Bol to pekný sen. No v tom čase ešte pre mňa nepochopiteľný. Mala som devätnásť rokov. Tešila som sa zo života. Behala s kamarátmi po baroch, tancovala do rána. A vtom sa mi v sne zjavili dve deti. Ja, manžel a naše deti sme sedeli za veľkým stolom. Všetci sme sa rozprávali a smiali. Manžel pôsobil uhladene a dobrácky. Syn, okolo šesť rokov, živý a veselý. Dcérka, trojročná, umiernená a utáraná. Každý z nás mal pred sebou kúsok pizze. Doteraz sa pamätám na ten zvláštny pocit. V tom čase som sa ešte necítila na to, aby som mala deti. Napriek tomu pri predstave, že je to moja rodina, mi až prebiehali zimomriavky po tele. Nepoznala som tie deti, ani toho muža, no cítila som sa šťastná. Akoby som bola tam, kde patrím. Na druhý deň som mamke porozprávala o svojom sne. Bol taký jednoduchý a napriek tomu pre mňa taký výnimočný. Dlho sme ho rozoberali.

Prešlo štrnásť rokov a ja som piekla pizzu. Keď bola hotová, doniesla som ju na stôl, kde sedel manžel a dve deti. Začali sme sa rozprávať, smiať, popri tom jesť. Krásny okamih. Rodinná idylka. A ja som v tom momente pocítila silné déjà vous. Toto som už predsa videla. Odrazu som si spomenula na svoj sen. Preboha, veď to je on, do bodky. Všetko do seba konečne zapadlo. Hneď som volala mojej mamke. Pamätala sa na môj sen a ako sme sa o ňom rozprávali. Obe sme neveriacky krútili hlavou. Niektoré veci sú skutočne medzi nebom a zemou a vysvetliť sa nedajú.