Peter Ličák

Šarišská dedina na polceste medzi Prešovom a&nbsp;Bardejovom je na mape slovenského folklóru zapísaná zlatými písmenami. Je to už viac ako sto rokov, čo na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia raslavický richtár Anton Maník spolu s&nbsp;Jozefom Vavrekom, Andrejom Juskom a&nbsp;Andrejom Hvizdom dali dohromady miestnych ľudových spevákov, tanečníkov a&nbsp;muzikantov, nadšencov hornošarišských piesní a&nbsp;tancov. Prvých šesť rokov si spievali a&nbsp;tancovali len tak pre seba. Keď bola v&nbsp;dedine fašiangová či iná zábava, našli odvahu ukázať sa rodákom aj na verejnosti.

„Cestu na pódiá vo svete otvoril našim predchodcom fotograf, filmár a&nbsp;zakladateľ filmovej fakulty Akadémie múzických umení v&nbsp;Prahe legendárny Karel Plicka, ktorý našu dedinu navštívil v&nbsp;roku 1927. O&nbsp;štyri roky neskôr pozval mužskú spevácku skupinu do Prahy, svoje umenie predviedli v&nbsp;záhradách Belveder. A&nbsp;o&nbsp;pár rokov neskôr potešili ľudoví umelci z&nbsp;našej dediny svojím umením dokonca aj prezidenta Edvarda Beneša,“ načrel do histórie syn pána Baláža a&nbsp;vedúci známej Ľudovej hudby Stana Baláža.

Stanislav Baláž starší k&nbsp;jubileu folklórnej skupiny Raslavičan, ktorá už dlhé desaťročia patrí k&nbsp;tomu najlepšiemu, čo slovenský folklór má vo svojom talóne, venoval každému členovi tohto umeleckého kolektívu portrét namaľovaný uhlíkom a&nbsp;suchým bielym pastelom. Takú kolekciu portrétov asi mnoho súborov vo svete nemá. „Keby som už nebol na dôchodku, na namaľovanie 60 portrétov by som si čas asi nebol našiel. Každý portrét mi zabral dva, niektoré aj tri dni, ale bola to pre mňa veľmi výnimočná práca, dnes mi je aj ľúto, že tie portréty hudobníkov, tanečníkov, spevákov sú už dokončené. Najviac mi dali zabrať kroje, kresba tých nádherných výšiviek na košeliach či lajblíkoch, ako tu na Šariši vravíme vestám,“ hovorí pán Baláž o&nbsp;tvorbe nezvyčajnej výtvarnej kolekcie.

Na portrétovanie folkloristov zvolil uhlík, ktorý považuje za najzákladnejší prírodný výtvarný materiál. „Maľovanie uhlíkom či zuhoľnateným drievkom má päťdesiattisícročnú tradíciu, je to technika známa od praveku. Uhlík je výsostne prírodný materiál, vyrába sa z&nbsp;viniča alebo konárov dubového či vŕbového dreva, ktoré sa čiastočne spáli. Práve pre svoj prírodný pôvod som ho považoval za ten správny materiál, veď aj ľudové kroje členov Raslavičana sú zhotovené z&nbsp;prírodných materiálov,“ vysvetlil nám výber výtvarného materiálu autor portrétov.

Kým odišiel do dôchodku, 30 rokov meral každý deň cestu z&nbsp;rodnej obce do Bardejovských Kúpeľov, nastúpil tam ako rehabilitačný pracovník vo vodoliečbe v&nbsp;práve otvorenom kúpeľnom dome Ozón. „Do roboty ma prijímal riaditeľ Radač, vynikajúci špecialista na choroby zažívacieho traktu, za ktorým chodili so svojimi zdravotnými problémami ministri a&nbsp;kadejakí funkcionári až z&nbsp;Prahy. Liečila sa tam aj manželka prezidenta Husáka, keď si zlomila ruku, poslali po ňu vládnu helikoptéru, ktorá pri návrate do Bratislavy havarovala, pád nikto neprežil,“ spomína pán Baláž na prácu v&nbsp;kúpeľnej rehabilitácii. „Boli to pre mňa veľmi pekné roky, pri rehabilitácii som spoznal mnoho výnimočných ľudí, napríklad Jožo Ráž, líder legendárneho Elánu, bol na liečení v&nbsp;Bardejovských Kúpeľoch asi desaťkrát.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Stanislava Baláža sprevádzajú životom dva koníčky: hudba a&nbsp;maľovanie. V&nbsp;mladých rokoch hrával na gitare a&nbsp;basgitare v&nbsp;hudobnom poprockovom zoskupení Pyramída, koncerty kapely bývali na hornom Šariši roky vypredané do posledného miesta. Keď sa po troch desaťročiach v&nbsp;kúpeľoch nadobro rozlúčil so svojimi pacientmi, na niekoľko rokov sa vrátil ku gitare. V&nbsp;rakúskom Tirolsku v&nbsp;údolí Zillertal južne od Innsbrucku prinavracal domácich i&nbsp;turistov o&nbsp;pol storočia dozadu – do čias, keď hudobnému svetu vládli Beatles a&nbsp;Rolling Stones.

„Možno to znie trocha čudne, ale k&nbsp;maľovaniu ma to priťahovalo od detstva vďaka rozprávkovým knižkám. Fascinovali ma v&nbsp;nich ilustrácie Vincenta Hložníka, Ľudovíta Fullu, Martina Benku, Márie Medveckej. Do ich obrázkov som sa dokázal ponoriť na celé hodiny, špekuloval som, ako nakreslili tvár krásnej Zlatovlásky, ako postavu černokňažníka, akými ťahmi sa im podarilo vyčarovať na papier zázračnú krajinu. Ale k&nbsp;maľovaniu som sa dostal až po rokoch, naštartovala ma krátko po svadbe manželka Anna. Začal som tak opatrne, s&nbsp;uhlíkom, so suchým pastelom a&nbsp;s&nbsp;akvarelom, moje prvé obrazy boli krajinky z&nbsp;okolia Raslavíc, neskôr som skúsil reprodukcie obrazov starých majstrov, najobľúbenejšie predlohy boli Šiškinove,“ spomína na svoje začiatky s&nbsp;paletou v&nbsp;ruke Stanislav Baláž.

V&nbsp;posledných rokoch sa venuje predovšetkým maľovaniu portrétov legiend hudobného sveta. V&nbsp;dome má z&nbsp;ich portrétov celú galériu. Je tam Hammel namaľovaný suchým pastelom, Žbirka, Gott, Lipa, Ráž, Hegerová, Duchoň, Sinatra, samozrejme, nechýbajú ani portréty členov Beatles či Rolling Stones. Na autorskej výstave Rockenrol tvárou v&nbsp;tvár v&nbsp;Šarišskom múzeu v&nbsp;Bardejove predstavil 88 portrétov legiend hudobného sveta, ktoré vytvoril vo svojom domácom ateliéri. „Mal som veľkú radosť, keď som mohol portréty darovať Lenke Filipovej, Jožovi Rážovi, Paľovi Hammelovi, Petrovi Lipovi. A&nbsp;Hammel mi na revanš daroval svoj obraz, bol to pre nás taký sympatický výmenný obchod. Veľmi ma však mrzí, že som nestihol portrét podarovať Mekymu Žbirkovi,“ trápi Stanislava Baláža.