Potom sa na chvíľu odmlčí, príťažlivú tvár, ktorej dominujú pekné veľké oči, ovládne výraz sústredenia. Akosi takto si prednostku Kliniky cievnej chirurgie vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb predstavujem nad pacientom ležiacim na operačnom stole. „Tu nájdete odpoveď na vašu otázku,“ vyberie z písacieho stola hrubé zápisníky. „Sú to moje denníky. Je v nich všetko. O mojich pacientoch, o kolegoch, o mojich pocitoch, o mne...“

Hoci listujeme už v kalendároch 21. storočia, chirurgia sa stále považuje za výsostné územie mužov. Profesorka Frankovičová, čerstvá držiteľka Krištáľového krídla, si na deň, keď s veľkým očakávaním a strachom vstúpila na jej pôdu, spomína takto: „Prvý augustový deň v sedemdesiatom piatom ma primár I. chirurgickej kliniky MUDr. Milan Kováčik predstavil 36-člennému kolektívu v knižnici na piatom poschodí v monobloku. Ten pocit a rešpekt mám v duši dodnes. Na klinike, ktorej šéfoval minister zdravotníctva akademik Emil Matejíček, vládla neuveriteľná disciplína a poriadok. Prešli desaťročia a ja dodnes čerpám z návykov získaných od najväčších kapacít košickej chirurgie. V ich radoch neplatili žiadne rozdiely, pravidlá boli jasné. Pre doktorov aj pre doktorky.“

Špecializáciu cievna chirurgia si doktorka Frankovičová nevybrala sama. V deň prijatia ju jednoducho zadelili ako sekundárnu lekárku na pododdelenie cievnej chirurgie. „K pánu primárovi Milichovskému sme v ten deň nastúpili dve, zdravotná sestra Ľuba Vlasatá a ja. Tá scéna mi dnes pripadá ako z bláznivej českej komédie. Ona s dvoma červenými lienkami vo vlasoch a s nakrivo nasadeným sesterským čepcom a ja s vyplašeným výrazom. Toľko pacientov bez nôh na jednom oddelení sme ešte nevideli.“ Po roku jej oznámili, že tá cievna jej ide celkom dobre a že tu teda zostane. Každý piatok alebo sobotu asistovala pri ôsmich až štrnástich operáciách. „Bola to nesmierne tvrdá a nezabudnuteľná chirurgická škola. Vstávala som ráno o pol piatej a o trištvrte na šesť som už ako druhá asistentka umývala v sále prvého pacienta. Pri siedmej či ôsmej operácii som si myslela, že ďalšiu už nevydržím. Ale vydržala som.“

Presne pred tridsiatimi rokmi ju primár vyslal na školenie v odbore mikrochirurgia na špičkové pracovisko v Moskve. „Na oddelení mikrochirurgie som experimentálne pracovala v tíme profesora Akčurina, ktorý o pár rokov neskôr operoval Jeľcina. Bol to šikovný, zručný chirurg, bola doslova radosť pozerať sa, ako vyšíva cievne anastomózy. Dežurna vo zverinci mi jedného dňa vyčítala: Devuška, što ty delaješ? Len berieš a berieš krysy a nič nevraciaš. Akčurin koľko na operáciu zoberie, toľko aj vráti. Dežurna sa zlostila, lebo mne všetky pokusné krysy po mojich cievnych operáciách podochli...“

Každý deň začína na svojej klinike raňajšou vizitou.

Po návrate zo Všezväzového školiaceho strediska chirurgie v Moskve sformovali s docentmi Brandeburom, Guzaninom a doktorkou Blažejovou replantačný tím, ktorý začal prišívať amputované končatiny alebo ich časti. „Mali sme za sebou už desiatky operácií, pri ktorých sme na kýpte dokázali úspešne vrátiť odrezané prsty, keď sa nám na operačku dostal sedemnásťročný učeň Marcel z Turne nad Bodvou. Počas odborného výcviku sa mu v školskej dielni rotačná fréza zahryzla do predlaktia pravej ruky. Prsty sme už šili, ale toto bolo čosi úplne iné. Po sedemapolhodinovej operácii sme chlapca vrátili do plnohodnotného života.“

Pre doktorku Frankovičovú to bolo malé víťazstvo v cievnej chirurgii. Jedno z mnohých, ktoré nasledovali po tejto retransplantácii. A čím je staršia, tým viac si ho váži.

Prvá dáma slovenskej chirurgie MUDr. Mária Frankovičová.

Alebo je tu takmer neuveriteľný príbeh študentky, ktorú profesorka operovala už v štádiu klinickej smrti. Z tohto sveta mohla predčasne odísť pre vykrvácanie z vrodenej anomálie na veľkej tepne. Tak ako Marcel, aj ona mala iba sedemnásť. Z ulice ju priviezli takmer bez tlaku a pulzu. Keď sa v operačke sklonila nad otvorené brucho dievčiny, nevidela v prvom momente nič, iba valiacu sa krv, ktorá zaplavila celú brušnú dutinu. Bleskovo odstránila slezinu, už sa zdalo, že to zvládla, keď začula vnútorný varovný hlas. Pozor, ešte to nemusíš mať vyhraté. Chirurgický inštinkt jej viedol ruku akosi sám od seba k podžalúdkovej žľaze a zadnej časti žalúdka. A tam našla zdroj smrteľného krvácania – zdegenerovanú veľkú tepnu. Po dvoch rokoch prišla na kontrolu krásna, urastená mladá žena, ktorá sa práve vrátila z ročného študijného pobytu v USA.

„V poslednom čase masívne pribúdajú chorí s aterosklerózou. Najhoršie je to s tými, ktorým treba povedať, že iba amputácia dolnej končatiny odstráni ich bolesti. Mnohí prídu neskoro, pretože svojim ťažkostiam nepripisovali význam. Takého pacienta máme na izbe číslo 532. Mával bolesti v lýtku, nevydržal dlhšiu chôdzu pre kŕče pod kolenami. Keď prišiel k nám, zistili sme, že ide o aterosklerotika s cukrovkou, o ktorej vôbec nevedel. Keď mu doktor Makovický povedal, že nohu musíme amputovať, úplne sa zhrozil. Najhoršie sa vari cítil operatér, ktorý mu pred operáciou ešte musel vysvetliť, že možno bude treba neskôr amputovať nohu až nad kolenom. Našťastie, rana po operácii dobre držala i po vybratí stehov.“

Po úspešnej operácii ju vždy zaplavia pocity šťastia.

Zakaždým, keď vchádza do operačnej sály, má na mysli slová známeho amerického cievneho chirurga De Backeya. Na novinársku otázku, akému chirurgovi by sa dal operovať, odpovedal, že iba precíznemu. „Operácia je úžasný príbeh. Hrajú v ňom svoju úlohu aj tí, o ktorých pacient na operačnom stole ani len netuší. Keby som nemala mamu a manžela, ktorí prevzali veľkú časť zodpovednosti za výchovu môjho osemnásťročného syna Lukáša a za chod domácnosti, asi by som sa chirurgii naplno oddať nemohla.

Ku Krištáľovému krídlu zablahoželala profesorke, ktorá prišla na odovzdávanie so synom, aj premiérka Iveta Radičová.

„V sále sú už všetci. Pacient, päťdesiatdvaročný úradník, leží pod veľkou lampou na operačnom stole. Ešte zdvihne hlavu a pozrie sa na svoju pravú nohu. O tridsať-štyridsať minút bude už vo vreci na spálenie. Inštrumentuje sestra Božka. Mám ju veľmi rada, je staršia, skúsená, vždy vie, čo chcem urobiť, akoby čítala moje myšlienky. Ale keď pilujeme s kolegom stehennú kosť, odvráti sa. Ani za dvadsaťpäť rokov inštrumentovania si na túto fázu nezvykla. Operatér si vlastne ani nemá čas uvedomiť, aké je hrozné zbaviť niekoho končatiny.“

„V živote to už tak chodí, že keď človek niečo stratí, iné získa. Veľmi dobre spolu vychádzame so švagrinami. Etelka výborne pečie a Hanka Zagorová je pre mňa veľkým vzorom. Keď niekedy o niečom zapochybujem, povie mi: Nech to být, otoč se a jdi dál.“

Svoju švagrinú Hanku Zagorovú obdivuje ako veľkú bojovníčku.

Hoci pracuje na jednom z najmodernejších ústavov v strednej Európe, aj profesorku Frankovičovú trápia chronické problémy slovenského zdravotníctva. Peniaze sú veľkým problémom aj cievnej chirurgie. Hoci VÚSCH je na tom neporovnateľne lepšie než krajské či okresné nemocnice. Nedocenenie práce slovenských lekárov a sestier je to, s čím sa nedokáže zmieriť. Nie pre vlastnú peňaženku, ale preto, že neprajná atmosféra v nemocniciach sa napokon prenáša na pacientov.

„Dnes za mnou prišiel starší pán s manželkou a doniesol mi nádhernú kyticu. Vraj je to práve rok, čo sme mu zachránili život. Pri káve mi porozprával, že sa narodil trikrát. Druhýkrát, keď sa dostal z tábora smrti v Osvienčime, a tretíkrát, keď sa prebral na našej sále po operácii puknutej vydutiny v bruchu. Veľmi sa tešil a ja s ním, lebo bol v úžasnej fyzickej i psychickej kondícii a sršal humorom.“

Keď o týždeň vraciam prvej dáme slovenskej chirurgie jej denníky, v očiach jej čítam otázku, s ktorou som, pravdupovediac, trochu rátal. „Tak čo, našli ste ten najzaujímavejší prípad?“ Samozrejme, že nenašiel. Lebo jeden je zaujímavejší než druhý...

Zázračné ruky: Aj slovenská chirurgia má svoju prvú dámu

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás