Jana Homolová

Už 30 rokov máme svoj štát, krajinu, vlasť. Tridsať rokov sme zodpovední sami za seba a&nbsp;rovnako tak sa 30 rokov tešíme, trápime, meníme aj bojujeme s&nbsp;veternými mlynmi. Všetko toto sa začalo rozpadom republiky. Na Silvestra v&nbsp;roku 1992 si niektorí poplakali a&nbsp;iní zas bujaro oslavovali, ale všetkým bolo jasné, že Česko-Slovensko, ktoré s&nbsp;krátkou prestávkou trvalo vyše 70 rokov, je už minulosťou. V&nbsp;novembri 1989 sme si síce vyštrngali slobodu, ale zostať bok po boku s&nbsp;našimi českými bratmi, to nám dlho nevydržalo. Nastúpili spory, nacionalizmus a&nbsp;takzvaná pomlčková vojna (spor o&nbsp;názov republiky, ktorý prebiehal od začiatku roka 1990, pozn. red.). Federácia sa preto úderom polnoci 1. januára 1993 rozdelila.

Tak ako si pred pár dňami čelní predstavitelia štátu aj kľúčové politické osobnosti vtedajšej doby na galavečere v&nbsp;priestoroch novej budovy Slovenského národného divadla pripomenuli 30. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky, zaspomíname si aj my. Podarilo sa nám zistiť, že za veľkolepými dvojdňovými oslavami na prelome rokov 1992 a&nbsp;1993 stál práve Jozef Oklamčák, ktorý si krátko po revolúcii založil prvú umeleckú agentúru na našom území s&nbsp;názvom Rocklet.

„Myslím, že doteraz bude táto agentúra mnohým známa, lebo čokoľvek sa po Nežnej revolúcii na Slovensku organizovalo, bol som za tým ja. V&nbsp;začiatkoch som totiž úzko spolupracoval napríklad so stredoškolskou aj s&nbsp;vysokoškolskou mládežou a&nbsp;Radou mládeže Slovenska, kde som pôsobil ako hovorca. Na základe toho som v&nbsp;júli 1992 dostal ponuku organizovať Svetový festival slovenskej mládeže, ktorý sa prvýkrát konal na Slovensku, konkrétne v&nbsp;Martine, kam pricestovali stovky mladých ľudí z&nbsp;celého sveta. Musím z&nbsp;tohto obdobia spomenúť ešte jednu zaujímavosť. Súčasťou galaprogramu bola voľba najkrajšej Slovenky na svete. Víťazkou sa vtedy stala Gabriela Haršányová… A&nbsp;keďže festival, ktorý som pripravoval, mal obrovský úspech, nazdávam sa, že to bol dôvod, pre ktorý ma vtedajšie vládne špičky oslovili, aby som na Námestí SNP v&nbsp;Bratislave zorganizoval oslavu vzniku samostatnej Slovenskej republiky,“ priznal nám Jozef Oklamčák.

Išlo síce o&nbsp;ponuku, ktorá pre organizátora a&nbsp;producenta na začiatku jeho podnikateľskej dráhy bola obrovskou výzvou, na druhej strane si uvedomoval, že usporiadať takého veľkolepé a&nbsp;historické podujatie nebude vôbec jednoduché. „Telefonát z&nbsp;Úradu vlády SR som dostal 15. decembra. Mal som teda pätnásť dní na prípravu a&nbsp;organizáciu dvojdňovej akcie v&nbsp;dňoch 31.&nbsp;12.&nbsp;1992 až 1.&nbsp;1.&nbsp;1993, okrem osláv vzniku Slovenskej republiky som ešte 1.&nbsp;januára organizoval ekumenickú omšu zasvätenú vzniku nového štátu, ktorá sa konala takisto na Námestí SNP,“ dozvedeli sme sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na to, aby sa toto podujatie mohlo vôbec uskutočniť, Jozef ako organizátor štátneho podujatia si musel na dva dni prenajať celé Námestie SNP. „Z&nbsp;toho vyplývalo, že čokoľvek by sa v&nbsp;tom čase bolo na námestí stalo, bolo na moju zodpovednosť. Nehovoriac o&nbsp;tom, že vtedy ešte neexistovali obchodné spoločnosti. Podujatie síce organizovala agentúra Rocklet, ale za ňou som bol ja ako fyzická osoba, čiže keby sa bolo niečo stalo, celé riziko bolo na mojich pleciach.“ Problémom boli okrem iného financie.

„Vtedy bola situácia taká, že náš štát nemal peniaze. Mal som podpísanú zmluvu s&nbsp;ministerstvom kultúry a&nbsp;zároveň som dostal prísľub, že peniaze mi zaplatia po podujatí, niekedy koncom januára. Všetky zložky, ktoré som do procesu zapájal, či išlo o&nbsp;ochrankárov, ktorých som zháňal po všetkých telocvičniach na západnom Slovensku, rôzne služby, účinkujúcich, a&nbsp;tak ďalej, so mnou spolupracovali len na základe ústnej dohody a&nbsp;honorár mali dostať v&nbsp;podstate až o&nbsp;mesiac neskôr.“ Ako je doteraz známe, Jozef Oklamčák mal a&nbsp;stále má vybudované veľmi dobré vzťahy s&nbsp;ľuďmi, preto nikto neprotestoval. „Dnes by ste už nič podobné a&nbsp;za takých podmienok nezorganizovali. Keď chcete usporiadať podujatie, oslovíte ľudí a&nbsp;oni sa vás okamžite pýtajú, čo za to. Vtedy bola iná doba. Okrem toho celé podujatie dávalo dohromady približne 20 ľudí na čele so mnou a&nbsp;s&nbsp;mojou manželkou, ktorá bola tak ako celý život mojou pravou rukou a&nbsp;riešila mnoho záležitostí.“

Okrem toho organizátorovi pri príprave v&nbsp;agentúre pomáhali mladí študenti, medzi nimi bol Peter Bielik, Jaro Slávik, Peter Riava, Lenka Slaná. Všetci sa neskôr presadili buď v&nbsp;hudobnom, alebo mediálnom biznise. „Konkrétne s&nbsp;týmto podujatím mi veľmi pomohol vtedy len 17-ročný Peter Bielik, dnes známy moderátor TA3. Jeho mama pracovala ako novinárka v&nbsp;rozhlase, takisto mala mnoho kontaktov. Vďaka tomu sa nám napríklad podarilo na toto podujatie zohnať z&nbsp;SND plachty, ktorými sme na prestrešení pódia zakryli obrovský nápis – v&nbsp;podstate reklamu – Železiarne Podbrezová,“ opísal nám Jozef Oklamčák vtipnú aj zúfalú situáciu čias, keď zohnať prestrešenie pódia bol obrovský problém.

„V&nbsp;tom období existovalo len jedno jediné a&nbsp;to práve vlastnili Železiarne Podbrezová. To, že je na ňom nápis, sme zistili tri hodiny pred začiatkom osláv, ale v&nbsp;súčinnosti s&nbsp;divadlom sa nám problém podarilo vyriešiť,“ doplnil. Ďalším výrazným pomocníkom bol Jaro Slávik, dnes známy najmä z&nbsp;jojkárskej šou Česko Slovensko má talent. „Viete, aby toho nebolo málo, moja agentúra v&nbsp;ten večer ešte v&nbsp;hoteli Danube organizovala Silvester pre vtedajších majiteľov a&nbsp;ich francúzskych hostí a&nbsp;práve túto akciu pokrýval Jaro,“ prekvapil nás Jozef Oklamčák so smiechom.

