Jozef Kollár

Zdeno sa narodil v&nbsp;Prahe dva roky po vzniku Československa. Obaja rodičia boli lekári, otca však viac lákala veda. Po ročnom pobyte v&nbsp;Ľubľane, kde pôsobil na univerzite ako profesor, sa rodina koncom leta 1923 presťahovala do Bratislavy. Tam sa narodili aj Zdenov brat a&nbsp;sestra. <em>„Univerzita Komenského ponúkla otcovi profesúru na katedre histológie a&nbsp;embryológie. Bývali sme na Prayovej ulici (teraz Ulica 29. augusta). V&nbsp;tom čase prišlo na Slovensko veľa Čechov. Učili aj na ľudovej škole, v&nbsp;slovenčine,“</em> spomína pán Daneš.

<em>„Po nástupe Hitlera k&nbsp;moci sa rozdúchalo silné protičeské cítenie. Podľa mňa chyba bola v&nbsp;tom, že Česi prišli na Slovensko ako kolonisti, obsadili vedúce miesta a&nbsp;vytvorili samozvanú nobilitu. Vyzeralo by to inak, keby Slováci ponúkli Čechom kontrakt na 2&nbsp;až 5 rokov a&nbsp;prémiu za to, že si za seba vyučia domáceho nástupcu.“</em> Krátko pred násilným rozdelením Československa v&nbsp;roku 1939 sa rodina za dramatických okolností presťahovala z&nbsp;Bratislavy do Prahy. <em>„Slovenskí separatisti poštvaní Hitlerom sa z&nbsp;rozpadu štátu tešili. Využili situáciu, aby Čechov vyhnali a&nbsp;ich majetky skonfiškovali. Otca z&nbsp;univerzity vyhodili a&nbsp;panáka, ktorý ho mal predstavovať, spálili pod našimi oknami. Prvýkrát išlo do tuhého.“</em>

Narodil sa v roku 1920 v Prahe. Od roku 1923 do roku 1939 žil s rodičmi v Bratislave. Počas 2. svetovej vojny sa aktívne zapojil do protinacistického odboja. V tom čase sa zoznámil so svojou manželkou Mariou Haňkovou (1921 – 1998). Po vojne študoval matematiku, fyziku a geofyziku na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1950 utiekol aj so svojou ženou z Československa do Nemecka, kde skončili v utečeneckom tábore Valka pri Norimbergu. V roku 1952 sa dostali do USA, kde sa im narodili deti Petr (1954) a Elena (1956). Petr vyštudoval výpočtovú techniku a má v Prahe svoj podnik. Okrem toho bol pilotom lietadiel a helikoptér. Elena absolvovala štúdium slovanských a germánskych jazykov a je prekladateľkou. Zdeno F. Daneš pracoval v Štátnom geofyzikálnom ústave v Prahe a na Karlovej univerzite v Plzni. V Spojených štátoch bol zamestnancom Gulf Oil Corporation, The Boeing Company, University of Puget Sound a US Geological Survey. Aktívne hrá na husliach a aj v pokročilom veku zbožňuje vodné športy a cyklistiku.

Kto je Zdeno Frankenberg Daneš

Zdeno mal osemnásť rokov a&nbsp;obrovskú chuť bojovať za Československú republiku proti fašistickému Nemecku. Do armády sa prihlásil ako dobrovoľník. Oznámili mu, aby počkal, že ho zavolajú. Čakal však márne. <em>„Československo kapitulovalo. Bola to ťažká morálna rana, považovali sme to za zradu. Oklieštená republika sa snažila zamestnať vyhostených ľudí zo Slovenska a&nbsp;z&nbsp;pohraničia. „Náhodou sme sa stretli šiesti bývalí ‚Bratislaváci‘ v&nbsp;pražskom pivovare U&nbsp;Fleků. Bola tam aj partia, asi dvadsať nemeckých provokatérov, ktorí sa snažili vyvolať zámienku pre Hitlerov vpád. A&nbsp;vyšlo im to. Bitku som začal ja, ale našťastie v&nbsp;nej okamžite pokračovali iní machri. Nemcov zmlátili a&nbsp;vďaka tomu sme mohli oslavovať víťazstvo. Žiaľ, tá eufória netrvala dlho, ešte v&nbsp;ten istý večer vysielalo rádio z&nbsp;Lipska, že v&nbsp;jednej starej pražskej pivnici nemeckých hostí zbili českí surovci. Ráno sa už valila nemecká armáda do českých miest,“</em> spomína Zdeno.

