Flatgallery Piešťany vznikla minulý rok v rodinnom dome v štvrti na okraji mesta. Už po prvej vernisáži bolo jasné, že nebude okrajová.
Hostiteľmi v nej sú Katka a Juro. Obaja majú rovnaké priezviská, ale príbuzní nie sú. Len sa tak našli. Ona je Sedlak, on je Sedlák. Prvá oficiálna Flatgallery na Slovensku vznikla v roku 2012 v Bratislave. Na koncepte bytových výstav a autorských stretnutí je netradičné to, že sa nachádzajú v súkromných obytných priestoroch. V Piešťanoch vystavujú a organizujú stretnutia v dome, v ktorom bývajú s tromi deťmi. Našli sa vďaka spoločnej téme, ktorá sa im stala osudnou. Obaja dlhodobo fotografovali vlastné deti – obaja nevšedne a zaujímavo. Galériu otvorili minulý rok 12. decembra výstavou Winter Selection. Nasledovala ďalšia výstava, ale po nej korona urobila svoje. Niekoľko ďalších museli zrušiť. Galéria organizovala počas leta semináre jogy, koncert, cestovateľské kino, rôzne besedy a letnú školu spevu s Petrou Humeňanskou.
Portrét Katy Sedlak od Juraja Sedláka.
Zdroj: Juraj Sedlák
Kata Sedlak
Keď bola malá, chcela byť Valentina Vladimirovna Tereškovová-Nikolajevová. Bývalá sovietska kozmonautka, prvá žena vo vesmíre, strávila v júni roku 1963 na kozmickej lodi Vostok 670 hodín a 41 minút. „Žiaľ, učila som sa zle a skončila som na zemi,“ konštatuje s úsmevom dáma, ktorá je zvyknutá držať sa pri zemi. Vyštudovala síce elektrotechniku, ale nadchla ju fotka, ktorej sa venuje od šestnástich rokov.
„Postupne som sa naučila niečo z grafického dizajnu, fotografie, produkcie, organizovania akcií... Celý život som sa niečo učila, ale bez škôl. Vysokú nemám.“ Keď ju zaujala dokumentárna fotografia, už ju nepustila. Od roku 2013 sa venuje dlhodobému dokumentu Detstvo, ktorý v roku 2019 vystavovala v pražskej Leica Gallery. Mať výstavu pod touto značkou je vážna fotografická prestíž. Teraz ju napĺňa práca v galérii a v občianskom združení Priestor 21, ktoré sa zameriava na kultúrne a vzdelávacie aktivity.
Portrét Juraja Sedláka od Katy Sedlak.
Zdroj: Kata Sedlak
Juraj Sedlák
Z Juraja chcela mať mama lekára, on túžil cestovať. Časom sa z neho stal novinár. „Písať a fotografovať som začal, skôr ako som vyštudoval žurnalistiku. Bolo to tesne pred koncom minulého storočia. Kamaráti mali firmu a potrebovali napísať nejaké texty. Písal som aj predtým, ale nikdy sa to na verejnosť nedostalo,“ spomína s úsmevom. Fotografovať sa naučil popri fotoreportéroch, ktorí ho sprevádzali počas novinárskej práce. Aj Juraj robil všeličo. Napríklad sprievodcu cestovným kanceláriám.
„Nerobil som iba to, čo som vyštudoval. Diplomovanou zdravotnou sestrou som sa nestal,“ spomína s úsmevom. „Ale popri škole som robil na záchranke!“ Až jedenásť rokov života strávil v Indonézii. Išiel si tam oddýchnuť, keď sa mu podarilo získať štipendium na štúdium fotografie. Zostal dlhšie. V Indonézii má syna Lukáša. „Vždy som sa chcel vrátiť, ale nejako som sa nevedel rozhýbať. Nakoniec všetko vyriešila láska, ktorá bola pre mňa jedným z hlavných dôvodov na návrat.“
Pokračovania ne ďalšej strane...
