Jana Homolová

Narodil sa 2. júla 1957 v&nbsp;Bratislave. Jeho detstvo nebolo ľahké, s&nbsp;tromi bratmi a&nbsp;rodičmi žil v malom byte s&nbsp;rozlohou 45 štvorcových metrov a&nbsp;on sám roky spával na zemi. „Mama mi ušila fusak, v ktorom som spal a,&nbsp;samozrejme, keď človek vyrastá v&nbsp;takom prostredí, je prirodzené, že môže mať isté hendikepy. Keď som bol malý, dosť dlhý čas som sa zajakával,“ priznal otvorene vo viacerých rozhovoroch. Za svoje pevné hodnoty a neotrasiteľnú vieru v Boha vďačí mame, stredoškolskej učiteľke, ktorá sa napriek bývalému režimu nebála chodiť s deťmi do kostola a vychovávať ich v tomto duchu. „Bola veľmi jemná, kultivovaná a mala výborné vzdelanie. Ak je vo mne aj v&nbsp;mojich bratoch niečo hodnotné, tak za to vo veľkej miere vďačíme práve jej,“ uviedol.

S&nbsp;mladším bratom Lackom, ktorý vyštudoval teológiu a&nbsp;bol misionárom, sa v detstve navyše hrávali na farárov. „Vždy nás to istým spôsobom priťahovalo. Chvíľu som dokonca váhal, že by som aj šiel študovať teológiu, ale zároveň som si túžil založiť rodinu. Uvedomil som si, že svoju misiu môžem vykonávať aj iným spôsobom,“ povedal v relácii Portrét na TA3. Ďalšia profesia, ktorá mu vŕtala v hlave, bolo herectvo, keďže už odmalička miloval poéziu. Starší brat sa mu však aj pre jeho hendikep vysmial, čo do určitej miery poznačilo jeho ďalšie smerovanie. Cesta za divadelnou kariérou tak nemala jednoznačný smer a&nbsp;trvalo dlhšie, kým sa po nej umelec napokon vydal.

„Hoci som urobil pohovory aj na gymnázium, nedôveroval som si a&nbsp;zvolil som si radšej učňovku v&nbsp;Malinove. Okrem toho som chcel byť samostatnejší aj finančne. Naučil som sa pracovať, zarobiť si na seba a&nbsp;zdvihlo mi to sebavedomie, lebo sa mi darilo. Dávali nám možnosť aj inak sa rozvíjať, v&nbsp;športe, a&nbsp;mne aj v dramatickej oblasti, moji spolužiaci boli navyše skvelí, slušní ľudia, ukotvení v&nbsp;morálnych hodnotách. V&nbsp;teórii som bol síce najlepší, ale v&nbsp;praktických veciach ma prevyšovali práve oni. S&nbsp;triednou učiteľkou a&nbsp;ďalšími učiteľmi som dodnes v kontakte. V&nbsp;Malinove som si urobil maturitu, ale v&nbsp;podstate som bol robotnícky káder, ktorý túžil po vysokej škole,“ priznal herec v&nbsp;nedávnom rozhovore pre Život.

Keďže v&nbsp;škole patril k&nbsp;najlepším žiakom, študijné výsledky ho posmelili k&nbsp;tomu, aby skúsil šťastie pri prijímačkách na VŠMU. Mama si však nepriala, aby sa stal hercom. Deň pred skúškami zavolala svojmu bratovi Viliamovi Záborskému so slovami: „Ičo (tak ho volali), Cuňo (to som bol ja), chce ísť na herectvo. Prosím ťa, nezober ho, lebo už je prijatý na záhradnú architektúru.“ Strýko sľúbil len to, že sa k&nbsp;nemu neprizná. Až keď komisia rozhodla, jej člen vyšiel s&nbsp;farbou von a&nbsp;povedal: „Práve ste prijali môjho synovca.“ Hoci sa počas Štefanových detských čias príliš nestretávali, neskôr si so strýkom vytvorili krásny hlboký vzťah.

Po skončení VŠMU sa v&nbsp;roku 1981 stal riadnym členom Činohry SND, kde sa jeho láska k&nbsp;poézii naďalej prehlbovala. „Do poézie sa totiž dala dostať revolta proti režimu, v&nbsp;ktorom som žil, ona sa stala spôsobom môjho sebavyjadrenia,“ priznal. Keďže postupom času pochopil, že poézia má slúžiť ako sebaidentifikačný proces, neskôr to začal učiť aj svojich študentov na vysokej škole, kde prednáša teóriu javiskovej reči a&nbsp;umelecký prednes.

„Pokiaľ si vyberiete správnu poéziu a&nbsp;potom ju aj dobre interpretujete, hovoríte veľa o&nbsp;svojej názorovej orientácii. To som si všimol aj u&nbsp;takých hercov, ako bol Gustáv Valach, Ladislav Chudík, Viliam Záborský či Leopold Haverl. Oni keď hrali, boli vynikajúci vo svojich postavách, ale keď som sa započúval do ich prednesu, uvedomil som si, že hovoria o&nbsp;sebe.“ Práve Viliam Záborský ho naučil vládnuť veršom takým spôsobom, aby to nevyzeralo ako recitácia, ale normálne vyjadrovanie, aj keď vo viazanej forme.

Najviac hereckých príležitostí dostal u Miloša Pietora, zahral si napríklad Hotspura v Henrichovi IV. M.&nbsp;Pietor mu navyše vždy hovorieval: „Števo, ty budeš zaujímavý, až keď trochu zostarneš.“ A&nbsp;v&nbsp;podstate mal pravdu. „Bol som totiž všeobecný, a&nbsp;to je veľmi nevýhodný výrazový stav. Neniesol som rebelský alebo iný jasne vnútorne kontúrovaný imidž. Až čím som bol starší, začal som si viac uvedomovať vnútorný zápas o&nbsp;hodnoty, ktoré vyznávam.“ Krásne postavy odohral aj u&nbsp;Paľa Haspru. Hral Henricha VIII. či Richarda Levie srdce, u&nbsp;Romana Poláka radcu v&nbsp;Neveste hôľ a&nbsp;u&nbsp;kolegu Emila Horvátha zas pastora Helgeho v&nbsp;Poslednej cigare, Scipia v Caligulovi.

Dva roku fungoval ako riaditeľ Činohry SND a&nbsp;toto obdobie považuje za dosť turbulentné, no na druhej strane úspešné. Uvedenými titulmi aj vnútornou reorganizáciou sa mu podarilo pritiahnuť veľké množstvo divákov na zaujímavé divadelné predstavenia. „Čo sa mi však paradoxne zvládnuť až tak nepodarilo, bol herecký súbor. Nedokázal som ho tak animovať, ako by som si predstavoval,“ uviedol sebakriticky. Konkrétne mal na mysli napätie medzi individuálnymi požiadavkami hereckých hviezd a&nbsp;možnosťami presadiť ich v&nbsp;praxi.

„Napríklad dojem, ktorý sa vytváral, že seriálovo známe osobnosti vypredávajú predstavenia, bol len sčasti pravdivý a&nbsp;deformoval funkciu divadla nášho typu. Veď Doskami ovenčené predstavenie Leonce a Lena sa hmýrilo samými televíznymi hviezdami, bolo aj objektívne kvalitné, napriek tomu naň chodila pätina alebo šestina divákov našej veľkej sály. A&nbsp;naopak, predstavenie, kde neboli ‚seriálisti‘, bolo plné. Nešlo o&nbsp;hviezdy, ale o&nbsp;poetiku, na ktorú sme diváka nemali pripraveného,“ zhodnotil.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dlhé roky málokto tušil, že herec je životným partnerom a&nbsp;manželom džezovej speváčky Adrieny Bartošovej (60). Spoznali sa pritom už v&nbsp;detstve. „Naši rodičia chodievali dovolenkovať na to isté miesto, takže sme sa registrovali,“ zaspomínala si umelkyňa pre týždenník Plus 7 dní. Keď sa po mnohých rokoch opäť stretli, Adriana bola tretiačka na strednej škole a&nbsp;Štefan mal dva roky po maturite. Postupne začali randiť a&nbsp;dnes je z toho viac ako tridsaťročné manželstvo.