Až po jedenástich rokoch sa dozvedel, že pre túto krčmovú bitku mal o&nbsp;tri roky <em>„zmiznúť“</em> v&nbsp;pracovnom tábore. Vojna vypukla 1. septembra 1939. <em>„Čakali sme, že spojenci Nemcov v&nbsp;najkratšom čase rozdrvia. Mýlili sme sa. Nemeckú silu a&nbsp;brutálnosť sme podcenili. Dvadsiate prvé výročie založenia ČSR, ktoré bolo 28. októbra 1939, sme oslavovali s&nbsp;veľkým optimizmom. Manifestácia sa však zmenila na krvavú demonštráciu, nemecká polícia strieľala do demonštrantov.“</em>

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Guľka ťažko zranila Jana Opletala, študenta Karlovej univerzity. Zápasil so smrťou zo všetkých síl, ale po dvoch týždňoch zraneniam podľahol. Okamžite sa stal národným mučeníkom a&nbsp;jeho pohreb sa zmenil na obrovskú demonštráciu. <em>„Bývali sme v&nbsp;budove Purkyňovho ústavu na Albertove. Skoro ráno 17. novembra nás zobudili členovia Waffen-SS. Všetkých obyvateľov zahnali do budovy na prízemí a&nbsp;postavili k&nbsp;múru. Namierili na nás guľomet. Muži boli bledí ako stena, ženy a&nbsp;deti plakali. Myslím, že sa mi od strachu triasla brada. Upútal ma pohľad na maminku. Stála tam s&nbsp;najväčším pokojom. Držala môjho jedenásťročného brata a&nbsp;desaťročnú sestru za ruky a&nbsp;vravela im: Vidíte, toto je vojak a&nbsp;má strojovú pušku. V&nbsp;tom páse sú náboje. Keď ten vojak strieľa, náboje samy s&nbsp;tým pásom vchádzajú do strojovej pušky a&nbsp;vypálené nábojnice vyhodia. Prázdny pás sa potom znova naplní novými nábojmi. Brat a&nbsp;sestra ju napäto počúvali. Nedošlo im, že strojová puška je určená pre nás…“</em>

V&nbsp;tom čase nemecká polícia bez súdu popravila celý študentský výbor.<em> „Salvy smrti doliehali až k&nbsp;nám. Správanie našej maminky ma veľmi posilnilo. Chcel som spievať vlasteneckú pieseň, ale nedokázal som si na žiadnu spomenúť. Nemohol som ani pískať. Po nejakom čase prišiel ku guľometčíkovi iný vojak a&nbsp;niečo mu oznámil. Zabijú nás, všetkých, ženy aj deti... Čakali sme povel na paľbu, v&nbsp;duchu som sa už lúčil so životom. Guľometčík však na naše prekvapenie zbalil svoju zbraň a&nbsp;veliteľ esesákov nás poslal domov. Večer nám rozhlas oznámil, že v&nbsp;dôsledku demonštrácií sú všetky české vysoké školy uzatvorené na tri roky. Nášho otca tá správa zlomila. Jeho univerzitu, založenú kráľom Karlom IV., ktorá dala svetu Jana Husa, sa opovážil zrušiť pomätený nemecký kaprál!“</em>

Nemohol sedieť so založenými rukami. <em>„Spojil som sa s&nbsp;príbuzným, ktorý bol zapojený do podzemnej organizácie. Napadlo mi, že by nám prišlo vhod tajné spojenie s&nbsp;podobnou skupinou na Slovensku. V&nbsp;júli 1941 som prebehol cez slovenské hranice a&nbsp;dostal sa do Žiliny, kde žila moja bývalá bratislavská láska. S&nbsp;ňou sme vypracovali šifru na prípadné dorozumievanie. Cestou domov som však nebol opatrný, išiel som po verejnej ceste. Vedený čudným tušením som odrazu skočil do hlbokého zarasteného žľabu. Chvíľu som sa ním predieral a&nbsp;plazil, keď som zbadal hliadku. Keby som išiel ešte pár metrov po ceste, tak jej padnem rovno do rúk. Odvtedy neodmietam správy o&nbsp;anjeloch strážnych a&nbsp;telepatii.“</em>

Cez slovensko-českú hranicu prešiel, ale pred prvou dedinou už na neho čakal nemecký pohraničník.<em> „Tvrdil, že som ilegálne prekročil hranice. Neviem, ako sa to dozvedel, či ma niekto na Slovensku prezradil. Zapieral som, ale márne. Pohraničník začal vyťahovať veci z&nbsp;môjho batohu a&nbsp;objavil aj malý zošit, v&nbsp;ktorom boli poznámky k&nbsp;šifre. Všetko som stavil na jednu kartu: Začal som mu vyčítať, že na hrebeni je veľmi zle označená hranica. Hovoril som to tak, akoby to bola jeho vina, že som sa dostal za ňu. Nikdy nič podobné asi nepočul, a&nbsp;tak sa mi začal ospravedlňovať. Zhrabol som veci do batoha a&nbsp;ponáhľal sa preč, kým si to nerozmyslí. Riadením Božím sa predo mnou objavila stanica a&nbsp;rozbiehajúci sa vlak. Dobehol som posledný vagón.“</em>

<em>„Žiaľ, moja šifra sa neuplatnila. Keď som prišiel do Prahy, dozvedel som sa, že zatkli môjho príbuzného, na ktorého som bol napojený. Odsúdili ho a&nbsp;popravili. O&nbsp;týždeň popravili aj brata môjho otca. Nikdy sme sa nedozvedeli prečo. Za tetou, jeho vdovou, prišiel nemecký dôstojník a&nbsp;odovzdal jej účet za strýkovu popravu s&nbsp;týmto rozpisom: Za prípravu popraviska/Za náboj/Za výstrel/Za vyčistenie pušky/Za utretie krvi/Daň/Úhrnom. Strýkova smrť na mňa doľahla. Dával som si gombíky do topánok a&nbsp;chodil v&nbsp;nich celý deň, aby som sa vycvičil v&nbsp;znášaní bolesti, ktorú som očakával pri mučení,“</em> spomína Zdeno.

Na jar 1942 československí parašutisti zavraždili v&nbsp;Prahe nemeckého protektora Heydricha. Fašisti zatýkali celé rodiny nevinných. Obžalovali ich za schvaľovanie atentátu a&nbsp;často postrieľali. <em>„Snažil som sa vžiť do mysle vojaka, ktorý je presvedčený, že háji svoju vlasť, keď strieľa do dvojročného dievčatka, ochrnutej starej ženy, idiota, do ľudí, ktorí nemohli niesť vinu za nič, aj keby chceli. Je to ešte národ Goe-theho, Beethovena a&nbsp;Kanta? Ako mohol tak hlboko klesnúť? Na svoje otázky som nenašiel odpovede. Cítil som nesmierne opovrhnutie k&nbsp;národu, ktorý strpí takú vládu. Vedel som, že musím začať od seba a&nbsp;konať: Pôjdem na gestapo a&nbsp;priznám sa, že som zabil Heydricha. Chcel som tým ušetriť nevinné obete nemeckého šialenstva. Kým som však prišiel na políciu, atentátnikov fašisti odhalili a&nbsp;v&nbsp;boji padli.“</em>

Na konci vojny sa Zdeno presťahoval do Heřmanovho Městca, kde pracoval v&nbsp;továrni na elektronické prístroje. Cez priateľa sa spojil s&nbsp;ďalšou odbojovou skupinou, ktorá bola v&nbsp;styku so spojeneckými vojskami. V&nbsp;spomienkach píše, že dostal úlohu zlikvidovať inžiniera a&nbsp;fyzika, predvojnového ruského utečenca, ktorý mal byť na stope výbušniny tisíckrát silnejšej ako trinitrotoluén. Údajne bol ochotný svoje poznatky odovzdať Západu, ale skôr, ako by ich mal dať Rusom, odovzdal by ich Nemcom.<em> „Musela to byť nukleárna reakcia. Začal som po chlapovi pátrať, ale nechcelo sa mi do toho. Našťastie, raz v&nbsp;noci si preňho prišla nemecká polícia. Padlo niekoľko výstrelov. Domnieval som sa, že Nemci sami vykonali to, čo som mal urobiť ja. Inžinier sa však po vojne opäť záhadne objavil. Je to komplikované, nikdy som sa o&nbsp;tom prípade nedozvedel pravdu. Mal ten Rus skutočne bombu schopnú detonácie? Dnes o&nbsp;tom pochybujem...“</em>

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-infobox snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
                <em class="fa fa-sticky-note" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-infobox-id="7962">
                Na kajaku z Viedne do Bratislavy
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Počas odbojových aktivít sa Zdeno zoznámil s&nbsp;Mariou a&nbsp;vzali sa v&nbsp;januári 1945. Po vojne sa vrátili do Prahy a&nbsp;pokračovali v&nbsp;štúdiách. Ona študovala jazyky a&nbsp;telocvik, on matematiku a&nbsp;fyziku. Slobodu si užívali do komunistického puču v&nbsp;roku 1948. <em>„Nedokázal som sa sústrediť na Maxwellove rovnice, keď som videl národ klesať do morálnej a&nbsp;hmotnej biedy. Prebiehal proces s&nbsp;Dr. Miladou Horákovou, ktorú popravili aj s&nbsp;ďalšími nevinnými. Dával som najavo svoj nesúhlas s&nbsp;komunistami. V&nbsp;máji roku 1950 sa situácia vyriešila sama. Kolegovi z&nbsp;univerzity došli cigarety, a&nbsp;tak si išiel jednu požičať od asistenta, ktorého som podozrieval, že ma sleduje. Nebol vo svojej pracovni, kolega naňho čakal a&nbsp;pritom zbadal dokument s&nbsp;mojím menom. Prečítal si ho a&nbsp;okamžite ma išiel varovať, že na stole toho vola leží trestné oznámenie na mňa.“</em>

Manželke navrhol, aby sa na bicykloch išli pozrieť na zrúcaninu hradu Přimda. <em>„Cestou som dúfal, že v&nbsp;Stříbře si nevšimne, že ideme na západ. Ale všimla si to a&nbsp;musel som s&nbsp;pravdou von. Povedal som jej, že sa už naspäť nevrátim a&nbsp;nech sa rozhodne sama, či chce utiecť so mnou, alebo ostať v&nbsp;ČSR. Asi o&nbsp;päť sekúnd mi povedala: Tak ideme... V&nbsp;Přimde sme prenocovali a&nbsp;14. 5. 1950 sme vyrazili na juh. V&nbsp;Bezděkove sme cestu nenápadne opustili a&nbsp;pokračovali cez les k&nbsp;hranici. Rýchlo sme stúpali kamenitým svahom na hrebeň Českého lesa, až sme prišli na cestu, vedľa ktorej viedli telefónne drôty. Žena ihneď poznala, že to musí byť cesta, po ktorej jazdia hliadky. Onedlho sme začuli štekot psov. Išlo do tuhého! Opäť Božím zásahom sa pred nami objavila cesta klesajúca k&nbsp;hranici. V&nbsp;ťažkom teréne sme sa na bicykloch rútili z&nbsp;kopca. Odrazu sa pred nami objavila závora a&nbsp;pohraničný kameň. Pobozkal som ženu, obaja sme sa zohli po kamienky – posledný kúsok vlasti – a&nbsp;pokračovali v&nbsp;jazde.“</em>

Po kilometri narazili na lesnú samotu. <em>„Nebol som si istý, či nám Nemci poskytnú azyl. Pošlú nás naspäť? Kým sme sa stihli rozhodnúť, či budeme v&nbsp;jazde pokračovať až do Švajčiarska, objavil sa na ceste nemecký pohraničník. Tlačil bicykel. Povedal som mu, že sme práve utiekli z&nbsp;ČSR. Čakal som, že nás zatkne, ale on sa len usmial a&nbsp;povedal: Also schön willkommen in Deutschland! A&nbsp;podal nám ruku. Bol to Nemec, presne taký istý, akého by som pred piatimi rokmi bez výčitiek svedomia zastrelil. Teraz som mal čo robiť, aby som sa od dojatia nerozplakal.“</em>

Danešovci strávili dva ťažké roky v&nbsp;nemeckom utečeneckom tábore Valka, odkiaľ sa s&nbsp;pomocou amerických manželov Slaybaughovcov (stretli ich náhodou) dostali do USA. Zdeno sa zamestnal vo firme Gulf Oil, kde popri geologickom skúmaní hornín používali fyzikálne metódy na hľadanie nafty. V&nbsp;Seattli pracoval vo firme Boeing Company, skúmal magnetizmus nad zemskou atmosférou.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-infobox snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
                <em class="fa fa-sticky-note" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-infobox-id="7961">
                Rád pláva v Dunaji
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Na University of Puget Sound v&nbsp;meste Tacoma sa stal obľúbeným profesorom fyziky. Vraví, že za akademické úspechy v&nbsp;Amerike vďačí všeobecnému vzdelaniu na bratislavskom gymnáziu na Grösslingovej ulici. V&nbsp;penzijnom veku sa zúčastnil na výskume mikrovlnového žiarenia zemského povrchu.<em> „Bohu buď chvála, mal som viacej šťastia ako rozumu a&nbsp;znalostí,“</em> vtipkuje 101-ročný elegán, športovec a&nbsp;džentlmen, ktorý miluje Bratislavu. Dodal, že keby v&nbsp;roku 1939 nedošlo k&nbsp;násilnému rozdeleniu Československa, tak by možno v&nbsp;Bratislave prežil celý svoj dlhý život.