Pochádza zo záhorskej obce Čáry. Jej otec Alojz Kráľovič bol obyčajný maloroľník. So ženou Alojziou mali päť detí a Mária sa narodila ako najstaršia. „Mama ma porodila ako devätnásťročná. Po mne nasledovali tri sestry a vytúžený syn, ten sa narodil až posledný, piaty,“ zaspomínala si herečka, ktorá odmalička musela pracovať, a práve preto pozná všetky dedinské práce.

„Chodila som na zelinu, aby bolo pre kozy, na pýr pre husičky, neskôr, som musela dozerať, aby bola sečka pre dobytok alebo narezaná repa pre svine do hrantu. Chodila som aj na roľu a nosila som nôšky, jednu vzadu a druhú vpredu, aby ma neprekopŕclo. A mala som na starosti aj plákanie bielizne v Myjave. Horúcu vypranú mi ju naložili na tragač a v zime mi pridali kanvičku horúcej vody, aby som si mohla zohriať ruky po máčaní v studenej vode.“

Jej rodina bývala v hlinenom domčeku, na zemi nemali ani dosky, iba riečny piesok, ktorý vždy v sobotu dopĺňali. „Až neskôr naši postavili lepší dom z kvádrov, ale tie sme najprv po jednom pomáhali vyrábať aj my deti. Ibaže ten nový dom nebol o nič väčší, a tak sme si nažívali v jednej izbe ôsmi: rodičia, päť detí a starenka, lebo aj tá s nami bývala. Ale detstvo to bolo napriek všetkému krásne.“ Hoci sa narodila do chudobných pomerov a až do mladosti nemala ani vlastnú posteľ, ukrývala v sebe vždy veľké ambície.

„Sprvoti som chcela byť pani učiteľkou, potom mníškou! Veľmi sa mi páčili sestričky s tými krásnymi čepcami.“ Osud to však zariadil inak. Máriina teta bola uvádzačka v SND a z času na čas sa jej podarilo prepašovať neter do prezidentskej lóže, ktorú mala na starosti. „Lóža nebývala obsadená a odtiaľ som sa potichu mohla dívať na všetkých tých veľkých hercov a spevákov na javisku.“ Zamilovala sa!

Divadlo ju pohltilo a viac nebolo cesty späť. Ako obyčajné dedinské dievča z Čár, ktoré ešte nemalo ani osemnásť rokov a vychodilo štyri roky meštianky, k tomu krátka prax holičky, predavačky odevov a úradníčky v dnešnom Grafobale, sa po vojne prihlásila na inzerát do divadla. Konkurz prebiehal pár dní po skončení vojny na doskách historickej budovy SND.

„To bola chvíľa, keď som na nich stála po prvý raz. Andrej Bagar zakladal divadlá po Slovensku a hľadal hercov. Trému som v živote nikdy nemala, rovnako som však nikdy nepovedala, že čosi neviem, hoci som ani netušila, čo to má byť ten monológ, ktorý sme si mali pripraviť. Predniesla som teda dialóg, ale pre istotu aj zátvorky s technickými pokynmi. Neskôr mi Pántik a Huba, ktorí sedeli v hľadisku, vraveli, že sa na mne išli popukať od smiechu. Ale možno práve preto ma komisia vybrala. A poslali ma do Martina.

Nič lepšieho sa mi nemohlo stať. Bolo to centrum slovenskej vzdelanosti. Odučili ma tam záhorčinu a vštepili mi ľúbozvučnú, mäkkú slovenčinu. A hodili ma rovno do vody. V auguste som doputovala s nošou s perinami a v septembri bola moja prvá premiéra.“ Vo vtedajšom Slovenskom komornom divadle v Martine prežila dva roky (1945 – 1947), odohrala štrnásť veľkých hereckých postáv a na celoštátnej prehliadke v Prahe získala ocenenie Talent roka za postavu Aničky v Ženskom zákone. V tomto období si uvedomila potrebu vzdelania a odišla študovať herectvo na štátne Konzervatórium v Bratislave.

Dielo

Marína sa stala skutočnou hviezdou vďaka obsadeniu v zdramatizovanej Sládkovičovej Maríne. Hrala aj Shakespearovu Júliu, Oféliu, pani Fordovú, Schillerovu Amáliu či Čechovovu Ranevskú, Vojnicevovú a Sáru. Je národná umelkyňa, dvojnásobná laureátka štátnej ceny, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, Zlatého krokodíla, Krištáľového krídla. Má svoju tabuľku na chodníku slávy v Bratislave aj na Záhoráckej stene slávy v Senici, je v sieni osobností televíznej ankety OTO. Minulý rok získala cenu za celoživotný prínos v ankete Slovenka roka.

Nosili ju na rukách

Lenže už 1. januára 1948 sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadla. A tak sa stalo, že jej profesori z konzervatória boli zároveň jej kolegami v divadle. Zažila tam celú zakladajúcu generáciu, aj nádherných mužov zo zlatej hereckej éry. „Všetci veľkí herci, o ktorých ženy na Slovensku tajne snívali, boli moji partneri. Nosili ma na rukách, kľačali predo mnou na kolenách. Či to bol Bagar, Budský, Huba, Záborský, Pántik, Chudík, Machata a neskôr Mistrík, Kvietik, Kukura...“

Práve po boku Andreja Bagara presne dva mesiace po príchode do SND odpremiérovala postavu Agnesy z Molièrovej Školy žien. Skutočnou hviezdou sa však stala v novembri 1948, keď ju herec a režisér Jozef Budský ako 21-ročnú obsadil do zdramatizovanej verzie Sládkovičovej Maríny. Bolo to prevratné predstavenie, po sedemnástich reprízach však zakázané, také, ktoré básnik Miroslav Válek nazval predstavením storočia. Na doskách Národného divadla sa tak stala múzou mnohých mužov a odštartovala neopakovateľnú hereckú kariéru.

„Vždy som obdivovala múdrych ľudí a najmä múdrych mužov. Keď som prišla do Martina, jedným z mojich osudových bol veľký básnik Štefan Krčméry. Práve on ma ešte pred tým, než som odišla do Bratislavy, prekrstil vizionársky na Marínu.“ Odvtedy je Marínou pre celé Slovensko, pre všetkých divákov aj pre kolegov. V Martine zanechala prvú lásku Ctibora Filčíka a v hlavnom meste o ctiteľov nemala núdzu.

Dramatik a spisovateľ Leopold Laluha sa pre ňu dokonca strieľal. V tom čase stretla osudového muža – svojho prvého divadelného kritika Miroslava Procházku (†84). „Ako mladá herečka som prešla javisko Národného divadla len s jednou vetou a on ako kritik napísal: ‚Zaujalo dievča v červenej baretke.‘ Tak sa to začalo. A bola z toho veľká láska, ktorá nám vydržala 56 rokov. Bol to chlap, ktorý mi dal krídla, ktorý mi písal básne a prekladal pre mňa hry, napríklad Manon Lescaut.

Jednu z mála, ktorú sa mi nepodarilo zahrať na javisku. V rozhlase som ju nahrala s Ladislavom Chudíkom a Ctiborom Filčíkom. O manželovom preklade odborníci dokonca tvrdili, že je lepší ako Nezvalov originál. Manon som recitovala často, milujem ju dodnes. Mnohí mi hovorili, že som sa do tej postavy prevtelila,“ uviedla umelkyňa.

Článok pokračuje na ďalšej strane.