Minimalizmus poznáme hlavne z architektúry, dizajnu či módy. Čoraz naliehavejšie si však k nám razí cestu aj ako životný štýl. Jeho idea spočíva v obmedzení majetku na veci, ktoré naozaj potrebujeme a ktoré nás robia šťastnými, ale čo je podstatné – dlhodobo.

Do bratislavského bytu pani Andrey vchádzam s veľkým očakávaním – čo tam vlastne uvidím. Namiesto jedného obitého hrnčeka vo výbave domácej panej a nahoty bielych stien sa núka pohľad na útulne zariadený byt, bez akýchkoľvek zbytočných čačiek a zaprášených suvenírov.

Slovenka, ktorá sa vydala za vrtného inžiniera zo Spojeného kráľovstva, nás prekvapuje ukazujúc nám svoj praktický šatník. Vošiel sa do jednej väčšej komody, netají však, že sa radila s odborníčkou, aby sa vyhla zbytočným nákupným chybám.

Kabelkovým maniačkám sa možno nepozdáva fakt, že vo svojej výbave má iba dve kabelky a taký istý počet párov topánok na jesenné obdobie.

V detskej izbe jej dvoch detí panuje poriadok a nehrozí nám, že nechtiac bosou nohou stúpime na zatúlanú kocku z lega.

Ešte v predsieni náš redakčný fotograf testuje domácu paniu kontrolnou otázkou: „Schválne, máte obuvák?“ Dozvedáme sa, že na tento účel môže poslúžiť aj stará vyradená lyžica.

Zaujímavý životný príbeh pani Andrey sa začal vydajom. S úsmevom spomína, že pred desiatimi rokmi ako realitná maklérka predávala byt, v ktorom práve sedíme, svojmu budúcemu manželovi. Bola to láska na prvý pohľad a podľa jej úsmevného tvrdenia aj dobrý životný biznis.

A keďže jej nastávajúci pre svoju profesiu pracoval po celom svete, rodina sa približne každé tri roky sťahovala vždy do inej krajiny. Materializmu takmer prepadla v arabských krajinách, ktoré patria medzi najbohatšie na svete.

„Dostali sme k dispozícii služobnú vilu, manžel odišiel do práce so slovami – zariaď to tu. A tak nastal niekoľkotýždňový kolobeh behania po obchodoch. Obrovské izby, iba kuchyňa mala rozlohu ako tento bratislavský byt, bolo treba zaplniť. Celé dni som vlastne potom nič iné nerobila, iba upratovala, ukladala veci. Keď ma oslovili deti, aby sme sa spolu hrali, nemala som čas.

Stretávala som sa komunitou žien, ktoré cestovali po svete ako manželky svojich zamestnaných manželov. Ich životný štýl, to bolo hlavne nakupovanie, keď si raz do mesiaca nekúpili drahú značkovú kabelku, akože za odmenu, nerátalo sa.

Vyrastala som v bežnej slovenskej rodine, takéto bezbrehé plytvanie peniazmi som nedokázala pochopiť. Lenže na druhej strane, v arabských krajinách je osem mesiacov v roku teplota vonku okolo 45 stupňov. Nedá sa tu nič robiť, iba opaľovať, kúpať v bazéne a... nakupovať.

Začínala som byť z tohto obrovského množstva vecí a nákupov nešťastná, náš domov som brala ako ťarchu, obrovské izby bolo treba stále upratovať. Postupne som si na webe nachádzala články o minimalizme a začala som písať blog na túto tému, hoci som riskovala, že ma ľudia budú pokladať za blázna.“

Pani Andrea pochopila, že ich rodina nejde správnou cestou, keď sa sťahovali z arabskej krajiny do Nemecka. Len ich osobné veci zaplnili jeden kontajner. Špeciálna firma tri dni balila ich majetok, bez nábytku išlo takmer o 250 škatúľ.

„V Nemecku sme si potom hľadali dom nie podľa toho, či je blízko napríklad škola. Dôraz sme kládli na to, aby sa nám dnu pomestili všetky naše veci.“

Revolúcia v ich rodine odštartovala v deň, keď domáca pani začala po dome zberať všetky nepotrebné veci, hlavne hračky a odniesla ich ku kontajneru.

„Postupne sme rozpredali veci, ktoré nepotrebujeme, hoci sme predávali pod cenu, niektoré sme dokonca darovali so slovami – len si ich zoberte, my vám zaplatíme aj taxík.“

Rodina minimalizovala počet vecí, domáca pani nám ukazuje, že napríklad taniere majú iba štyri, podľa počtu členov rodiny. Kým do Nemecka prišli s obrovským nákladom svojich vecí, z tejto krajiny sa na Slovensko už sťahovali iba aviou.

Nový životný štýl začal uplatňovať aj manžel, spočiatku však rodina narážala na začudované poznámky a pohľady okolia.

„Každému sme však úprimne odpovedali na ich otázky. Manžel mal možnosť voziť sa do práce na luxusnom aute, on však dal prednosť vlaku, aby si mohol prečítať noviny a nestáť v tom luxusnom aute v zápche.

Je zanietený športovec, pre prácu však nemal na svoj koníček čas. Vyriešil to tak, že každý deň štyridsať kilometrov zdolával do práce a domov na bicykli. Najprv síce veľa ľudí krútilo hlavou, prečo to on ako manažér robí, či je na to odkázaný, neskôr ho však začali kopírovať aj kolegovia.“

Celá jedna veľká kapitola by sa dala napísať o minimalizme a deťoch.

„Tvrdím, že práve pre tento životný štýl som sa začala konečne plnohodnotne venovať deťom. Upratujem každý deň tých pätnásť minút, u nás neplatí, že každú sobotu máme veľký upratovací deň. Čo je však podstatné, naše deti nie sú závislé od hračiek, mobilných telefónov, tabletov.

Netajím, že som najprv išla tou pohodlnejšou cestou, tak ako mnohí rodičia. Moje deti mali obrovské množstvo hračiek, lenže po desiatich minútach hry sa nudili, boli prestimulované. Nazdávala som sa, že to vyriešim tak, že im do ruky strčím novú hračku alebo ich posadím pred televízor.

U nás bola situácia komplikovanejšia, lebo pre veľké horúčavy sme si napríklad v Katare nemohli vyjsť len tak na detské ihrisko ako na Slovensku.

Zistila som, že dieťaťu úplne stačí, keď s ním cestujete vlakom, pozorujete krajinu a rozprávate sa o tom. Najväčší dar pre človeka, ktorého máte radi, je váš čas, ktorý mu venujete. Platí to aj pri deťoch, obrovské množstvo hračiek im nenahradí váš záujem.“

Aktuálne rodina pani Andrey žije v našom hlavnom meste. A hoci domáca pani pracuje, píše blogy, venuje sa rodine a, samozrejme, aj upratuje, pretože, ako hovorí s úsmevom, patrí to k životu, stíha popri tom aj svoje koníčky.

V kúte spálne má svoje miesto na cvičenie, neplatí drahé permanentky do fitnes štúdií ani nestráca čas cestovaním autom, aby sa dostala do posilňovne. K minimalizmu totiž patrí aj správne narábanie s financiami a časom.

„V žiadnom prípade nechceme žiť na dlh. Zistila som, že veľa ľudí má síce veľa pekných vecí, ale kúpili si ich aj za cenu, že sú na svojom účte v debete.“

Večer si pani Andrea berie do rúk štrikovanie, namiesto toho, aby si sadla k počítaču či mobilnému telefónu, ako to, bohužiaľ, robí veľmi veľa ľudí.

„Napísala som knihu o minimalizme a dnes pracujem na ďalšej publikácii o digitálnom detoxe. Práve štrikovanie je jedným z prostriedkov, ako sa nestať závislým od informačných technológií, napriek tomu, že mnohí majú poznámky typu – ručné práce patria do rúk dôchodkýň. Mobilný telefón je ako cigareta, len si to zatiaľ ešte neuvedomujeme,“ otvára nám v závere našej návštevy dvere do ďalšej svojej životnej kapitoly domáca pani.