Tri roky po svadbe sa im narodila dcéra Andrea (31), ktorá sa vydala v&nbsp;umeleckých šľapajach. „Dokončila štúdium réžie na Divadelnej fakulte VŠMU, no zároveň je výborná speváčka a&nbsp;klaviristka. Nie je džezovo orientovaná, ale veľmi sa mi páči, že si píše skladby aj texty sama,“ povedala pyšná mama o&nbsp;svojej dcére, ktorá sa pred rodičmi dlho hanbila hrať aj spievať. „Prvýkrát sme ju preto videli až na narodeninovej oslave v&nbsp;Národnom divadle. Bola ešte len osemnásťročná gymnazistka. Keď sme počuli nádhernú skladbu, ktorú skomponovala, a&nbsp;jej čistý hlas v mikrofóne, pustili sme s&nbsp;manželom slzu,“ priznala speváčka. Tá rovnako ako manžel vyučuje na Divadelnej fakulte VŠMU spev študentov herectva.

V minulosti bola Adriena povestná svojím vorkoholizmom. Neodmietla žiadnu pracovnú ponuku, kým sa v roku 2006 nebola nútená popasovať s&nbsp;nádorom v&nbsp;hrudníku. Práve preto pracovné tempo zvoľnila a&nbsp;zároveň zmenila životný štýl. „Nezdravo a&nbsp;nepravidelne som sa stravovala, nechodila som do prírody, vôbec som nerelaxovala, vyučovala som, koncertovala, starala som sa o&nbsp;rodinu, takže denne som zažívala stres,“ povedala. „Nevnímala som to, dokonca som si nepripúšťala ani únavu. V&nbsp;tom čase sme s&nbsp;kapelou často cestovali a&nbsp;koncertovali, prechodila som mnoho chorôb, ale koncerty som nemohla a&nbsp;nechcela odmietnuť. Lekári povedali, že som už dlho išla na rezervu.“ Najskôr sa speváčke ťažko dýchalo, následne skončila na pohotovosti a&nbsp;až po viacerých vyšetrenia prišli lekári na to, že má v&nbsp;tele nádor. Našťastie nezhubný, ale z&nbsp;pridružených následkov sa dostávala ešte rok.

Na rozdiel od nej je manžel Štefan v&nbsp;starostlivosti o&nbsp;seba o&nbsp;niečo svedomitejší. „Števko je stále zdravý a&nbsp;robí ročne svoje 45-dňové pôsty, a&nbsp;to naozaj prispieva k&nbsp;zdraviu. Má to podložené aj vierou.“ Umelec si odopiera zväčša to, čo mu spôsobuje najväčší pôžitok. Odstaví kávu, alkohol, v&nbsp;minulosti to boli aj cigarety, a&nbsp;keďže rád sleduje televíziu, počas pôstu si odoprie aj tú. „Napokon si na to tak zvyknem, že do pôvodného systému sa mi ani nechce vrátiť. Predstavte si, že sa každé ráno zobudíte s&nbsp;jasnou mysľou, pretože nie ste ovplyvnený televíznym smogom.“