Za pätnásť dní mal dnes už známy „krásológ“, kedysi producent, organizátor, režisér v&nbsp;jednej osobe, na prázdnom námestí vybudovať malé mestečko. Zabezpečiť pódium, spomínané prestrešenie, ozvučenie, ochranku, zdravotníkov, jedlo, pitie a&nbsp;mnoho iného. „Z&nbsp;ministerstva som dostal pár požiadaviek, ktoré by si priali mať v&nbsp;programe. Hlavný bod však bol príhovor vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara a&nbsp;predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča, ktoré mali prísť o&nbsp;polnoci. Dovtedy bolo na mne spraviť program, ktorý vytvorí dobrú atmosféru a&nbsp;zabaví ľudí. Zábava mala pokračovať aj nasledujúci deň, potom okolo obeda 1. januára bola omša a&nbsp;program sa končil v&nbsp;podvečerných hodinách. Zaujímavosťou bolo, že vtedajší vládni predstavitelia očakávali, že na podujatí sa zúčastní pár desaťtisícok ľudí, no prišlo ich vyše stotisíc. Toto nikto neočakával.“

Zlatým klincom programu bola skupina Tublatanka, ale na pódiu sa objavili aj rôzni mladí začínajúci umelci a&nbsp;nechýbal ani Slovenský filharmonický zbor. „Podujatie moderoval Paľo Janík. V&nbsp;tom čase bol veľmi vychytený. Mnohí ho poznali ako kolegu Ivety Paškovej, neskôr Malachovskej, z&nbsp;relácie Štúdio kontakt. Paľo mi dal podmienku, že to moderovať príde, ale za to mu kúpim letenku do New Yorku, čo v&nbsp;tom čase bola skutočne drahá položka (priemerný plat v&nbsp;roku 1993 bol podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky 178,55 eura/5 379 slovenských korún, letenka do Ameriky stála približne 30-tisíc korún, ­pozn. red.), ale ja som s&nbsp;tým súhlasil, lebo bol populárny aj šikovný,“ uviedol Jozef Oklamčák, ktorý mu letenku neskôr kúpil a&nbsp;Paľo vycestoval do New Yorku, oženil sa tam a&nbsp;žil tam 20 rokov.

S&nbsp;úderom polnoci odzneli aj spomínané príhovory hlavných predstaviteľov vlády. Mikrofón im na pódiu podával Jozef Oklamčák. Bál sa, aby pred samotným vyvrcholením osláv niečo nezlyhalo? „Nie, s&nbsp;tým to nesúviselo, ale asi som bol na to sám. To neboli časy ako dnes, keď organizujete veľký koncert a&nbsp;k&nbsp;dispozícii máte 30&nbsp;technikov. Vtedy to takto nefungovalo. To boli časy, keď som si s&nbsp;pomocou malého tímu ľudí robil všetko sám,“ zdôveril sa nám. Mimochodom, honorár Paľa Janíka rozhodne nebol najdrahšou položkou na zozname. „Najviac stál ohňostroj, ktorý bol odpaľovaný z&nbsp;Bratislavského hradu. Myslím, že šlo nielen o&nbsp;najdrahší, ale aj najdlhší ohňostroj v&nbsp;dejinách našej samostatnosti,“ doplnil organizátor, ktorý bol po skončení podujatia šťastný, že všetko dobre dopadlo.

