Zahraničná pracovná cesta sa mi končila a už som sa tešil domov. Večer som zavolal manželke. Potešila sa. Oznámila mi, že víkend má byť slnečný, tak pripraví niečo na opekanie a pôjdeme na bicykloch do terénu. Skvelý nápad, potrebujem aktívny oddych. S pokojom v duši som zaspával. Prisnil sa mi zvláštny sen s nebohou mamou. Hoci na tomto svete nie je už vyše päť rokov, ešte nikdy nebola v mojich snoch. Otvorila dvere našej spálne a tam rakva. Mama sa hneď akosi rozplynula. Precitol som. Spomenul som si, ako si tie dve občas vymieňali názory. Bol som jedináčik a vytvorili sme si bývanie v rodičovskom dome. Mama bola paňou domu a dávala nám to občas pocítiť. Rada diktovala a nemala rada protesty. Hanka však mala svoje názory. Podľa mamy nie vždy správne.

Klasika: zle vychováva deti, tie si veľa dovoľujú, plytvá pri varení a podobne. Našťastie sa Hanka nikdy nedala vytočiť tak, aby sa to skončilo pri nejakých vulgarizmoch. Radšej zmĺkla. Usilovala sa o pohodu v dome. A oceňujem aj to, že mame pomáhala v jej ťažkom boji s chorobou až do konca. Nie že by som veril snom, ale predsa len sa ma trochu dotkol. Začali mi v hlave hlodať čudné myšlienky. Ráno som volal manželke. Nebrala. Povedal som si, že asi šoféruje – vtedy je pre ňu telefón tabu. Volal som neskôr. Zase nič. Musel som ísť do firmy po katalógy, lebo poobede som už letel. Keď sme sedeli pri káve, poslal som jej esemesku. Nereagovala. Znervóznilo ma to a zavolal som potom dcére. Asi po hodine mi oznámila, že mama telefón neberie a nie je ani v práci. Vybavil sa mi ten sen a naskočili mi po tele zimomriavky. Prosil som dcéru, aby rýchlo išla k nám, že sa asi niečo stalo. Šla. No pomoc už bola zbytočná.