Aj 76 rokov po skončení vojny sa na svetlo sveta vynárajú príbehy ľudí, ktoré ich žijúcim potomkom dodávajú odvahu prekonať skúšky osudu. Pre širokú verejnosť by zas mali byť silným mementom, že mier a sloboda nie sú samozrejmé. 

„V mojej rodine sa druhá svetová vojna manifestovala dvoma spôsobmi. Jeden aspekt vojny zhmotňuje tragédia rodiny mojej mamy a tabuizovaná téma, ktorá sprevádzala moje detstvo a dospievanie. Vyrastala som s vedomím akéhosi temného tajomstva, o ktorom nikto dospelý nechcel hovoriť, ale ktoré sa vznášalo v ovzduší. Ako malá školáčka som sa dozvedela, v čom to hrozné tajomstvo spočíva, teda že časť maminej rodiny bola zavraždená v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka. Súčasne sme s bratom doma dostali prísne varovanie, že za žiadnych okolností o pôvode maminej rodiny a o tom, čo sa stalo jej predkom, nesmieme s nikým hovoriť.

Pamätám si, ako som sa ako tínedžerka pokúšala hovoriť o holokauste s otcom a ako ma dôrazne požiadal, aby som sa tým nezaoberala a vôbec sa s témou judaizmu neidentifikovala, pretože mi to bude prinášať len trápenie, bolesť a dokonca to môže byť životu nebezpečné,“ povedala nám známa autorka Lucia Livschitz Kollárová (44). Aj keď sa otcova obava, že identifikácia so židovstvom život na Slovensku neuľahčí, potvrdila, paradoxné je, že v jednej veci sa mýlil.

„Práve vďaka tomu, že som sa s témou židovského osudu napriek varovaniu identifikovala, som neskôr spoznala svojho švajčiarskeho muža Marka, s ktorým od roku 2015 žijem v Zürichu,“ doplnila brunetka s tým, že zoznámenie s neskorším manželom považuje za najväčšie šťastie v živote. „Markova rodina má rovnaký tragický príbeh ako rodina mojej mamy a práve on ma podporil v tom, aby som našu dcérku pomenovala po jednej zo zavraždených príbuzných mojej mamy: Minka. Tým sa kruh uzavrel.“

Hoci sa sympatická spisovateľka zo Slovenska odsťahovala, podstatnú časť života prežila vo funkcionalistickej vile z roku 1935 po starých rodičoch. „Hovoriť o pohnutej histórii môjho rodného domu v Bratislave na Lafranconi je pre mňa veľmi bolestivé, keďže ocko v roku 2018 zomrel a on bol jeho dušou, srdcom a kronikárom.“ Luciini starí rodičia z otcovej strany sa spoznali počas štúdia medicíny na Univerzite Komenského. Zamilovali sa, vzali a rozhodli sa postaviť si dom snov tam, kde ako mladí medici chodievali na prechádzky – vo viniciach v bratislavskom kopci Machnáč.

„Dnes ide o úplne zastavanú exkluzívnu lokalitu v širšom centre Bratislavy pod vládnym hotelom Bôrik. Vtedy, v 30. rokoch minulého storočia, však bola štvrť Lafranconi perifériou Bratislavy, kam už nechodila ani električka,“ zdôraznila a zároveň otvorene priznala, že každý režim aj každý, kto sa prehnal Bratislavou, sa pokúsil starým rodičom ich majetok pod Bôrikom zobrať. „Nacisti, Červená armáda, potom komunisti. A ako zázrakom sa to môjmu dedovi Kollárovi vždy podarilo nejako zachrániť. Bol lekár, internista, a veľmi opatrný až úzkostlivý človek,“ zaspomínala si.

Práve preto počas oslobodzovania Bratislavy pripravil dom na vojnu tak, že v ňom vybudoval protibombový kryt, aby sa tam rodina mohla ukryť. „A v lete 1944, keď Američania v rámci spojeneckého oslobodzovania bombardovali Apollo, ho aj využil. Môj predvídavý dedo povynášal na rovnú strechu nášho domu piesok, detské trojkolky a hračky, aby tak americkým pilotom bombardérov simuloval detské ihrisko a ukázal, že ten čudný osamelý objekt s rovnou strechou nie je nemecké stanovište a nemajú naň zacieliť.“ Zámer sa vydaril.

Po rokoch však spleť malých komôrok s hrubými stenami ukrytými pod domom vzbudzovala v Lucii skôr strach. „Neskôr ako pubertiačka som sa rozprávaním o našich ‚katakombách‘ snažila robiť dojem na spolužiakov. Pomocou stavebnej firmy so zbíjačkami sme kryt okolo roku 2008 vybúrali. Betónu z neho bolo na štrnásť stavebných kontajnerov. Dnes je jedinou spomienkou na dedkov protibombový kryt len veľká zarámovaná koláž z fotografií, ktoré sme urobili počas búracích prác. Visí na stene v miestach, kde bol kedysi spomínaný kryt…“

Hrôzy vojny poznačili aj životné príbehy ďalších dvoch známych Sloveniek. O ťažkých osudoch predkov Aleny Heribanovej a Dominiky Kavaschovej sa dočítate v najnovšom vydaní týždenníka Život (v predaji od štvrtkla 13. mája).

Diskusia