Vladimír Kampf

Hostiteľmi v&nbsp;nej sú Katka a&nbsp;Juro. Obaja majú rovnaké priezviská, ale príbuzní nie sú. Len sa tak našli. Ona je Sedlak, on je Sedlák. Prvá oficiálna Flatgallery na Slovensku vznikla v&nbsp;roku 2012 v&nbsp;Bratislave. Na koncepte bytových výstav a&nbsp;autorských stretnutí je netradičné to, že sa nachádzajú v&nbsp;súkromných obytných priestoroch. V&nbsp;Piešťanoch vystavujú a&nbsp;organizujú stretnutia v&nbsp;dome, v&nbsp;ktorom bývajú s&nbsp;tromi deťmi. Našli sa vďaka spoločnej téme, ktorá sa im stala osudnou. Obaja dlhodobo fotografovali vlastné deti – obaja nevšedne a&nbsp;zaujímavo. Galériu otvorili minulý rok 12.&nbsp;decembra výstavou Winter Selection. Nasledovala ďalšia výstava, ale po nej korona urobila svoje. Niekoľko ďalších museli zrušiť. Galéria organizovala počas leta semináre jogy, koncert, cestovateľské kino, rôzne besedy a&nbsp;letnú školu spevu s&nbsp;Petrou Humeňanskou.

Keď bola malá, chcela byť Valentina Vladimirovna Tereškovová-Nikolajevová. Bývalá sovietska kozmonautka, prvá žena vo vesmíre, strávila v&nbsp;júni roku 1963 na kozmickej lodi Vostok 670 hodín a&nbsp;41 minút. „Žiaľ, učila som sa zle a&nbsp;skončila som na zemi,“ konštatuje s&nbsp;úsmevom dáma, ktorá je zvyknutá držať sa pri zemi. Vyštudovala síce elektrotechniku, ale nadchla ju fotka, ktorej sa venuje od šestnástich rokov.

„Postupne som sa naučila niečo z&nbsp;grafického dizajnu, fotografie, produkcie, organizovania akcií... Celý život som sa niečo učila, ale bez škôl. Vysokú nemám.“ Keď ju zaujala dokumentárna fotografia, už ju nepustila. Od roku 2013 sa venuje dlhodobému dokumentu Detstvo, ktorý v&nbsp;roku 2019 vystavovala v&nbsp;pražskej Leica Gallery. Mať výstavu pod touto značkou je vážna fotografická prestíž. Teraz ju napĺňa práca v&nbsp;galérii a&nbsp;v&nbsp;občianskom združení Priestor 21, ktoré sa zameriava na kultúrne a&nbsp;vzdelávacie aktivity.

Z&nbsp;Juraja chcela mať mama lekára, on túžil cestovať. Časom sa z&nbsp;neho stal novinár. „Písať a&nbsp;fotografovať som začal, skôr ako som vyštudoval žurnalistiku. Bolo to tesne pred koncom minulého storočia. Kamaráti mali firmu a&nbsp;potrebovali napísať nejaké texty. Písal som aj predtým, ale nikdy sa to na verejnosť nedostalo,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Fotografovať sa naučil popri fotoreportéroch, ktorí ho sprevádzali počas novinárskej práce. Aj Juraj robil všeličo. Napríklad sprievodcu cestovným kanceláriám.

„Nerobil som iba to, čo som vyštudoval. Diplomovanou zdravotnou sestrou som sa nestal,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Ale popri škole som robil na záchranke!“ Až jedenásť rokov života strávil v&nbsp;Indonézii. Išiel si tam oddýchnuť, keď sa mu podarilo získať štipendium na štúdium fotografie. Zostal dlhšie. V&nbsp;Indonézii má syna Lukáša. „Vždy som sa chcel vrátiť, ale nejako som sa nevedel rozhýbať. Nakoniec všetko vyriešila láska, ktorá bola pre mňa jedným z&nbsp;hlavných dôvodov na návrat.“

Pokračovania ne ďalšej strane...

V&nbsp;priestoroch dnešnej galérie bol kedysi Katin fotoateliér a&nbsp;pracovný neporiadok. Obaja sa zhodujú, že po zriadení galérie je to zrazu najupratanejšie miesto v&nbsp;dome. „Predsa nebudeme mať v&nbsp;galérii neporiadok,“ hovorí Juraj so širokým úsmevom. „Za necelý rok sme sa stali malým kultúrnym strediskom Piešťan.“ Ani Flatgallery v&nbsp;Piešťanoch korona neobišla. Niekoľko projektov, výstav a&nbsp;spoločenských podujatí, ktoré mali pripravené, museli presúvať či nakoniec aj zrušiť. „Keď sa už zdalo, že budeme mať v&nbsp;piatok vernisáž, v&nbsp;pondelok sa objavili prvé šumy o&nbsp;obnovených obmedzeniach,“ spomína Kata.

„V&nbsp;stredu sme mali prevážať diela a&nbsp;vôbec sme netušili, čo nás čaká... Museli sme ďalšiu plánovanú výstavu presunúť na marec a&nbsp;apríl budúceho roka. Zrazu sme stáli pred čistými bielymi stenami. Boli sme zvyknutí, že napriek problémom u&nbsp;nás život neutícha. V&nbsp;jedno ráno som poslala Ďuriho na fotografovanie samého. Potrebovala som sa vyspať. Keď som si odpočinula, začala som upratovať a&nbsp;popritom rozmýšľať. Do jednotlivých množín som si v&nbsp;duchu ukladala možnosti. Jedna množina bola: Čo vieme? Fotografovať. Druhá: Čo máme? Galériu a&nbsp;bielu stenu. Tretia: Čo by teraz mohlo ľudí zaujímať? Mať portréty s&nbsp;odkazom.“

Z obmedzení bola nielen ona nešťastná. Nemá však v povahe sťažovať sa. „Z ťažkej chvíle sa snažím nájsť východisko, ktoré ma aj niekam posunie a dodá mi silu. Prežiť predsa musíme. V hlave mi skrsol projekt Biela stena. Zámerom je za symbolickú sumu portrétovať ľudí. Stojí to ako jeden tatarák a päť pív. Fotiť sme začali hneď na druhý deň. Mali sme cieľ zavesiť na bielu stenu aspoň 50 portrétov. V tom čase to bolo obmedzenie maximálneho počtu osôb na akcii vo vnútorných priestoroch.“

Pred pribúdajúcim publikom na stene začali vystupovať umelci. Projekt neohrozilo ani obmedzenie stretávania maximálneho počtu šesť osôb. Pri zložitejších nahrávkach im ochotne asistuje šikovný zvukár od susedov Roman Androvič, ktorý výsledný zvuk spracováva u seba doma v nahrávacom štúdiu. „Účinkujúci sú k publiku otočení chrbtom. V súčasnosti umenie potrebuje podporu tak, že sa ľudia zaň postavia. V projekte ide o vzájomnú pomoc a o to, aby sme boli všetci jeho súčasťou. Z vystúpení nakrúcame krátke videá s umelcami a ponúkame ich na sociálnej sieti. Ich zasa môžu ľudia podporiť kúpou knihy či hudobného nosiča. Keď sa covid skončí, všetkých autorov pozveme na koncerty či besedy sem k nám do galérie pred živé publikum. Už sa na nich tešíme,“ dodáva s úsmevom Kata.

Podľa súčasných nariadení vychádza, že vo výstavnom priestore Flatgallery Piešťany môžu mať naraz štyroch ľudí. Zo zaplnenej bielej steny bude štvordňová vernisáž, na ktorej budú vždy maximálne štyria ľudia. V katalógu všetkých ľudí z výstavy budú aj QR kódy na videá účinkujúcich spred steny. Neľahký projekt si vyžiadal veľa času. Práca na celý deň s deficitom spánku je pre Katu síce únavná, ale krásna.

V&nbsp;deň, keď som prišiel do galérie na návštevu, v&nbsp;nej čítal úryvok z&nbsp;knihy spisovateľ Pál Száz. Je maďarskej národnosti a&nbsp;hovorí o&nbsp;sebe, že je továreň na texty. Pál síce hovorí po slovensky, ale v&nbsp;slovenčine jeho knihy vychádzajú v&nbsp;preklade Gabriely Magovej vo vydavateľstve Kalligram.

„Píšem predovšetkým prózu a&nbsp;k&nbsp;nej nejaké vedecké texty. Živí ma úrodná akademická pôda. Odborne píšem o&nbsp;literatúre. Učím svetovú literatúru a&nbsp;teóriu literatúry na Katedre maďarského jazyka a&nbsp;literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave.“ Pál vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení. Skončil ako bakalár a&nbsp;potom sa presunul na divadelnú réžiu a&nbsp;dramaturgiu. „Tú som poctivo ukončil. Bolo to super. Podarilo sa mi robiť na niekoľkých divadelných projektoch. Láska k&nbsp;literatúre ma však stále držala a&nbsp;nepustila. Divadlo som zavesil na klinec a&nbsp;išiel som na doktorandské štúdium literatúry. Teraz som tu a&nbsp;mám sa stále kam posúvať,“ konštatuje.

Keď bol malý, chcel byť ornitológ, egyptológ, chemik. Jeho najväčším snom však bolo vytvoriť robota alebo napísať knihu. To s&nbsp;knihou mu vyšlo už tri razy. Vo Flatgallery čítal zo svojej druhej zbierky. „Moja tretia kniha zatiaľ nie je v&nbsp;slovenčine, ale bol by som rád, keby sa aj na ňu dostalo.“ Je mu bližšia samota a&nbsp;príroda než veľká spoločnosť, preto mu uzavretosť, ktorú korona spôsobuje, neprekáža.

Chcel byť spevákom. „Nakoniec mi zostal súdený tento nástroj,“ ukazuje na historické barokové violončelo. „Tento osud mi určila učiteľka na umeleckej škole. Môj brat chodieval na husle a&nbsp;ja som ho často sprevádzal. My sme celá rodina hudobne zameraná. Rodičia vždy spievali v&nbsp;zbore. Hudbu sme dostali do vienka,“ vysvetlil pred krátkym videokoncertom. Žartom hovorí, že ani nemal možnosť stať sa niečím iným. Možno neskôr, keď už bolo neskoro... „V&nbsp;živote nie sú definitívne riešenia, cesty či záujmy. Myslím, že som o&nbsp;skúsenosti bohatší aj preto, že som sa od hudby odosobnil,“ dodáva a&nbsp;ja mu neverím.

S&nbsp;historickým nástrojom sa počas hry doslova mazná so zatvorenými očami. Odosobnenie predsa takto nevyzerá! Po skončení nahrávania so zvukárom riešili, koľko ruchu z&nbsp;miestnosti do nahrávky pridať, aby znela pravdivejšie. Michal hovorí, že si chce užiť v&nbsp;živote aj iné veci, nielen hudbu. „Napríklad časy korony nakoniec pociťujem, ako veľkú výhodu. Umožnilo mi to usporiadať si v&nbsp;živote hodnoty a&nbsp;zodpovedať si rôzne otázky. Napríklad čo znamená umenie v&nbsp;živote človeka, či ho vlastne ľudia na Slovensku skutočne potrebujú. Ľudia si sami tvoria priority. Keď im umenie teraz nechýba pre iné problémy, s&nbsp;tým nič neurobím. Ide aj o&nbsp;postavenie ku kríze. Inak ju riešime u&nbsp;nás, inak v&nbsp;Maďarsku a&nbsp;inak sa k&nbsp;nej stavajú v&nbsp;Rakúsku či Nemecku. To sa prejavuje aj na opatreniach. Uvedomil som si, že ma pandémia nezastavila, a&nbsp;to je to najkrajšie.“

Koncerty vo Flatgallery ho príjemne prekvapili. „Vďaka nedostatku, ktoré opatrenia spôsobili, je skvelé, že do projektu zapojili obyčajných ľudí. Má to edukatívny rozmer a&nbsp;projekt zvyšuje záujem o&nbsp;takéto umenie. Rieši akútny nedostatok a&nbsp;ktokoľvek sa môže stať jeho súčasťou,“ mieni.