Zároveň športuje. Najskôr sa venoval futbalu, no pre problémy s&nbsp;meniskom prešiel na basketbal. „Sme taká partia kamarátov, s&nbsp;ktorými sme spoločne dokonca zdolali Gerlach. Viete, v&nbsp;živote som sa naučil, že vždy treba riešiť najbližší krok. Preto sa netrápim, čo bude o&nbsp;mesiac-dva o&nbsp;tri, ale čo ma čaká teraz, a&nbsp;tak som zdolal aj spomínaný Gerlach, lebo keď som sa najskôr pozrel, čo všetko ma čaká, tak ma to v&nbsp;momente demotivovalo. Napriek tomu som si povedal: Zameraj sa na najbližší krok. A&nbsp;o&nbsp;štyri hodiny som bol hore.“

Okrem športových aktivít sa v&nbsp;súkromí venuje písaniu poézie. „V&nbsp;poézii sa skutočne našiel, ale písať ju začal pomerne neskoro. Dá sa povedať, že do básnickej zbierky som ho musela dokopať, pretože som zistila, koľko básničiek už doma má napísaných,“ prezradila manželka na margo básnickej zbierky Tušené ostáva v&nbsp;tieni, ktorá hercovi vyšla v roku 2011.

Okrem toho už deväť rokov sobáši páry, ktoré sa na neho aj pre jeho recitačné majstrovstvo s&nbsp;touto prosbou veľmi často obracajú. „Ja tým ľuďom pozerám vždy priamo do očí, ostatní sa im dívajú na chrbáty, ale ja presne viem, čo sa v&nbsp;nich v&nbsp;tej chvíli odohráva, a&nbsp;často pozorujem, ako pri tom bývajú dojatí. Najviac ma fascinuje, že aj tí ľudia, ktorí sa pri tomto akte tvária väčšinou veľmi liberálne, voľnomyšlienkarsky, aj oni chcú odo mňa počuť, že manželstvo je zväzok na celý život v&nbsp;dobrom aj v zlom...“

Dlhoročný člen Činohry Slovenského národného divadla a&nbsp;docent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Štefan Bučko sa narodil 2. júla 1957 v Bratislave. Absolvoval Strednú poľnohospodársku technickú školu v Malinove a štúdium herectva na Divadelnej fakulte bratislavskej Vysokej školy múzických umení, odbor technika reči, neskôr odbor javiskovej reči a umeleckého prednesu. Po ukončení štúdia začal v roku 1981 hrať na scéne Činohry SND. K&nbsp;jeho najvýraznejším postavám patria Hotspur v hre Williama Shakespeara Henrich IV., postava Scipia v dráme Alberta Camusa Caligula, postava Richarda Levieho srdca v Goldmanovom Levovi v zime a mnohé ďalšie.
&nbsp;
Na VŠMU prednáša teóriu javiskovej reči a&nbsp;umelecký prednes. Okrem hereckej práce, prednesu poézie a&nbsp;pedagogickej činnosti sa Štefan Bučko venuje aj moderovaniu kultúrnych a&nbsp;spoločenských programov. Pôsobí v dabingu, televízii a v rozhlase. V&nbsp;rokoch 2006 – 2010 pôsobil ako riaditeľ Činohry SND. Aktuálne má v&nbsp;repertoári divadla predstavenia ako Bačova žena, Antigona či Bakchantky. Z&nbsp;filmovej tvorby patrí k jeho najúspešnejším úlohám postava Jakuba vo filme Jakub a jeho pán nemeckého režiséra Boda Fürneisena z&nbsp;roku 1986. V televízii účinkoval v seriál Povstalecká história (1984), Ordinácia v ružovej záhrade (2007) či Mesto tieňov (2012).
&nbsp;
V&nbsp;novembri 1989, keď sa začal štrajk v divadle, sa stal hovorcom štrajkového výboru. V roku 1998 bol členom, neskôr predsedom Rady Slovenskej televízie (STV), nakoniec na túto funkciu abdikoval. Je členom správnej rady Nadácie na podporu Katolíckej univerzity v&nbsp;Ružomberku a&nbsp;laureátom ceny Fra Angelico Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a&nbsp;kultúru za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku.
&nbsp;
Jeho manželkou je džezová speváčka Adriena Bartošová.