Aj vtedajšia vládna moc bola s&nbsp;výsledkom maximálne spokojná. „Nevyčítali mi absolútne nič,“ dozvedeli sme sa. Práve preto nás zaujímalo, ako v&nbsp;tom období Jozef Oklamčák vnímal vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. „Z&nbsp;tohto obdobia mám na neho osobne veľmi dobrý názor, lebo dodržal a&nbsp;splnil všetky dohody, ktoré s&nbsp;mojou agentúrou mal. To znamená, že jednak mi spolu s&nbsp;ministerstvom kultúry vyšli v&nbsp;ústrety a&nbsp;do procesu zapojili všetky inštitúcie a&nbsp;štátne orgány, ktoré boli pri organizácii veľmi nápomocné, a&nbsp;zároveň mi podľa dohody vyplatili sľúbené peniaze, z&nbsp;ktorých som ja následne povyplácal honoráre. Musím sa priznať, že som bol veľmi štedrý, lebo keď som niekomu prisľúbil napríklad sto korún, dal som mu dvesto, lebo som bol nadšený, ako celá akcia veľmi dobre dopadla. Myslím, že ľudia z&nbsp;toho obdobia na mňa dobre spomínajú, lebo všetko, čo bolo sľúbené, bolo splnené.“ Jozefovi táto aktivita následne rozbehla ďalšie spolupráce, ktoré do roku 1995 pre štát organizoval. „Čo sa ešte týka samotného Vladimíra Mečiara, nasledujúce roky som sa už do kontaktu s&nbsp;ním veľmi nedostával, keďže som sa po Nežnej revolúcii politicky nikdy neangažoval. Samozrejme, klamal by som, keby som povedal, že neprichádzali rôzne politické ponuky, ale tie som vždy zdvorilo odmietal, keďže moja jediná orientácia sú pekné ženy,“ doplnil s&nbsp;úsmevom.

Napriek tomu, že niektorí ľudia na rozdelenie republiky doteraz neradi spomínajú, Jozef Oklamčák tvrdí, že na námestí nebolo dusnú atmosféru vôbec cítiť. „Ľudia sa tešili, oslavovali, to bola najkrajšia atmosféra, akú som kedy vôbec zažil. Veď tam bolo prítomných viac ako stotisíc ľudí a&nbsp;viem to aj na základe množstva odpadu, ktorý sme po podujatí museli z&nbsp;námestia odpratať. Ako som si prázdne námestie prenajal, tak som ho musel aj vrátiť. Spomínam si, že upratovacie zložky v&nbsp;tom čase zozbierali viac ako 200-tisíc fliaš. Bola to skutočne akcia obrovských rozmerov, najväčšia, akú som organizoval, a&nbsp;keď sa s&nbsp;odstupom rokov nad tým zamýšľam, neverím, že niečo také veľkolepé a&nbsp;za taký krátky čas sa mi podarilo zorganizovať. Keby som mal skúsenosti a&nbsp;rozum, ktorý mám teraz, do niečoho takého by som asi nešiel. Je dobré, že som to zažil ešte ako mladý a&nbsp;neskúsený na úplnom začiatku svojej podnikateľskej kariéry,“ povedal bez okolkov.

Samozrejme, rok 1993 je spojený aj s&nbsp;oficiálnym vznikom súťaže Miss Slovensko, ktorá si rovnako ako Slovenská republika pripomína 30. výročie. Jozef Oklamčák ju ako prvý začal na našom území organizovať a&nbsp;dodnes je s&nbsp;krásnymi ženami úzko spätý. „Myslím, že o&nbsp;tejto etape môjho života, teda o&nbsp;organizácii oslavy zániku Česko-Slovenska a&nbsp;vzniku nového štátu Slovenskej republiky či rôznych iných hudobných akcií (súčasná podoba SuperStar), slovenského Slávika, športových akcií (Adidas Streetball), festivalov pre mladých, Slováci nevedia. Každý mi pripisuje, že som človek, ktorý sa venuje modelingu, pekným ženám, misskám, ale ja mám v&nbsp;kariére za sebou veľmi veľa rôznorodých aktivít. Nikdy som však nemal potrebu a&nbsp;hlavne čas o&nbsp;tom v&nbsp;priebehu rokov hovoriť. Žijem svoj život na plné obrátky a&nbsp;je pravda, že si preto občas ani neuvedomujem, čo všetko mám za sebou… Ale som rád, lebo každá jedna skúsenosť, ponuka, akcia ma niekam posunula, a&nbsp;verím, že nič v&nbsp;rámci mojej práce sa nekončí. Mám v&nbsp;hlave mnoho nápadov. Možno sa mi ich v&nbsp;budúcnosti aj podarí zrealizovať… Hovorím možno, lebo už mám svoj vek a&nbsp;veľmi sa mi začína páčiť aj životná rola starého otca,“ uzavrel.