Našinci tam nachádzali pracovné uplatnenie, denne cestovali napríklad do Třineckých železiarní. „Dnes je to z našej dediny už len niekoľko desiatok ľudí, ktorí pracujú v Česku. Za socializmu to bolo šesť plných autobusov na jednu zmenu,“ spomína starosta. Koronavírus nám opäť siahol na slobodu, veľké počty nakazených nám znemožňujú cestovať za hranice.

A práve Česko a Poľsko sú na tom v rámci Európy najhoršie. Liberálni Česi situáciu veľmi podcenili, kritická situácia ich prinútila postaviť dokonca poľnú nemocnicu. V Poľsku zaznamenali rekord 7. novembra, keď evidovali denný počet 27 875 nakazených ľudí. V krajine žije spolu takmer 38 miliónov obyvateľov. Poľský premiér Mateusz Morawiecki svojich spoluobčanov už teraz vyzval, aby počas vianočných sviatkov nikam necestovali. V Poľsku platia prísne karanténne opatrenia.

A práve blízkosť týchto rizikových krajín ovplyvnila situáciu na Kysuciach. Na Slovensku patria medzi najpostihnutejšie regióny. V obci Čierne nezvládli boj s novým vírusom dvaja seniori vo veku viac ako 80 rokov. „Všetky pohreby sú veľmi smutné, tieto boli zvlášť. U nás žijeme komunitne, na kare sa zíde aj sto ľudí, s úctou spomíname na zosnulého, rekapitulujeme jeho život. V týchto dvoch prípadoch mohli prísť na pohreb len najbližší, obrad sa musel konať vonku, ľudia stáli v rozstupoch,“ hovorí starosta, ktorý za niekoľko volebných období absolvoval ako prvý muž obce viac ako sedemsto pohrebov. V prvom aj druhom kole otestovali v Čiernom približne 2 500 ľudí, najprv bolo pozitívnych 96 miestnych, potom už len 21.

Jedným z nich bol aj podnikateľ Milan Jurga. Prevádzkuje stavebnú firmu, v ktorej má tridsať zamestnancov. Pracujú v regióne, v blízkom Poľsku aj v Třineckých železiarňach. „Jeden z mojich zamestnancov v práci v Třinci odpadol, najprv to vyzeralo na infarkt. V nemocnici ho po štyroch dňoch testovali, bol pozitívny. Jeho ôsmi kolegovia, ktorí s ním boli denne v kontakte, sa našťastie nenakazili, ale museli byť v karanténe. Hoci som s ním nebol v kontakte, na vlastné náklady som sa dal v stredu otestovať, bol som negatívny. V nedeľu som sa opäť dal testovať v obci. To som bol už pozitívny. Naozaj neviem, kde som sa mohol za tri dni nakaziť,“ opisuje.

Našťastie choroba mala ľahký priebeh, na dva dni stratil čuch. Nakazený bol aj jeho syn, brat so švagrinou, iba manželke sa koronavírus vyhol. Milan Jurga nám opisuje, ako mu pandémia rovnako ako tisíckam podnikateľov skomplikovala situáciu. Zákaziek ubúda, ľudia v týchto náročných časoch odkladajú stavebné investície. V prvej vlne pandémie sa dokonca dva týždne nemohli dostať za hranice na rozostavané stavby. Dnes majú aspoň výnimku: sú pendleri, hranice môžu prejsť s potvrdením o pracovnej činnosti.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

V Čiernom sedíme na obecnom úrade v zrekonštruovanej budove, aj starosta nám hovorí o tom, aké majú v neistých časoch problémy s investíciami. Na krk im dýcha čas. Dotácie z eurofondov sú prísne časovo limitované. Obec v spolupráci s českou aj poľskou stranou buduje cyklotrasy, sú to miliónové investície. Musia sa však preto so zahraničnými partnermi stretávať, rokovať, dohodovať postup a to je pre pandémiu náročné alebo, lepšie povedané, takmer nemožné.

Po cyklotrasách sme sa autom do Poľska a k českým hraniciam vybrali aj my. Ide skôr o asfaltové cesty s nosnosťou do 3,5 tony. Míňame nádhernú prírodnú scenériu. S kolegom fotografom sa rozprávame o tom, aké môže byť príjemné absolvovať tu letnú dovolenku, presúvať sa na bicykli po kvalitných cestách a v lone krásnej prírody zdolávať tri krajiny naraz.

