Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Svoj príbeh začína rozprávaním o&nbsp;tom, ako od mlada mala zdravotný problém, chronické zápchy. Liečila sa u&nbsp;gastroenterológa, diagnóza znela lenivá črevá. Lieky nezaberali, problém riešila aj prírodnou cestou. Inak Eva Bošňáková žila bežný život, nepôsobila ako chorý človek. Založila si rodinu, tešila sa z&nbsp;dvoch dcér. Aj dnes po rokoch hovorí na margo svojho 37-ročného manželstva o&nbsp;veľkom šťastí v&nbsp;živote. Bola plná energie, vitálna, mala rada módu, do svojho šatníka aj vizáže veľmi rada komponovala extravaganciu. Rodina žila v&nbsp;Galante na jednom z&nbsp;miestnych sídlisk, všetko pôsobilo priam idylicky. Na dôvažok pani Eva milovala svoju prácu v&nbsp;zdravotníctve, každý deň sa zobúdzala s&nbsp;optimizmom a&nbsp;myšlienkou, že bude nápomocná iným ľuďom so zdravotnými problémami. Zvrat nastal v&nbsp;období po päťdesiatom roku jej života.

Čierna chmára, ktorá sa objavila nad jej životom, mala názov rakovina. Jej zdravotné problémy sa zintenzívnili, v&nbsp;hrubom čreve jej objavili nádor atypických rozmerov. S&nbsp;veľkou nádejou sa zapojila do výskumu, klinickej štúdie, pred operáciou jej vďaka tabletkovej chemoterapii a&nbsp;ožarovaniu zmenšili nádor. „Povedala som si, že nemám čo stratiť, vyskúšam všetko, čo sa len dá. Vedľajšie účinky ožarovania boli doslova katastrofické. Fyzicky som zoslabla, výrazne schudla a&nbsp;ochorela som na gastritídu. Mala som rozvrátené trávenie, museli ma preto hospitalizovať. Zabrali až analgetiká.“ Nasledovala náročná operácia, ktorá trvala sedem hodín. „Manžel vtedy musel pracovať, dcéry študovali, po lekárskych vyšetreniach ma preto sprevádzala moja mama. Je veľmi silná žena, aj dnes, hoci je seniorka vo vysokom veku, doslova každý deň tancuje. Bola mi pri mojej liečbe veľmi nápomocná. Vlastne celá rodina, súrodenci, manžel a&nbsp;dcéry sme držali spolu. Myslím si, že aj vďaka tomu som porazila tri rakoviny,“ spomína pani Eva na kritické obdobie vo svojom živote.

Dnes síce opäť žije relatívne normálny život, na začiatku dlhej bolestivej púte jej však lekári dávali nádej maximálne na tri roky života. Krutú pravdu oznámili práve jej mame. „Tá mi však radšej nič nepovedala, aby ma to neoberalo o&nbsp;sily bojovať.“ Po operácii nasledovali relatívne pozitívne správy. Na operačný stôl si líhala s&nbsp;tým, že si bude musieť zvyknúť na umelý vývod. Pre ženu, ktorá má krátko po päťdesiatke a&nbsp;žije aktívny život, to nie je žiadna atraktívna vyhliadka. Pani Eva však v&nbsp;tomto momente bojovala hlavne o&nbsp;prežitie. „Som vďačná lekárom, liečba bola napriek vedľajším účinkom taká úspešná, že umelý vývod nebolo treba.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Rekonvalescencia, to boli tri náročné mesiace doslova a&nbsp;do písmená v&nbsp;posteli. „Iba som ležala.“ Nasledovali ďalšie mesiace liečby, pri chôdzi padala na zem, stále mala problémy s&nbsp;vyprázdňovaním. Po roku sa vrátila do práce, život sa na prvý pohľad vrátil do normálu. Pani Eve pripomínali zlovestnú rakovinu „iba“ pravidelné kontroly u&nbsp;lekára. „Svietia vám pľúca, príďte ešte raz,“ takto znel telefonát z&nbsp;ambulancie po absolvovaní CT vyšetrenia, ktorý pani Evu doslov dostal do kolien. „Tušila som, že sa s&nbsp;mojím telom deje niečo zlé. Pri rýchlej chôdzi som sa zadýchala, boleli ma pľúca, nazdávala som sa, že je to iba následok chemoterapie.“ Všetko sa vrátilo do starých čias, pani Eva zbierala odvahu na ďalšiu liečbu rakoviny. Na pľúcach mala totiž metastázy. „Super, ideme ďalej, takto som reagovala, keď mi lekár povedal, že operácia nie je nutná, stačí liečba chemoterapiou. Pokladala som za dôležité, že budem môcť chodiť do práce. Teraz sa nad tým čudujem, ako som uvažovala. Vyžiadala som si, aby som mohla chemoterapiu podstupovať v&nbsp;piatok. Od pondelka som totiž normálne chodila do práce. Samozrejme, že som opäť bojovala s&nbsp;vedľajšími účinkami. Cestu tam som zvládala, ale späť ma už manžel musel doslova niesť na rukách.“

