Bizarný spor pri pive v pube vyústil do vzniku jednej z najpredávanejších kníh na svete. Od prvého vydania sa z nej predalo takmer 140 miliónov výtlačkov a preložili ju do 25 jazykov. GUINNESSOVA KNIHA REKORDOV.

Jej názov v origináli je The Guinness Book of Records, kúpili si ju záujemcovia vo vyše sto krajinách sveta a v počte predajnosti jej konkuruje Biblia, Pán prsteňov či Harry Potter. Zaznamenáva svetové rekordy z ľudskej činnosti a prírodné javy. Rekordy sa zaraďujú do viacerých kategórií: človek, živá a neživá príroda, vesmír, veda, umenie a zábava, architektúra, technika, hospodárstvo, nezvyčajné činy, spoločnosť, šport, hry. V posledných rokoch pribúdajú nové, špeciálne kategórie, napríklad umelá inteligencia či virtuálna realita. Z obáv o zdravie ľudí, ale aj pre viaceré súdne spory už nezaznamenáva činnosti ako prehĺtanie mečov, fajčenie cigariet, pitie alkoholu, ale ani ďalšie na hranici etiky. Iné, napríklad pitie piva, sa do neskorších vydaní vrátili.

Kniha rekordov vychádza od roku 1955, vždy na jeseň. Zachytáva vyše 40-tisíc rekordov, ktoré dopĺňajú fotografie, rozhovory a príbehy zo zákulisia rôznych mimoriadnych výkonov. Každý rok do nej pribudne asi 1 500 záznamov, ktoré spracúvajú a preverujú pracovné tímy v kanceláriách po celom svete. Svoje zastúpenie má kniha v Pekingu, New Yorku, Tokiu, Londýne a v roku 2013 pribudla aj kancelária v Dubaji.

O zápis do knihy môže požiadať ktokoľvek na svete. Redakcia v priebehu dvanástich týždňov posúdi, či daný rekord možno akceptovať a zapísať ho do Guinnessovej knihy rekordov. Ak ho v redakcii prijmú, zapísaný môže byť v knihe, na webových stránkach alebo odvysielaný v niektorej televíznej šou. Táto kniha mimoriadnych výkonov si získala fanúšikov po celom svete. Má však aj svojich kritikov, ktorí upozorňujú, že ľudia v honbe za zápisom neraz riskujú zdravie a dokonca aj život. Viaže sa k nej aj jedna perlička: je publikáciou, ktorú najčastejšie kradnú z knižníc.

TIE NAJZAUJÍMAVEJŠIE REKORDY NÁJDETE V GALÉRII

Brožúrka pre pivárov

Guinnessova kniha rekordov vznikla náhodne a je za ňou príbeh sira Hugha Beavera. Tento muž miloval poľovačky. V čase nápadu na knihu rekordov bol generálnym riaditeľom pivovaru Guinness. Jeden víkend v novembri 1951 sa s priateľmi vybral do Wexfordskej zátoky pri rieke Slaney v Írsku poľovať najmä na kulíka zlatého a jarabice. Pokiaľ išlo o kulíka, veľa šťastia nemali, nikto netrafil ani jedného. Večer zakončili pri pive v pube a v debate riešili otázku, ktorý z lovných vtákov je v Európe najrýchlejší. Ani po hodine k záveru nedospeli. Vtedy Hugh Beaver zistil, že nikde nie sú zachytené spoľahlivé informácie, ktoré by im pomohli spor rozsúdiť.

V ten večer si uvedomil, že aj takéto bezvýznamné veci muži často rozoberajú v pube. Tých bolo v tom období v Spojenom kráľovstve a v Írsku takmer 82-tisíc a podobnými záležitosťami sa chlapi zaoberali v mnohých z nich. Napadlo mu, že vyriešiť takéto „pivné“ škriepky by pomohla kniha, kde by boli zozbierané rôzne informácie, na základe ktorých by sa dalo ľahko zistiť, čo je pravda a čo nie. Aby si potvrdil teóriu o publikácii, hneď v pondelok ráno prechádzal pivovarom a zamestnancom dával jedinú otázku: Ktorý z európskych lovných vtákov je najrýchlejší? Jednoznačnú odpoveď sa nedozvedel.

Vtedy sa rozhodol, že k pivu Guin ness vydajú brožúrku, v ktorej „štamgasti“ pubov nájdu odpovede na napohľad nepodstatné témy. Ako šikovný obchodník si uvedomoval, že nič podobné dovtedy neexistovalo a kniha by mohla mať úspech. Potreboval však odborníkov, ktorí by zozbierali množstvo overených informácií vhodných na publikovanie. Hugh Beaver sa pri riešení problémov neraz obracal na podriadených, aby si vypočul ich názory na danú záležitosť. Spravil to aj tentoraz.

Oslovil Christophera Chatawaya, jedného z najmladších zamestnancov na riaditeľstve pivovaru, čerstvého absolventa Oxfordskej univerzity. Bol to amatérsky bežec, a hoci na olympiáde v Helsinkách v roku 1951 nezískal žiadnu medailu, patril do šestice bežcov, ktorí siahali v behu na päťtisíc metrov po vzácnych kovoch. V rodnej krajine bol atletickou hviezdou, o ktorej často prinášali informácie dvojčatá bratia Ross a Norris McWhirterovci. Aj oni študovali na Oxforde, po vojenskej službe v námorníctve sa usadili na Fleet Street, známej ako londýnske centrum žurnalistiky. Ich otec sa pohyboval v oblasti tlače, bol manažér, neskôr editor nedeľníka Sunday Pictorial. Jeho synovia mali teda k novinám a redakčnej práci blízko. Okrem toho sa venovali športu, najmä Norris pretekal vo viacerých disciplínach, dokonca bol reprezentantom Škótska v behu. Spolu s bratom prispievali do športových rubrík viacerých novín a nevynechali žiadny úspech svojho priateľa a spolužiaka Christophera Chatawaya.

Po roku praxe pre redakcie dvojčatá napísali knihu so športovou tematikou Pripraviť sa na štart, pozor... Tlačou vyšla v roku 1951. Norris sa vypracoval na známeho športového komentátora, pre BBC komentoval mnohé preteky, až do 70. rokov minulého storočia ho televízna stanica vysielala na olympiády. Pri príprave svojej knihy v 50. rokoch aj bratia narazili na problém, kde si overiť niektoré fakty. Neexistoval žiadny redakčný archív, v ktorom by našli všetky potrebné údaje usporiadané zmysluplne. Norris zobral iniciatívu do vlastných rúk a založil dobrovoľnícku Asociáciu atletických štatistov. Tá zhromažďovala, uchovávala a šírila športové výsledky.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia