Jana Homolová

Pochádza zo záhorskej obce Čáry. Jej otec Alojz Kráľovič bol obyčajný maloroľník. So ženou Alojziou mali päť detí a&nbsp;Mária sa narodila ako najstaršia. „Mama ma porodila ako devätnásťročná. Po mne nasledovali tri sestry a&nbsp;vytúžený syn, ten sa narodil až posledný, piaty,“ zaspomínala si herečka, ktorá odmalička musela pracovať, a&nbsp;práve preto pozná všetky dedinské práce.

„Chodila som na zelinu, aby bolo pre kozy, na pýr pre husičky, neskôr, som musela dozerať, aby bola sečka pre dobytok alebo narezaná repa pre svine do hrantu. Chodila som aj na roľu a&nbsp;nosila som nôšky, jednu vzadu a&nbsp;druhú vpredu, aby ma neprekopŕclo. A&nbsp;mala som na starosti aj plákanie bielizne v&nbsp;Myjave. Horúcu vypranú mi ju naložili na tragač a&nbsp;v&nbsp;zime mi pridali kanvičku horúcej vody, aby som si mohla zohriať ruky po máčaní v&nbsp;studenej vode.“

Jej rodina bývala v&nbsp;hlinenom domčeku, na zemi nemali ani dosky, iba riečny piesok, ktorý vždy v&nbsp;sobotu dopĺňali. „Až neskôr naši postavili lepší dom z&nbsp;kvádrov, ale tie sme najprv po jednom pomáhali vyrábať aj my deti. Ibaže ten nový dom nebol o&nbsp;nič väčší, a&nbsp;tak sme si nažívali v&nbsp;jednej izbe ôsmi: rodičia, päť detí a&nbsp;starenka, lebo aj tá s&nbsp;nami bývala. Ale detstvo to bolo napriek všetkému krásne.“ Hoci sa narodila do chudobných pomerov a&nbsp;až do mladosti nemala ani vlastnú posteľ, ukrývala v&nbsp;sebe vždy veľké ambície.

„Sprvoti som chcela byť pani učiteľkou, potom mníškou! Veľmi sa mi páčili sestričky s&nbsp;tými krásnymi čepcami.“ Osud to však zariadil inak. Máriina teta bola uvádzačka v&nbsp;SND a&nbsp;z&nbsp;času na čas sa jej podarilo prepašovať neter do prezidentskej lóže, ktorú mala na starosti. „Lóža nebývala obsadená a&nbsp;odtiaľ som sa potichu mohla dívať na všetkých tých veľkých hercov a&nbsp;spevákov na javisku.“ Zamilovala sa!

Divadlo ju pohltilo a&nbsp;viac nebolo cesty späť. Ako obyčajné dedinské dievča z&nbsp;Čár, ktoré ešte nemalo ani osemnásť rokov a&nbsp;vychodilo štyri roky meštianky, k&nbsp;tomu krátka prax holičky, predavačky odevov a&nbsp;úradníčky v&nbsp;dnešnom Grafobale, sa po vojne prihlásila na inzerát do divadla. Konkurz prebiehal pár dní po skončení vojny na doskách historickej budovy SND.

„To bola chvíľa, keď som na nich stála po prvý raz. Andrej Bagar zakladal divadlá po Slovensku a&nbsp;hľadal hercov. Trému som v&nbsp;živote nikdy nemala, rovnako som však nikdy nepovedala, že čosi neviem, hoci som ani netušila, čo to má byť ten monológ, ktorý sme si mali pripraviť. Predniesla som teda dialóg, ale pre istotu aj zátvorky s&nbsp;technickými pokynmi. Neskôr mi Pántik a&nbsp;Huba, ktorí sedeli v&nbsp;hľadisku, vraveli, že sa na mne išli popukať od smiechu. Ale možno práve preto ma komisia vybrala. A&nbsp;poslali ma do Martina.

Nič lepšieho sa mi nemohlo stať. Bolo to centrum slovenskej vzdelanosti. Odučili ma tam záhorčinu a&nbsp;vštepili mi ľúbozvučnú, mäkkú slovenčinu. A&nbsp;hodili ma rovno do vody. V&nbsp;auguste som doputovala s&nbsp;nošou s&nbsp;perinami a&nbsp;v&nbsp;septembri bola moja prvá premiéra.“ Vo vtedajšom Slovenskom komornom divadle v&nbsp;Martine prežila dva roky (1945 –&nbsp;1947), odohrala štrnásť veľkých hereckých postáv a&nbsp;na celoštátnej prehliadke v&nbsp;Prahe získala ocenenie Talent roka za postavu Aničky v&nbsp;Ženskom zákone. V&nbsp;tomto období si uvedomila potrebu vzdelania a&nbsp;odišla študovať herectvo na štátne Konzervatórium v&nbsp;Bratislave.

Marína sa stala skutočnou hviezdou vďaka obsadeniu v zdramatizovanej Sládkovičovej Maríne. Hrala aj Shakespearovu Júliu, Oféliu, pani Fordovú, Schillerovu Amáliu či Čechovovu Ranevskú, Vojnicevovú a Sáru. Je národná umelkyňa, dvojnásobná laureátka štátnej ceny, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, Zlatého krokodíla, Krištáľového krídla. Má svoju tabuľku na chodníku slávy v Bratislave aj na Záhoráckej stene slávy v Senici, je v sieni osobností televíznej ankety OTO. Minulý rok získala cenu za celoživotný prínos v ankete Slovenka roka. 

Dielo

Lenže už 1. januára 1948 sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadla. A&nbsp;tak sa stalo, že jej profesori z&nbsp;konzervatória boli zároveň jej kolegami v&nbsp;divadle. Zažila tam celú zakladajúcu generáciu, aj nádherných mužov zo zlatej hereckej éry. „Všetci veľkí herci, o&nbsp;ktorých ženy na Slovensku tajne snívali, boli moji partneri. Nosili ma na rukách, kľačali predo mnou na kolenách. Či to bol Bagar, Budský, Huba, Záborský, Pántik, Chudík, Machata a&nbsp;neskôr Mistrík, Kvietik, Kukura...“

Práve po boku Andreja Bagara presne dva mesiace po príchode do SND odpremiérovala postavu Agnesy z&nbsp;Molièrovej Školy žien. Skutočnou hviezdou sa však stala v&nbsp;novembri 1948, keď ju herec a&nbsp;režisér Jozef Budský ako 21-ročnú obsadil do zdramatizovanej verzie Sládkovičovej Maríny. Bolo to prevratné predstavenie, po sedemnástich reprízach však zakázané, také, ktoré básnik Miroslav Válek nazval predstavením storočia. Na doskách Národného divadla sa tak stala múzou mnohých mužov a&nbsp;odštartovala neopakovateľnú hereckú kariéru.

„Vždy som obdivovala múdrych ľudí a&nbsp;najmä múdrych mužov. Keď som prišla do Martina, jedným z&nbsp;mojich osudových bol veľký básnik Štefan Krčméry. Práve on ma ešte pred tým, než som odišla do Bratislavy, prekrstil vizionársky na Marínu.“ Odvtedy je Marínou pre celé Slovensko, pre všetkých divákov aj pre kolegov. V&nbsp;Martine zanechala prvú lásku Ctibora Filčíka a&nbsp;v&nbsp;hlavnom meste o&nbsp;ctiteľov nemala núdzu.

Dramatik a&nbsp;spisovateľ Leopold Laluha sa pre ňu dokonca strieľal. V&nbsp;tom čase stretla osudového muža – svojho prvého divadelného kritika Miroslava Procházku (†84). „Ako mladá herečka som prešla javisko Národného divadla len s&nbsp;jednou vetou a&nbsp;on ako kritik napísal: ‚Zaujalo dievča v&nbsp;červenej baretke.‘ Tak sa to začalo. A&nbsp;bola z&nbsp;toho veľká láska, ktorá nám vydržala 56 rokov. Bol to chlap, ktorý mi dal krídla, ktorý mi písal básne a&nbsp;prekladal pre mňa hry, napríklad Manon Lescaut.

Jednu z&nbsp;mála, ktorú sa mi nepodarilo zahrať na javisku. V&nbsp;rozhlase som ju nahrala s&nbsp;Ladislavom Chudíkom a&nbsp;Ctiborom Filčíkom. O&nbsp;manželovom preklade odborníci dokonca tvrdili, že je lepší ako Nezvalov originál. Manon som recitovala často, milujem ju dodnes. Mnohí mi hovorili, že som sa do tej postavy prevtelila,“ uviedla umelkyňa.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na divadelných doskách bol jej častým hereckým partnerom Karol Machata. Po jeho boku si zahrala aj Shakespearovu Júliu. „Spoznali sme sa ešte na konzervatóriu. Bol úžasný herec, partner a&nbsp;vtipkár. Dalo sa naňho vždy a&nbsp;všade spoľahnúť. Ako keď ma v&nbsp;divadle večer čo večer prenasledoval z&nbsp;prvého radu a&nbsp;potom po predstaveniach jeden ozajstný blázon a&nbsp;Karol sa nebál fyzicky ma brániť. Bol pôžitok s&nbsp;ním hrať. Bezpočet ráz sme spolu na javisku prežívali lásku, bojovali aj umierali. Karol pre mňa navždy ostane môj Romeo.“ Na divadelných doskách Marína dokázala zahrať akýkoľvek žáner.

Za jednu zo svojich najlepších hier však stále považuje európsku premiéru hry Arthura Millera Po páde, kde v&nbsp;úlohe Marilyn Monroe účinkovala s&nbsp;Ladislavom Chudíkom. Najväčším exhibicionizmom bol zas jej prvý verejný striptíz na Slovensku v&nbsp;roku 1955. Stalo sa to pri slávnostnom otvorení Hviezdoslavovho divadla hrou Herodes a&nbsp;Herodias, kde Marína hrala Salome.

„Čakal ma výstup s&nbsp;hriešnym tancom, ktorým platím za hlavu Jochanana. Na sebe som mala mať kostým z&nbsp;padákoviny, cezeň zásterku z&nbsp;korálikov. Za scénou som mala na prezlečenie asi len pol minúty, lenže kostým nikde. Bolo treba zachrániť situáciu, tak som vybehla na javisko len v&nbsp;‚minibielizni‘ a&nbsp;s&nbsp;korálikmi. Ani neviem, ako som to dohrala. Kým išli ostatní na slávnostnú recepciu, ja rovno do nemocnice na infúziu,“ spomína dnes už so smiechom.

Najradšej hrala romantické a&nbsp;citové postavy a&nbsp;tiež nezabudnuteľne recitovala. Počas kariéry odohrala stovky divadelných, televíznych, filmových či rozhlasových hier. Za 72 rokov v&nbsp;SND pre ňu nikdy nemuseli predstavenie zrušiť. „Aj keď bolo treba hrať s&nbsp;vysokými teplotami, bolesťami či vyvrtnutým členkom... Taký bol i&nbsp;deň, keď mi ráno o&nbsp;pol siedmej zomrel manžel a&nbsp;večer som už vystupovala v&nbsp;hre s&nbsp;názvom Veľké šťastie. Naša práca, to je&nbsp;rozdávanie šťastia, hoci ho aj sám momentálne nemáte...“

Marína sa ako jedna z&nbsp;mála herečiek môže pochváliť nielen neopakovateľnou kariérou, ale aj pevným manželstvom a&nbsp;vrúcnymi vzťahmi so svojimi dvomi deťmi. „Rodila som mladá, prvého syna Miroslava som mala ako 23-ročná a&nbsp;dcéru Janu ako 26-ročná. Bola som z&nbsp;veľkej rodiny, môj muž bol jedináčik a&nbsp;prial si veľa detí, ale na to som mu povedala, že nech sa páči, ale s&nbsp;druhou, nie so mnou,“ uviedla so smiechom.

Hoci na deti nemala pre svoje povolanie toľko času, ako by si ho bola priala, všetko sa im snažila vynahrádzať. „Pravda je, času bolo málo. Ráno rozhlas, po ňom skúška v&nbsp;divadle, poobede televízia, večer predstavenie a&nbsp;po ňom neraz ešte dokrútky. K&nbsp;tomu besedy, práca v&nbsp;zväze dramatických umelcov či v&nbsp;zväze žien. Každá minúta strávená s&nbsp;rodinou bola preto intenzívna. V&nbsp;noci som potom neraz robila domáce úlohy: rysovala, vyšívala srdiečko, ktoré som mala dostať v&nbsp;škole k&nbsp;MDŽ...

Keď deti povyrástli, chodili za mnou do Starej tržnice, tam bolo televízne štúdio, alebo do divadla. V&nbsp;lete som nebrala nijakú prácu, to bol výlučne náš spoločný čas.“ S&nbsp;deťmi jej veľmi pomáhal manžel. Keďže ovládal osem cudzích jazykov, ťahal celú rodinu často po svete. „Deti s&nbsp;nami chodili všade. Vďaka nemu sme toho veľa precestovali aj videli.“ Marína bola jeho múzou, práve preto sa vôbec nezamýšľal, ak doma nebolo navarené alebo upratané.

„Hovorieval, že on si nevzal za manželku kuchárku ani upratovačku, ale herečku.“ Napriek vrúcnemu vzťahu však doma mávali oddelené spálne. Dôvod bol prozaický: „Každý z&nbsp;nás mal iný denný rytmus, on často v&nbsp;noci písal. Ale hlavne aby sme si mohli klopkať na dvere. Na návšteve sa každý inak správa. Vrele to odporúčam.“ Rovnaký obdiv, ako Maríne prejavoval manžel Miroslav Prochádzka, jej venuje dcéra Jana, ktorá nad mamou drží ochrannú ruku. Považuje ju za svoju najlepšiu, celoživotnú priateľku a&nbsp;inak ako Marína ju ani neosloví.

„Už si ani nepamätám na časy, keď som ju volala mama, lebo otec ju stále oslovoval Mača, Marína alebo Marilyn. My sme ju ako deti začali volať Marína a&nbsp;tak ju volajú aj moje deti,“ vysvetlila. Napriek tomu, že jej mama pre prácu nebývala často doma, na detstvo má krásne spomienky. „Mala úplne iný denný režim. Veď s&nbsp;nami večer nikdy nebola. Ó, ako som túžila mať mamičku v&nbsp;zásterke a&nbsp;s&nbsp;vareškou, ktorá bude doma, keď prídem zo školy. Keď som sa trebárs ráno v&nbsp;nedeľu zobudila a&nbsp;chcela som ju počuť, tak som si pustila rozhlas.

Ten bol jedným z&nbsp;jej domovov, najmä za začiatku, kým ešte nebola televízia. Bola tam vlastne stále, tak som si ju pustila v&nbsp;rádiu alebo som za ňou v&nbsp;staršom veku chodila do divadla či štúdia. Bola som typické herecké dieťa, ktoré v&nbsp;divadle trávilo veľa času.“ Mamu obdivuje a&nbsp;právom ju považuje za najlepšiu slovenskú herečku. „Pochádza z&nbsp;veľmi jednoduchých pomerov a&nbsp;mala v&nbsp;sebe silu a&nbsp;drzosť vždy znovu a&nbsp;znovu skúšať šťastie v&nbsp;niečom zdanlivo nedostižnom.

Fascinuje ma jej vlastnosť nikdy nepoľaviť, neobzerať sa a&nbsp;ísť dopredu. Už ako decko pri okopávaní nekonečných riadkov si vravela: ‚Tak ešte tam po ten jarok, ešte tam po ten krík.‘ Preto sa nerozpakovala ísť na konkurz, aj keď nemala šajnu, kto je to ten Shakespeare, ktorého zmieňovali ostatné kandidátky. A&nbsp;po tom, ako sa stala hviezdou v&nbsp;Martine, nikomu nič nepovedala a&nbsp;zdúchla študovať. Mala šťastie, ale vždy na sebe strašne veľa pracovala. Vždy perfektne pripravená, do špiku kostí profesionálka.

Ale najviac zo všetkého ju charakterizuje pokora. Občas sa sama seba pýtam, kde sa to v&nbsp;nej vzalo, že sa vydala tým smerom? Navyše stretla môjho otca, z&nbsp;ktorého dokázala ako špongia nasať úžasné vedomosti...“

Ďalšiu vec, ktorú Jana na mame obdivuje, je vycibrený vkus, ale aj životný postoj. „Pamätá si len to dobré...“ V&nbsp;tomto duchu jej Marína môže kontrovať ďalšou životnou múdrosťou, ktorou sa riadi. „Ak treba, tak si len v&nbsp;hlave zopakujem: ‚ŽS, ŽS, ŽS.‘ To znamená žiadna sebaľútosť. Človek sa do poslednej chvíle života nesmie ľutovať.“ Keď sa jej fanúšikovia aj mnohí novinári pýtajú na tajný elixír života či recept na mladosť, vždy sa pritom len tajomne pousmeje.

„Procházka mi vždy hovoril: ‚Nesmieš mať vrásky na duši, lebo potom budú aj na tvári.‘ Ani v&nbsp;mojom živote nie je vždy nedeľa. Lenže vtedy si poviem, aké krásne zvuky, farby sú na tomto svete. A&nbsp;potom je tu moja práca. Plné hľadisko ma nabíja.“ Herečka priznáva, že do osemdesiatky narodeniny nikdy neoslavovala. „Jeden múdry Francúz povedal, že žena nesmie mať viac ako 30 rokov. Takže som mala vždy 29, aj keď sa súdružky v&nbsp;škole pýtali mojich detí, každý rok som mala 29 a&nbsp;vždy som oslavovala len meniny. Tridsiatku už nie!“

Pri starostlivosti o&nbsp;vzhľad sa však nikdy nespoliehala len na dobrý genetický základ a&nbsp;pozitívnu energiu. O&nbsp;zovňajšok sa Marína stále príkladne stará. Ešte donedávna nosila výlučne vysoké podpätky. Každý rok v&nbsp;lete sa vyberie na mesiac do piešťanských kúpeľov. Poslanci mestského zastupiteľstva jej dokonca udelili čestné občianstvo. A&nbsp;vlaňajšie leto ju poctili čestným občianstvom aj na druhom brehu Váhu, v&nbsp;neďalekej Banke, kde zvyčajne býva.

„Piešťany mám veľmi rada, svietia tam slnečné reflektory najviac dní v&nbsp;roku, všetkých tam za tie desaťročia poznám, cítim sa tam ako doma. Tam ma pekne vyhladkajú, vyťapkajú, vyplávam sa tam. Vravievam – aj verím –, že vďaka vode a&nbsp;bahnu z Piešťan som ešte na svete.“ Rada sa pekne oblieka. „V&nbsp;tomto som po mame. Tej kúpili singerku, keď mala osemnásť, a&nbsp;stala sa veľmi dobrou domácou krajčírkou. A&nbsp;keďže mala pekné nohy, tak si odvážne ako prvá v&nbsp;Čároch skrátila dlhú sukňu, ktorá sa vtedy nosila, po kolená.

Ostatné ženy ju potom napodobňovali. Vravievala som jej neskôr, že je čárska Diorka. Obliekam sa podľa seba, nálady a&nbsp;vlastných predstáv. Rada sa inšpirujem, no nerada nosím to, čo iní.“ Vnútorne sa stále cíti mladá, hoci z jej okolia odchádzajú blízki kolegovia či rodinní príslušníci. Obrovský smútok Marína zažila pred rokom, keď dala posledné zbohom milovanej sestre Emílii Deákovej (†85). Tú familiárne nazývala Mila a&nbsp;spájalo ich vrúcne puto. Jej odchod znášala ťažko, ale ako po celý život, ani pri tejto skúške sa nedala zlomiť.

Zdena Studenková, herečka
&nbsp;
„Každý mladý herec, ktorý vstúpi do divadla, potrebuje divadelnú mamu. Pre mňa bola touto mamou Marína. Boli chvíľky, keď som chcela z divadla odísť. Práve Marína prišla za mnou, keď som bola uplakaná v takej malej miestnosti, a povedala: Utri si slzy a padaj na javisko! Tam patríš!“&nbsp;
&nbsp;
Martin Huba, herec a režisér
&nbsp;
„Si jediná žena, jediná herečka, jediná dáma, ktorá stojí stále na zemi a rukami sa dotýka hviezd.“&nbsp;
&nbsp;
Juraj Sarvaš, herec, scenárista a režisér
&nbsp;
„Úžasná, fascinujúca, zmysluplná, nádherná herečka, ktorá do inscenácie Sládkovičovej Maríny vložila celé srdce a umenie. Keď Sládkovičova Marína, skvost našej literatúry, ostane na večné veky v srdciach ďalších generácií, tá živá Marína, veríme všetci, ostane takisto ako skvost v srdciach budúcich generácií nielen divadelníkov, ale aj všetkých ľudí na Slovensku aj mimo neho.“&nbsp;