Ľuďom v núdzi efektívne pomáhajú rôzne charitné organizácie, ktoré zastrešuje Slovenská katolícka charita. Všetci ľudia v núdzi a ich pozemskí spasitelia hovoria, že najhoršia je nevšímavosť a nezáujem okolia.
Často sa od tých, ktorí práve siahajú na svoje dno, odvracajú aj najbližší… Smutné. Často na zbláznenie. Pápež František povedal: „Charita je tlčúce srdce kresťana. Tak ako človek nemôže žiť bez tlkotu srdca, nemôže byť kresťanom bez charity.“ Prinášame vám príbeh z Domu sv. Faustíny - centra pre deti a rodiny vo Svidníku, Gréckokatolíckej charity Prešov.
Helena Paňková
Na Slovensku a v Českej republike jedinečné zariadenie s resocializačným programom len pre ženy. „Prichádzajú sa k nám doliečovať od alkoholu a iných návykových látok. Podmienkou je, že najprv musia absolvovať minimálne sedemdňovú detoxikáciu alebo liečenie.“ Pred programom pre závislé ženy bol vo Svidníku Domov na polceste. „Všimli sme si, že každá žena, ktorá k nám prišla, mala recidívu. Uvedomili sme si, že služba pre ne musí byť inak postavená – na režime, harmonograme dňa, aby sme upriamili ich myseľ na rôzne činnosti od rána do večera. To nám dávalo zmysel. Pre Slovákov je typické, že mužovi alkohol tolerujú. Ak pije muž, žena dokáže udržať rodinu, ale ak pije žena, je to zvyčajne koniec rodiny a deti v ústavoch. Ženy s takýmito skúsenosťami veľmi rýchlo chradnú a upadajú fyzicky, psychicky a sociálne.“
Po alkoholičkách prichádzajú aj narkomanky. Syntetická droga robí v mozgu väčšiu šarapatu. V Sečovciach majú miesto pre dvanásť žien. „Niektoré majú recidívu alebo im nájdeme pri kontrole lieky. Máme tvrdé pravidlá. Kto ich poruší, musí okamžite odísť. K nám sa prišli učiť poriadku v živote. Ponúkame aj duchovný program pre naše klientky.“
Helena sa k práci pre charitu dostala prirodzene. Cit pre pomoc iným mala odmala. „S ľuďmi v núdzi som vždy trpela. Potom som šla na chemickú priemyslovku,“ spomína s úsmevom. „Robila som laborantku. Po štyroch deťoch som sa však nedokázala zamestnať. Vyštudovala som teda sociálnu prácu. Brala som to vážne. Keď som v gréckokatolíckej cirkvi našla oznam, že hľadajú špecializovaného poradcu do Domu svätej Faustíny, dala som si žiadosť. Bola to už piata, štyri razy som bola neúspešná.“ Prišla do starého domu, ktorý postupne opravovali. Spočiatku pracovali s ľuďmi v núdzi, najmä na ulici. „Keď som počúvala ich príbehy, vedela som, že súdiť nie je cesta. Otvorili sa. Život ľudí bez domova je postavený na klamstve. Boh ma prostredníctvom nich učil.“
Lenka Šumpíková
Do centra prišla rovno z chýrnej Prednej Hory. „Človek si musí uvedomiť, že alkoholizmus je choroba na celý život. Ľudia si myslia, že si za to môžeme sami, lebo sa nám chcelo piť, ale za každým alkoholikom sú zložité životné situácie,“ vysvetľuje. Jej príbeh po trojmesačnej liečbe pokračoval recidívou. „Mala som silný spúšťač a nedokázala som sa zastaviť. Opäť som skončila na Prednej Hore a tam som sa rozhodla pre doliečovanie. Mám to ľahšie o to, že som slobodná, bezdetná a nemám priateľa. Doliečovanie pre väčšinu z nás znamená osvojiť si návyky, aké sme nemali, presné vstávanie, spoločné jedlo… Učia nás žiť inak. Keby som sa dostala do partie, z ktorej som odišla na liečenie, hrozili by mi recidívy jedna za druhou. Som tu už siedmy mesiac a čistá som desať mesiacov.“
Lenka vraj chcela piť a dôvod si našla. „Trebárs preto, že od rána nesvietilo slnko. Pre alkoholika nie je problém nájsť si výhovorku. Vedela som si vysvetliť, že sa to začalo pred troma rokmi, keď som prišla o dobrú kamarátku a nedarilo sa mi, ale čím dlhšie som tu, tým viac si uvedomujem, že problém u mňa vznikol skôr. Priznať si chyby je ťažké. Alkoholik je klamár. S klamstvami máme problém, máme na nich postavený svet. Snažím sa s tým vyrovnať, ale cítim, že stále dokážem veci zamotávať. Páčia sa mi ľudia, ktorí povedia veci tak, ako ich vidia.“
Pochádza z dobrej rodiny, ale… Jej mama pila a zomrela na cirhózu pečene, keď mala Lenka štrnásť rokov. „Bola som vrcholová športovkyňa, dvojnásobná majsterka Slovenska v džude. Reprezentovala som Slovensko v MMA. Možno sa moja choroba začala, keď som osirela,“ zamýšľa sa. „Prisahala som mame, že nikdy nebudem ako ona, že nikdy nebudem piť. Bohužiaľ, pokazila som si posledné roky života. Alkoholik nežije plnohodnotný život. Zaujímalo ma iba to, či mám fľašu, bolo mi jedno, čo som pila. Chcem sa dať dokopy a žiť normálny život, aký máte vy normálni ľudia. To je môj sen. A potom chcem pomáhať druhým a rozdať sa im.“
Nájsť pomoc a spriaznenú dušu v najhoršom môže byť zlomový okamih. Ďalšie osudy z charít nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.
