Zomrela mamina teta. Hovorili o nej, že keby bol v lese len jeden dubák, ona by ho našla. Bývala na kopaniciach vzdialených od nášho mesta asi deväť kilometrov. Viedla tam len cesta pre konské povozy. Tie v zime nahradili sane a zvončeky pripevnené na koníkoch priam romanticky cengali. Viac ako polovica cesty z kopaníc viedla cez les. Ako dieťa som ju s mamou prešla viackrát. A bolo to zábavné. Mama mi vždy cestou rozprávala nejaké príhody, aj strašidelné, a keď sme vhupli do lesa, zberali sme bylinky alebo huby. Väčšinou len dubáky a kuriatka. Možno preto si ich pamätám, lebo napríklad bedle sme nebrali, boli to pre nás podradné huby. V deň pohrebu sme aj s kvetmi prepochodovali s mamou kilometre na kopanice k domu zosnulej tety. Taký bol zvyk – rodina musí byť pri zatvorení rakvy. Smútočná atmosféra, plač pozostalých a príchod mladej kaplánky s mendíkom a krížom.

Nasledovalo modlenie, spevy a potom rakvu naložili na doštený voz ťahaný koňmi. Boli pristavené ďalšie vozy. Ja s mamou a ešte ďalšími príbuznými som sa ocitla na voze s pani kaplánkou. Smútočný sprievod sa vydal do mesta. Keď sme sa dostali do lesnej časti cesty, zbadala som dubáky. Vykríkla som, kočiš zastal a povedal: „Len vybehni. Dáme ich pani kaplánke, bude mať dobrú večeru.“ Bolo ich tam viac, celé hniezdo. Dala som ich do šatky, ktorú mi pripravil, a cestou som očami stále sliedila po okraji cesty. O kúsok ďalej som zase zbadala dubáky. Kočiš zastal, vyskočila som z voza a rýchlo som ich pozberala. Šatka bola takmer plná, keď som zase skríkla, no pani kaplánka protestovala, že už nie. Kočiš oponoval, že les sa možno takto lúči s tetou, ktorá ho mala rada. Nič také zvláštne som už nikdy viac na pohrebe nezažila.