Pani Eva priznáva, že počas choroby sa správala tak ako tisíce iných chorých ľudí. Topiaci sa aj slamky chytá. Nečudo, že hľadala záchranné lano aj u&nbsp;ľudí, ktorí sa venovali alternatívnej medicíne. „Bola som u&nbsp;pána, ktorý búchal hlavou, dával mi akože energiu. Iný mi zase povedal, že má dovolenku a&nbsp;môže ma liečiť až o&nbsp;pol roka. Iná pani mala podmienku, že si musím u&nbsp;nej kúpiť produkty. A&nbsp;na dôvažok mi striktne povedala, že nesmiem podstupovať chemoterapiu, inak si môžem na cintoríne hľadať miesto. Bohužiaľ, takýto verdikt vyniesla pred mojimi dcérami. Skončila som s&nbsp;takýmto spôsobom liečenia. Mama mi nosila do práce iba jadierka z&nbsp;marhuľových kôstok a&nbsp;cviklové šťavy. Inak som naďalej podstupovala chemoterapiu.“ Liečba trvala pol roka, metastázy úplne zmizli, ostali iba dva malé nádory. „Ten väčší mi vyoperovali hneď. Po roku ďalší.“ Pani Eva každý rok absolvovala kontrolné vyšetrenia, všetko vyzeralo v&nbsp;najlepšom poriadku. Ubehli doslova dlhé roky. Dokonca ju jej lekárka mala v&nbsp;pláne vyradiť z&nbsp;onkologickej ambulancie. „Bola to obrovská radosť.“ O&nbsp;dva týždne sa však ohlásila v&nbsp;poradí tretia rakovina.

„Pred piatimi rokmi sa ozvali bolesti brucha, nazdávala som sa, že sa hlási hrubé črevo. Práve sa mi narodila druhá vnučka. Znova ma prepadol smútok, v&nbsp;rodine máme bábätko a&nbsp;ja umriem?“ Bola to však maternica, konkrétne išlo o&nbsp;nádor. Zase sa ocitla na operačnom stole. A&nbsp;znova prišla na rad chemoterapia. „Lenže pri gynekologických diagnózach sú vedľajšie účinky oveľa agresívnejšie. Ženám úplne vypadajú vlasy aj zuby. U&nbsp;mňa to išlo veľmi rýchlo. Hneď po prvej chemoterapii som videla, že sa mi vlasy dlho neudržia na hlave. Poprosila som dcéru, nech ma radšej hneď oholí dohola. Taký istý osud čakal zuby, vypadali mi. Podobne som prišla o&nbsp;obočie aj mihalnice. Možno sa budete diviť, ale ja som sa tešila, že si budem môcť kúpiť parochňu. Povedala som si –&nbsp;konečne budem mať také vlasy, aké chcem ja. Do Bratislavy ma sprevádzala mama, pomohla mi s&nbsp;výberom. Vždy som z&nbsp;celého trápenia vedela vyzdvihnúť to pozitívne.“ Šťastena stála pri nej aj tretíkrát, aj tretiu rakovinu porazila.

Pani Eva znova skloňuje slovo rodina. V&nbsp;náročných časoch pri nej stáli jej blízki. Pomáhali jej s&nbsp;praktickými záležitosťami, boli jej aj psychickou podporou. „Môj manžel sa naučil variť za pochodu. Sedela som v&nbsp;kuchyni a&nbsp;hovorila som mu, čo má robiť. Potom už varil sám. Dnes síce nepripraví plnenú papriku a&nbsp;iné náročnejšie jedlá, ale bežné pokrmy má doslova v&nbsp;malíčku. Bol a&nbsp;stále je mojou veľkou oporou. Spomínam si, keď ma operovali, každý deň po práci chodieval za mnou do nemocnice. Keď rodina funguje, je pre koho bojovať. A&nbsp;to bola pre mňa silná motivácia. Aj s&nbsp;bratom a&nbsp;so sestrou mám veľmi pekný vzťah, počas vianočných sviatkov sa striedavo navštevujeme, všetci sa vopcháme do panelákového bytu. Je nás spolu s&nbsp;rodinami tridsať. V&nbsp;lete zase spolu podnikáme výlety, dovolenky.“

Netají, že ju za tie roky prepadalo zúfalstvo, neváhala navštíviť odborníkov a&nbsp;odborníčky na duševné zdravie. „Prišla som na to, že silu vo svojom vnútri musím nájsť sama. Som pragmatička a&nbsp;optimistka, verím len sebe. Stále v&nbsp;sebe živím sen, že o&nbsp;svojom trápení napíšem knihu. Iba preto, aby som dodala silu iným ženám, ktoré bojujú s&nbsp;vážnymi chorobami. Netreba sa nikdy vzdávať. Nikdy si nehovorte –&nbsp;mám rakovinu, zomriem. Mala som aj ťažké chvíle, samozrejme. Sedela som pri okne, pozerala som do prázdna a&nbsp;nechcelo sa mi vôbec nič. Trpela som depresiami a&nbsp;trápili ma pochybnosti. Ak môžem radiť, dobré je nemyslieť na chorobu a&nbsp;hľadať inú pozitívnu tému, na čo by mal človek v&nbsp;danom náročnom období myslieť. Snažila som sa, aby som napriek chorobe nestratila zmysel pre humor. Žartom som doma hovorila, že keď zomriem, nech ma v&nbsp;truhle pekne a&nbsp;extravagantne nalíčia.“ Rakovina ju, paradoxne, posilnila, na bežné problémy sa pozerá s&nbsp;nadhľadom, podobne vníma ochorenia typu prechladnutie. „Všetky problémy, ktoré majú riešenie, sú pre mňa banalita.“

Zdravotníčka z Galanty vyhrala boj s troma rakovinami: Bojovala som hlavne kvôli rodine

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás

Zdravotníčka z Galanty vyhrala boj s troma rakovinami: Bojovala som hlavne kvôli rodine

Erika Szalayová

Súvisiace články

Záplavy na Morave zničili mosty, cesty, domy. Kam sa podejú ľudia, ktorí prišli o domov?

Slnkom proti skleróze: Na Slovensku sa lieči 9- až 10-tisíc pacientov

Chlapček s kardiostimulátorom: Lucia sa nepretržite stará o syna, štát im pomáha minimálne!

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás