Príbehy

Súrodenci zo skrine: Odvážna rodina ukrývala Židov pred Nemcami takmer rok

30.1. 2016 14:10
Diskusia ()
Júlia Gličová, zachránení Adam Katz, Mosche Steiner a Tibor Katz pri skrini, cez ktorú prechádzali do skrýše.
Júlia Gličová, zachránení Adam Katz, Mosche Steiner a Tibor Katz pri skrini, cez ktorú prechádzali do skrýše.
Zdroj: Archív J. G.
Príbehy

Súrodenci zo skrine: Odvážna rodina ukrývala Židov pred Nemcami takmer rok

30.1. 2016 14:10
Diskusia ()
Júlia Gličová, zachránení Adam Katz, Mosche Steiner a Tibor Katz pri skrini, cez ktorú prechádzali do skrýše.
Júlia Gličová, zachránení Adam Katz, Mosche Steiner a Tibor Katz pri skrini, cez ktorú prechádzali do skrýše.
Zdroj: Archív J. G.

Malý Mosche Steiner mal iba deväť rokov, keď sa rozhodol so starším bratom Ervínom a kamarátom Tiborom Katzom bez maminho vedomia odísť z Nitry do Rastislavíc. Tam, v nemeckom tábore, pracovali Židia. Otcovia všetkých troch chlapcov.

Vôbec si neuvedomovali, čo robia. Iba túžili vidieť otcov a vrátiť sa späť domov. To sa však už nikdy nestalo. „Netušil som, že cesta za otcom mi zachráni život a že už nikdy neuvidím svoju mamu a sestru,“ hovorí pán Steiner. „Boli sme v tábore asi päť dní, keď sme sa dozvedeli, že v Nitre už nie je ani jeden Žid. Otec stál pred strašnou dilemou. Ísť do Nitry pokúsiť sa zachrániť ženu a dcéru alebo dať šancu dvom malým synom, ktorí boli pri ňom. Srdce mu kázalo ísť, ale rozum hovoril: „Už tam nie sú a keď sa vrátim, nebudú ani synovia... Musím ich zachrániť.“

Otvorená brána

Slovenské stráže v tábore otvorili bránu a všetkých Židov pustili von. Roztratili sa po skupinkách, nikto o nikom už viac nepočul. „My sme boli šiesti,“ vraví pán Steiner. „Otec, ja s Ervínom, pán Dezider Katz so synom Tiborom, tiež 9-ročným, a pán Marcel Kohn.“

Pán Steiner s manželkou (dole), Adam Cabada, J. Gličová, Anna Cabadová, Slávka Gličová a Milan Cabada (hore vľavo). Pri poslednej návšteve Bratislavy.
Pán Steiner s manželkou (dole), Adam Cabada, J. Gličová, Anna Cabadová, Slávka Gličová a Milan Cabada (hore vľavo). Pri poslednej návšteve Bratislavy.
Zdroj: Archív J. G.

Brána bola síce otvorená, no nebolo kam ísť. Všade naokolo len samé kukuričné polia. Traja muži a tri deti sa stále krútili dookola, hľadali nejaký úkryt. Niekoľko týždňov jedli iba kukuricu, spali v nej, vodu pili z močiara. Pomaly si uvedomovali, že ak niečo nepodniknú, zomrú od hladu. Noci začali byť chladné, deti plakali od zimy. „Otec rozhodol,“ vraví pán Mosche, „že sa musíme pokúsiť niečo nájsť. V jednu noc sme sa vybrali do Horného Taranu. Bola tma, iba na jednej samote svietilo okienko. Zaklopali sme. Ten, kto otvoril, nebol človek. Bol to anjel.“

Utrápenej skupinke Židov otvoril dvere Ján Čaraj. Dal im mlieko, chlieb, ovocie. Keď muži povedali, že majú so sebou aj deti, ešte im pridal. O dva dni znova zaklopali a znova prosili. Hoci nemali nijaké peniaze, dostali všetko, čo potrebovali.

„Pomaly medzi nami vznikalo akési puto,“ vraví pán Steiner. „Gazdova žena pani Mária ako keby si ani neuvedomovala, že ohrozuje životy svojich vlastných detí. Doma mala 14-ročného Jožka, najstaršiu Marienku, Aničku a len trojročnú Julku. Janko sa učil v poľnohospodárskej škole v Nitre.“

Ján Čaraj (v strede), ktorý už nežije, v kruhu svojich najbližších.
Ján Čaraj (v strede), ktorý už nežije, v kruhu svojich najbližších.
Zdroj: Archív J. G.

Pán Čaraj vedel, že Židia už dlho v kukurici ostať nemôžu, blížila sa zima. Asi kilometer od dediny mala rodina na poli stoh slamy. Do neho urobili dieru, v ktorej sa dalo sedieť a ležať. Vchod zakryl Ján Čaraj kukuricou. Tam nosil „svojim ľuďom“, ako ich oslovoval, jedlo a vodu. Niekedy on, niekedy syn Jožko. Ostatné deti o ničom nevedeli.

Dráma v stohu

Jedného dňa večer prekvapila skrývajúcich sa skupina dedinských výrastkov. „Počuli naše hlasy, palicami búchali do stohu. Asi nás chceli okradnúť, ale my sme nič nemali,“ hovorí o traumatizujúcej príhode pán Steiner. „Boli sme presvedčení, že nás vyzradia a v noci sa vrátia. Tak sme sa rozhodli skrýšu opustiť. Nechceli sme ohroziť našich dobrodincov. Prezimení, mokrí sme sa vliekli po poliach, brat Ervín od vysilenia omdlel. Nakoniec sme sa odvážili zaklopať pri jednom osamotenom dome. Jeho obyvatelia nám dali najesť, napiť, len nás prosili, aby sme ihneď odišli.“

Pán Steiner so sestrami Julkou, Máriou a Aničkou. Hore Dezider a Tibor Katzovci.
Pán Steiner so sestrami Julkou, Máriou a Aničkou. Hore Dezider a Tibor Katzovci.
Zdroj: Archív J. G.

Pán Mosche netuší, ako sa im podarilo nájsť opäť ten istý stoh, z ktorého utiekli. Otvorili zakrytý vchod a dnu uvideli kôš so syrom, chlebom, vodou. Neskôr prišiel pán Čaraj a povedal: „Ľudia moji, kde ste boli? Bál som sa o vás...“

Záchrana v skrini

Blížili sa Vianoce roku 1944. V celej Európe bola vtedy tuhá zima. „A my sme mali len letné šaty,“ spomína Mosche Steiner. „Pán Čaraj vtedy urobil rozhodnutie, ktoré sa v mojich očiach nedá nijako dostatočne oceniť. Prišli na voze so synom Jožkom k stohu a vzali nás do svojho domu.“ Pre Čarajovcov to bolo v tom čase obrovské riziko. K bírešskému domu, kde bývali, mali pristavenú komoru. Čarajovci prisunuli k dverám z kuchyne do komory skriňu, vybrali z nej zadnú stenu – tak chodilo šesť ľudí do svojej skrýše. Možno to Čarajovci urobili aj preto, že sami boli emigranti. Bývali v Šrobárovciach na južnom Slovensku a keď Maďari toto územie zabrali, Slovákov odsunuli na Slovensko. Sami začínali s holými rukami.

Sestry Anička, Julka a Mária s rodičmi v čase, keď sa u nich skrývalo šesť ľudí.
Sestry Anička, Julka a Mária s rodičmi v čase, keď sa u nich skrývalo šesť ľudí.
Zdroj: Archív J. G.
Hyperaktívny Tibor

V čase, keď 9-ročný Tibor žil v skrýši u Čarajovcov, termín hyperaktívny nepoznali. Tibor bol proste nadmieru živý a neposedný chlapec. Susedia sa neraz pani Čarajovej pýtali, čo za hluk to od nich počujú. Máme v komore myši, tak som tam pustila kocúra, vysvetlila gazdiná.

Mária Čarajová varila pre všetkých. Keď večer uložila najmenšie dcéry, otvorila skriňu a každé dieťa z komory dostalo kúsok čokolády. Dospelí jednu cigaretu prelomenú napoly. Pani Anička, dcéra Čarajovcov, si pamätá na veci, ktoré jej vysvetlili až oveľa neskôr: „V noci som sa zobudila a videla som, ako maminka pečie lokše. Ráno som si jednu pýtala. Ale lokše už neboli. Alebo varila niečo, čo sa potom na našom stole neobjavilo. Nechápala som to. Ani mi nenapadlo, že to jedlo mizne za dverami skrine.“

Ešte nevychádzajte

Pán Čaraj mal kryštálku, ktorú si sám zhotovil a počúval správy BBC. Keď začiatkom apríla roku 1945 videli cez okienko, ako Nemci v panike utekajú cez dedinu, chceli vyjsť z úkrytu. Pán Čaraj ich však varoval: „Vydržte tam ešte niekoľko dní, kým sa situácia neupokojí...“

Júlia Gličová v Yad Vashem.
Júlia Gličová v Yad Vashem.
Zdroj: Archív J. G.

Ján Čaraj mal v tom čase 44 rokov, jeho manželka Mária 40. Všetci sa tešili z oslobodenia, ale pre Steinerovcov to malo veľmi trpkú príchuť. „Môj otec sa vrátil s nami do vlastného domu, ale ten už bol obsadený,“ spomína smutne starý muž. „Ako sme sa mohli cítiť? Tí, čo vraždili, zároveň aj dedili. Nám pridelili tmavú pivnicu. Pre nás sa vojna neskončila, hrôza pokračovala.“

Súrodenci pána Steinera

Deti Čarajovcov považuje pán Steiner za svojich súrodencov. Na stretnutí v Bratislave sa zvítali aj ich najbližšie rodiny. Z Komárna aj z Izraela. Počas rozprávania pána Steinera o dramatickom osude jeho rodiny členom tej slovenskej stekali slzy po tvári. Možno aj oni sami si po prvý raz uvedomili, akých statočných mali rodičov. Manželia Čarajovci dostali od Izraelského štátu najvyššie vyznamenanie za záchranu života Spravodlivý medzi národmi, ktoré si Ján Čaraj prevzal osobne v roku 1977. Aj ich syn Jožko dostal za svoju statočnosť medailu, na ktorej je napísané: Kto zachráni jednu dušu, ako keby zachránil celý svet. A pán Adam, Aničkin manžel, povedal: „Mosche, to, čo ty robíš pre našu rodinu, je úžasné. Že zavoláš každý rok na Štedrý večer a zaželáš príjemné sviatky celej našej rodine. Veľmi si to vážime...“

Tabuľka pre Jána a Máriu Čarajovcov v Yad Vashem.
Tabuľka pre Jána a Máriu Čarajovcov v Yad Vashem.
Zdroj: Archív J. G.

V Izraeli v Yad Vashem rastie strom, ktorý nesie meno Jána a Márie Čarajovcov. Symbolizuje priateľstvo dvoch rodín, jednej v Izraeli a druhej na Slovensku. Už sedemdesiatjeden rokov udržujú blízke vzťahy. Navštevujú sa, píšu si, volajú. A obe rodiny sú hrdé na dvoch obyčajných statočných ľudí, manželov Čarajovcov, ktorí v jednu tmavú sychravú noc na kukuričnom poli začali písať kroniku tohto priateľstva.


Výročie

Pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi, vo februári 1942, sa Vojtech Tuka, predseda vlády a minister zahraničných vecí vojnového Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1944, a Hans Ludin, vyslanec Nemeckej ríše na Slovensku, definitívne dohodli na konkrétnom spôsobe deportácie Židov zo slovenského územia. Deportácie sa začali 25. marca 1942 transportami práceschopných mužov a žien do táborov Osvienčim a Majdanek. Vojnový štát platil za každého vysťahovaného Nemecku 500 mariek. Z územia Slovenska bolo deportovaných bezmála 70 000 ľudí, z územia okupovaného Maďarskom ďalších 30 000. Väčšina zahynula. Obaja aktéri boli po vojne odsúdení na trest smrti.


Poslať emailom
Diskusia ()
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Populárne články
Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Herečka Eva Longoria

Zúfalá manželka Eva Longoria: Kvôli práci ma nespoznáva vlastný syn!

V horách s chladnejšou zimou si obyvatelia stavajú tehlové domy.

Rozdeľuje ich pôvod, ale spája „Voňajúci pán“. Do mŕtvych investujú viac než do seba

Neprehliadnuteľný a nesmierne elegantný v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu.

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac
Diskusia