Tea Harbínyiová 

Od detstva milujem more. Mať vlastnú loď bolo mojím snom. Dlho som si myslel, že nikdy nenaplniteľným. No nakoniec som si kúpil malý katamarán. Starý, krásny. Postupne a&nbsp;s&nbsp;láskou som ho opravoval. Až raz nastal deň, keď sme sa spolu vydali na našu prvú plavbu. Odvtedy ubehlo tridsať rokov. Narodili sa mi dve deti a&nbsp;mám tri vnúčatá. Katamarán je stále môj nerozlučný priateľ a&nbsp;trávime spolu každé leto. Počas chladných mesiacov býva zakotvený v&nbsp;prístave. No hneď ako sa oteplí, prichádzam za ním. Opravím, čo treba, a&nbsp;potom sa plavím. Vždy so mnou idú rady aj moje deti a&nbsp;manželka. Dnes sa pridávajú dokonca aj vnúčatá. Našou najobľúbenejšou destináciou je Grécko a&nbsp;jeho ostrovy. Minulý rok som čakal na príchod dcéry s&nbsp;vnukom. Veľmi som sa na nich tešil. Rozhodol som sa, že katamarán predtým ešte prevetrám a&nbsp;skontrolujem ho na mori. Bol krásny, no veterný deň.

A&nbsp;tak som šiel rýchlejšie ako zvyčajne. Užíval som si vietor vo vlasoch, keď som zbadal akýsi ostrov. Nikdy pred tým som si ho nevšimol. A&nbsp;to som sa plavil v&nbsp;tých miestach mnohokrát. Pozrel som sa na mapu, no nebol ani na nej. A&nbsp;tak som si zapísal súradnice, aby som ho aj v&nbsp;budúcnosti našiel. Zakotvil som loď a&nbsp;šiel si ho obzrieť. Bola to nedotknutá príroda. Akoby tam nikdy nikto nebol. Miestami som nevedel zatvoriť ústa, tak tam bolo nádherne. Rozhodol som sa, že ho musím ukázať dcére s&nbsp;vnukom a&nbsp;hneď po ich príchode som sa tam s&nbsp;nimi vybral. No nech som hľadal, ako hľadal, už som ho nikdy nenašiel.