Tea Harbínyiová 

Bývam na dedine pod kopcami. Radosť nám robia nielen krásne hory navôkol, ale aj nádherné jazero pod nimi. Už ako malé dieťa som pri ňom trávil hodiny. Hrávali sme sa tam s&nbsp;kamarátmi celé dni. Neskôr som tam chodieval ako pubertiak, po večeroch sme sedávali pri jeho brehoch pri zapálenom ohni, opekali špekáčiky a&nbsp;do noci filozofovali s&nbsp;dievčinami, ktoré sa nám páčili. Jednu z&nbsp;nich som si neskôr vzal za manželku. A&nbsp;k&nbsp;jazeru som začal chodievať ako dospelý muž so svojou krásnou ženou a&nbsp;úžasnými deťmi. Raz popoludní, keď som sa bláznil s&nbsp;deťmi vo vode, som zistil, že nemám obrúčku. Ponáral som sa asi dve hodiny a&nbsp;hľadal stratený prsteň, no zbytočne. Nebolo ho. A&nbsp;mne ostali len oči pre plač. Na kráse jazera to však nič nezmenilo, bolo úžasné a&nbsp;naďalej nám dávalo radosť.

Nielen celej našej rodine, ale občas aj len mne, keď som si k&nbsp;nemu šiel sám prevetrať hlavu a&nbsp;užiť si trochu ticha a&nbsp;samoty pri rybačke. Bol som skúsený rybár, no aj tak sa chystalo na mňa niečo, čo ma poriadne prekvapilo. Jedného dňa som chytil iba jednu rybu. Úlovok teda početný nebol, no aj tak som sa tešil. Ryba bola veľká a&nbsp;pekná. A&nbsp;tak som sa rozhodol, že ju pripravím na večeru. Doma som ju poumýval a&nbsp;začal chystať na pečenie. Rozrezal som jej brucho a&nbsp;vtom som uvidel niečo ligotavé. Môj prsteň! Neveril som vlastným očiam. Bol to skutočne on. Vrátil sa ku mne. Jazero mi ho vrátilo.