Narodil sa 2. júla 1957 v Bratislave. Jeho detstvo nebolo ľahké, s tromi bratmi a rodičmi žil v malom byte s rozlohou 45 štvorcových metrov a on sám roky spával na zemi. „Mama mi ušila fusak, v ktorom som spal a, samozrejme, keď človek vyrastá v takom prostredí, je prirodzené, že môže mať isté hendikepy. Keď som bol malý, dosť dlhý čas som sa zajakával,“ priznal otvorene vo viacerých rozhovoroch. Za svoje pevné hodnoty a neotrasiteľnú vieru v Boha vďačí mame, stredoškolskej učiteľke, ktorá sa napriek bývalému režimu nebála chodiť s deťmi do kostola a vychovávať ich v tomto duchu. „Bola veľmi jemná, kultivovaná a mala výborné vzdelanie. Ak je vo mne aj v mojich bratoch niečo hodnotné, tak za to vo veľkej miere vďačíme práve jej,“ uviedol.

S mladším bratom Lackom, ktorý vyštudoval teológiu a bol misionárom, sa v detstve navyše hrávali na farárov. „Vždy nás to istým spôsobom priťahovalo. Chvíľu som dokonca váhal, že by som aj šiel študovať teológiu, ale zároveň som si túžil založiť rodinu. Uvedomil som si, že svoju misiu môžem vykonávať aj iným spôsobom,“ povedal v relácii Portrét na TA3. Ďalšia profesia, ktorá mu vŕtala v hlave, bolo herectvo, keďže už odmalička miloval poéziu. Starší brat sa mu však aj pre jeho hendikep vysmial, čo do určitej miery poznačilo jeho ďalšie smerovanie. Cesta za divadelnou kariérou tak nemala jednoznačný smer a trvalo dlhšie, kým sa po nej umelec napokon vydal.

Za vysnívanou profesiou

„Hoci som urobil pohovory aj na gymnázium, nedôveroval som si a zvolil som si radšej učňovku v Malinove. Okrem toho som chcel byť samostatnejší aj finančne. Naučil som sa pracovať, zarobiť si na seba a zdvihlo mi to sebavedomie, lebo sa mi darilo. Dávali nám možnosť aj inak sa rozvíjať, v športe, a mne aj v dramatickej oblasti, moji spolužiaci boli navyše skvelí, slušní ľudia, ukotvení v morálnych hodnotách. V teórii som bol síce najlepší, ale v praktických veciach ma prevyšovali práve oni. S triednou učiteľkou a ďalšími učiteľmi som dodnes v kontakte. V Malinove som si urobil maturitu, ale v podstate som bol robotnícky káder, ktorý túžil po vysokej škole,“ priznal herec v nedávnom rozhovore pre Život.

Keďže v škole patril k najlepším žiakom, študijné výsledky ho posmelili k tomu, aby skúsil šťastie pri prijímačkách na VŠMU. Mama si však nepriala, aby sa stal hercom. Deň pred skúškami zavolala svojmu bratovi Viliamovi Záborskému so slovami: „Ičo (tak ho volali), Cuňo (to som bol ja), chce ísť na herectvo. Prosím ťa, nezober ho, lebo už je prijatý na záhradnú architektúru.“ Strýko sľúbil len to, že sa k nemu neprizná. Až keď komisia rozhodla, jej člen vyšiel s farbou von a povedal: „Práve ste prijali môjho synovca.“ Hoci sa počas Štefanových detských čias príliš nestretávali, neskôr si so strýkom vytvorili krásny hlboký vzťah.

Po skončení VŠMU sa v roku 1981 stal riadnym členom Činohry SND, kde sa jeho láska k poézii naďalej prehlbovala. „Do poézie sa totiž dala dostať revolta proti režimu, v ktorom som žil, ona sa stala spôsobom môjho sebavyjadrenia,“ priznal. Keďže postupom času pochopil, že poézia má slúžiť ako sebaidentifikačný proces, neskôr to začal učiť aj svojich študentov na vysokej škole, kde prednáša teóriu javiskovej reči a umelecký prednes.

„Pokiaľ si vyberiete správnu poéziu a potom ju aj dobre interpretujete, hovoríte veľa o svojej názorovej orientácii. To som si všimol aj u takých hercov, ako bol Gustáv Valach, Ladislav Chudík, Viliam Záborský či Leopold Haverl. Oni keď hrali, boli vynikajúci vo svojich postavách, ale keď som sa započúval do ich prednesu, uvedomil som si, že hovoria o sebe.“ Práve Viliam Záborský ho naučil vládnuť veršom takým spôsobom, aby to nevyzeralo ako recitácia, ale normálne vyjadrovanie, aj keď vo viazanej forme.

Najviac hereckých príležitostí dostal u Miloša Pietora, zahral si napríklad Hotspura v Henrichovi IV. M. Pietor mu navyše vždy hovorieval: „Števo, ty budeš zaujímavý, až keď trochu zostarneš.“ A v podstate mal pravdu. „Bol som totiž všeobecný, a to je veľmi nevýhodný výrazový stav. Neniesol som rebelský alebo iný jasne vnútorne kontúrovaný imidž. Až čím som bol starší, začal som si viac uvedomovať vnútorný zápas o hodnoty, ktoré vyznávam.“ Krásne postavy odohral aj u Paľa Haspru. Hral Henricha VIII. či Richarda Levie srdce, u Romana Poláka radcu v Neveste hôľ a u kolegu Emila Horvátha zas pastora Helgeho v Poslednej cigare, Scipia v Caligulovi.

Dva roku fungoval ako riaditeľ Činohry SND a toto obdobie považuje za dosť turbulentné, no na druhej strane úspešné. Uvedenými titulmi aj vnútornou reorganizáciou sa mu podarilo pritiahnuť veľké množstvo divákov na zaujímavé divadelné predstavenia. „Čo sa mi však paradoxne zvládnuť až tak nepodarilo, bol herecký súbor. Nedokázal som ho tak animovať, ako by som si predstavoval,“ uviedol sebakriticky. Konkrétne mal na mysli napätie medzi individuálnymi požiadavkami hereckých hviezd a možnosťami presadiť ich v praxi.

„Napríklad dojem, ktorý sa vytváral, že seriálovo známe osobnosti vypredávajú predstavenia, bol len sčasti pravdivý a deformoval funkciu divadla nášho typu. Veď Doskami ovenčené predstavenie Leonce a Lena sa hmýrilo samými televíznymi hviezdami, bolo aj objektívne kvalitné, napriek tomu naň chodila pätina alebo šestina divákov našej veľkej sály. A naopak, predstavenie, kde neboli ‚seriálisti‘, bolo plné. Nešlo o hviezdy, ale o poetiku, na ktorú sme diváka nemali pripraveného,“ zhodnotil.

Pokračovanie na ďalšej strane...