Viera Václavková

<p>Uvarila som si kávu a vychutnávala som ju v obývačke. Rozhliadala som sa po stenách obložených policami kníh. Klasika z rokov osemdesiatych a deväťdesiatych. Obaja s mužom sme veľmi milovali knihy. Mali sme ich všade. Ešte aj v spálni. A takmer ku každej sme mali nejaký vzťah, niečo nás k nej viazalo. A zrazu prišiel čas rozlúčky. Sprvu som si to nechcela pripustiť, nevedela som si predstaviť život bez nich. Hľadala som iné riešenie, ale nenašla som ho. Muž to jednoducho nechal na mňa. No... Nie až tak jednoducho, vytrpel si svoje, kým definitívne zavrel oči. Choroba mu vzala nohu, potom aj zrak. Kým mohol, písal a publikoval. Každý uverejnený článok alebo preklad ho povzbudil, držal pri živote. A keď dostal honorár – redakcie ich väčšinou posielali autorom poštou –, vždy mi čosi z neho dal. A zvyšok? Neviem.</p>

<p>Hovoril, že si odkladá na horšie časy. Ale mal aj kamarátov, a kým chodil a videl, vo vieche sa s nimi stretával. Môj muž dožil a veľký trojizbový byt bol pre mňa priveľký. Dohodla som sa s deťmi, že pôjdem do synovho jednoizbového a on do nášho rodičovského bytu. Finančne sa so sestrou vyrovná. No až potom nastal problém. Čo z veľkého bytu vziať do malého? A to sa týkalo aj kníh. Som od nich závislá. Začala som ich triediť. Časť som každý týždeň zaniesla do prístreška v parku, kde si knihy nájdu jeho návštevníci. Veľa som darovala mestskej knižnici aj neďalekému domovu dôchodcov. No aj tak ešte police zostali zaťažené knihami. Nevedela som, čo so slovníkmi. Viem, že dnes sa už takmer všetko dá nájsť na internete. Ale latinčina či gréčtina sú predsa len raritné. Vytiahla som z police veľký latinský slovník, že si oprášim niektoré slovíčka, a na koberec vypadli peniaze. Zalistovala som v ňom a vypadli ďalšie. Zostala som sedieť ako obarená. Práve som odhalila mužov poklad. Zrejme tu skončili jeho honoráre, ktoré si odkladal na horšie časy...</p>