Skôr ako využijeme výnimku, ktorú máme pri prekročení hraníc ako novinári, získavame informácie priamo od polície. Cestou do Čierneho sme sa od Čadce vliekli v kolóne, pri odbočke kolega mierne – zrejme od radosti, že konečne opúšťame nekonečný rad áut – dupol na plyn, išiel nevdojak rýchlosťou 66 kilometrov za hodinu. Po krátkom úseku nás zastavili policajti a kolegovi vyrubili pokutu. Okrem toho sa dozvedáme, že ten, kto prekročí hranice, musí absolvovať testovanie alebo sedieť doma v karanténe s tým, že vyplní tlačivo na webovej stránke korona.gov.sk.

Hraničné priechody sa však kontrolujú iba námatkovo, takže sa treba spoliehať na poctivosť a zodpovednosť cestujúcich. Na hraničných priechodoch sme postávali nejakú tú chvíľu aj my, žiadna policajná kontrola sa tu nekonala, z času na čas tadiaľ prešli osobné autá, boli to vozidlá s českými a poľskými evidenčnými číslami, po Slovákoch ani stopy. Ani na cyklotrasách sme nestretli ani živej duše, široko-ďaleko žiadne autá, ale ani policajti, ktorí by nás skontrolovali. Tí, ako sme sa presvedčili, radšej rozdávali motoristom pokuty.

Vyzerá to teda, že ľudia berú opatrenia vážne, sú zodpovední a do Poľska na nákupy necestujú. „Česi majú kvalitné potraviny, Poliaci zase cenovo veľmi výhodné. Čo sa týka potravín, majú iba päť- a osempercentnú daň z pridanej hodnoty a na cukrovinky 23-percentnú. Slováci nakupujú v Poľsku hlavne mliečne výrobky, mlieko, vajíčka, mäso. Poliaci sú rodení obchodníci, takže ceny sa dajú aj zjednať,“ vysvetľuje nám starosta, prečo na Kysuciach prekvitá nákupná turistika. Okrem toho nám Pavol Gomola opisuje, ako počas prvej vlny museli na cestu v blízkosti hraníc vysypať šesť fúr štrku – pre istotu, aby tadiaľ ľudia necestovali do susednej republiky.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Poľská pohraničná dedina Jaworzynka, inak rušné turistické centrum, nás víta vyľudnenými ulicami. Niet tu nikoho, s kým by sme sa dali do reči. Chvíľu váhame, či vojsť do predajne potravín, nakoniec od toho upúšťame, nechceme riskovať nákazu. Konečne po dlhej chvíli naďabíme na cestárov. David práve na lavičke obeduje, oslovíme ho.

„V našej dedine je síce veľa chorých, našťastie sú všetci bezpríznakoví. Poliaci majú strach, sedia doma, nikam nechodia, dokonca kto nemusí, nejde ani k lekárovi či do nemocnice, každý odkladá vyšetrenia. Všetci pracujú z domu, my cestári však nemôžeme, tak sme vonku. V dedine nám zomrel učiteľ, ľudia ho mali veľmi radi, prišlo ich veľmi veľa na pohreb, stáli však v rozstupoch v parku pri kostole,“ opisuje ochotný David.

Poliaci tak ako my zavreli všetky obchody – okrem tých s potravinami –, reštaurácie, kiná, divadlá, fitnescentrá. Ako veľmi nábožný národ však brány kostolov nechali otvorené. Aj David hovorí, že na pivo do miestnej krčmy nemôže ísť, chýbajú mu posedenia s kamarátmi, ale do kostola na svätú omšu ide.

Na historicky jedinečnom mieste, Trojmedzí, v bode, kde sa dotýkajú tri krajiny – Poľsko, Slovensko a Česko, stretávame český pár, ktorý je na túre. Bývajú v Třinci, a keď Jakubovi a Nikol s úsmevom hovoríme, že sú už v Poľsku, rýchlo urobia pár krokov, aby sa ocitli doma, na českej strane. „Myslíme si, že všetko v súvislosti s koronavírusom sa zbytočne prifarbuje. Máme priateľov zdravotníkov, majú na vec taký istý názor,“ hovorí nám Jakub.

Jeho priateľka má meniny, tak práve dlhou vychádzkou v krásnej prírode oslávili jej sviatok. Prílišný český optimizmus či benevolentnosť nám potvrdzuje aj Ľuboš z Čierneho, v dedine sme ho stretli na autobusovej zastávke. Je pendler, práve sa vrátil z Třinca z práce. „Cestujeme v jednom mikrobuse deviati, piati sme od nás z dediny. Neverili by ste, ale v Třinci sa českí kolegovia z nás smejú. Vraj sme veľmi hlúpi, že sme sa takmer všetci Slováci, len tak čušiac, dali celoplošne otestovať.“