Milujem zvuky lesa. Najmä v lete. Spev vtákov, bzukot hmyzu, jemný vánok v stromoch a šuchot lístia. Zvuky dotvárajú krásne obrazy prírody. Lúky plné kvetín, kde tancujú včielky. Na oblohe preletí sem-tam obláčik. Staré stromy vŕzgajú pri silnejšom vetre. No nie je to nádhera? Mňa však v tejto symfónii niečo vyrušilo. Niečo, čo ma šokovalo, vydesilo a bolo nadpozemské. Všetky tie zvuky odrazu stíchli. Mal som dojem, akoby sa svet zastavil. V istej chvíli akoby prestal poletovať hmyz a duť vietor, oblaky zastali, listy na stromoch a tráva zamrzli. Všetko skamenelo a zostal iba jediný zvuk. Kroky prichádzajúceho po tráve smerom ku mne. Krok za krokom, pomaly, ale o to strašidelnejšie.

Celkom zreteľne som videl, ako sa tráva pod ťarchou prichádzajúcich krokov ohýbala. Stebielka sa ohýnali a pod neviditeľnou ťarchou sa niektoré aj lámali. Krok za krokom, stopy v tráve, ktoré s každou novou stupajou mizli. Akoby tadiaľ nikto nikdy neprešiel. Blížili sa ku mne a s nimi aj chlad. Čím boli bližšie, tým väčší som mal strach, až som sa napokon triasol ako osika. Ku mne sa však nedostali. Šľapaje skončili na jednom mieste, kde akoby ktosi postál, a potom zrazu zmizli. Po chvíli sa zvuky lesa opäť vrátili. Chlad zmizol, ako prišiel, znova ku mne doletel teplý vánok a spev vtákov. A všetko bolo ako predtým. A veru som sa tomu aj tešil! To, čo som zažil a videl, mi bolo veľmi nepríjemné. Nevysvetliteľné. Nepochopiteľné. Priamo mrazivo strašidelné.