Byť ako on
Za tri desiatky rokov sa zmenila aj fotografia. Zdá sa, že kedysi bola vznešenejšia a rešpektovanejšia, pretože nie každý nosil fotoaparát všade so sebou, ako je to teraz s rozvojom smartfónov.
„Bolo to určite iné. Osemdesiate a deväťdesiate roky mali akoby jedného ťahúňa. Bol to líder, ktorého mnohí kopírovali. Svetový autor bol považovaný za toho, ktorý tomu rozumie a všetci chceli mať fotografie ako on. Počas slovenskej novej vlny sa k nej každý chcel aspoň priblížiť. Teraz to už tak nie je. Akoby už lídri neboli. Nedá sa povedať, že vo fotografii existuje hlavný prúd. To zrazu nie je. Je evidentné, že teraz idú fotografii oveľa viac k svojim intímnym, rodinným, subjektívnym témam. To je oveľa silnejšie ako v minulosti. Kedysi bol jeden výrazný autor, ako napríklad Ľubo Stacho, ktorý sa orientoval na seba a rodinu.“
V minulosti bolo podľa riaditeľa bratislavského Mesiaca fotografie medzi stovkou fotografov 85 mužov. Dnes je to 70 žien. Fotografia začína byť dámska záležitosť. Vo výstavnom svete je to evidentné.
„Neviem, čím je to. Zrazu máme viac žien na vysokých školách. Samozrejme, Slovensko má aj výraznú mužskú časť, napríklad Martina Kollára.“
Ďalšou výraznou zmenou vo fotografii, ktorú Václav Macek zaznamenal, je, že akoby strácala regionálny kolorit.
„Dnes už podľa fotky nikto nezistí, či je autor z Fínska alebo z Bratislavy, Barcelony či Moskvy... Ťažko to určiť. Neviem, či je to kontaktmi cez internet a v hľadaní inšpirácie na ňom. Hocikto u nás si môže pozrieť, ako fotografujú najlepší umelci z Paríža, a môže to urobiť podobne. Neviem povedať ani, či je to na škodu. Niektoré z takto vzniknutých fotografií sú fakt dobré. Netreba za každú cenu dodržiavať lokálny kolorit. Ani literatúru si nevyberám podľa toho, či je niekto Slovák, ale podľa toho, či je dobrý a môže mi byť jedno, že stále čítam nejakého Rusa či Japonca. Nechce sa mi strácať čas zlým autorom z môjho regiónu,“ vysvetľuje.
„Rovnako je to aj vo fotografii. Predtým to však tak nebolo. Myslím, že nemáme na výber, pretože vývoj ide týmto smerom.“
Celý môj svet je umenie, a dobré je to umenie, ktoré človeka podpichne. Veľké umenie nie je o chlácholení, ale o kráse a inšpirácii.
Moc kurátorov
Fotografia sa dá aj ovplyvňovať.
„Každý autor si háji svoje. Boj medzi kurátorom a autorom je niekedy intenzívny. Stáva sa, že fotograf pošle kurátora preč a urobí si všetko sám. Niekedy je to naopak, že kurátor má úplne voľnú ruku, ktorú fotograf akceptuje. Kurátor určí formáty a ich umiestnenie v sále. Je to ten, ktorý dáva výstave atmosféru. Je to zápas. Myslím, že dnes je na rozdiel od minulosti silnejšia éra moci kurátorov.
Kurátor sa nielen vyzná, ale má väčšinou aj kontakty s galériami a festivalmi. Vopred dobre zorganizované výstavy sú záležitosťou kurátorov. To oni vyťahujú tých, ktorých považujú za dôležitých. Majú veľkú moc. Je dobré, ak sa akceptuje, že je niekto erudovaný znalec s citom. Potom to nie je len o tom, že tu je stena a tu sú fotky. To je akoby si niekto myslel, že môže byť chirurg. Veď niekoho rozrezať nie je až také zložité. Všetko je jednoduché a je to predsa na Youtube,“ vysvetľuje.
Dobrý autor v dnešnej dobe nemá na výber a musí kurátora rešpektovať. Sú však aj takí frajeri ako Joan Fontcuberta, ktorý tento rok vystavuje v Pálffyho paláci. Všetko vrátane popiskov si dokáže urobiť sám. Je to preto, že tri desaťročia šéfuje časopisu, a preto musí byť aj dobrým kurátorom.
Za 30 rokov práce na špičkovom slovenskom fotografickom festivale sa vo výstavných sieňach vystriedali stovky autorov.
Vo Václavovi Macekovi zanechala najhlbšiu stopu významná americká fotografka Annie Leibovitz, ktorá prešla od novinárskej tvorby k portrétnej fotografii. Pôsobila v časopisoch Rolling Stone a Vanity Fair. Preslávila sa predovšetkým inscenovanými portrétmi amerických prominentov a celebrít z politiky, vedy a kultúry. Výstavu v rámci Mesiaca fotografie mala v roku 1997.
„Dovtedy nám takýto veľký svet bol vzdialený. Bolo príjemné stretnúť sa s ňou. Mali sme šťastie. Chodila vtedy s hotovou putovnou výstavou.“
Drahý špás
Dostať na festival takúto hviezdu nebolo lacné. V súčasnosti si to najdrahšie Mesiac fotografie Bratislava nemôže dovoliť. Dvadsaťtisíc dolárov je akoby štandardná suma. Pätnásťtisíc si vezme autor, ďalšie peniaze stojí poistenie, doprava, letenka pre autora, pobyt na Slovensku. Lacnejšie hviezdne výstavy sa dajú zabezpečiť aj za 10-tisíc eur.
„Samozrejme, ceny nie sú pre každé miesto rovnaké,“ vysvetľuje Macek. „Pred 4 rokmi sme chceli výstavu Helmuta Newtona. Za opýtanie človek nič nedá, tak som to skúsil. Povedali mi, že 100-tisíc eur. Skoro som spadol z nôh. Doteraz sme od štátu ako podporu dostávali 40-tisíc a dokázali sme za to zorganizovať približne tridsať výstav. Zvyšok musíme zohnať od sponzorov a prilákať na výstavy čo najviac návštevníkov.“
Napriek tomu, že výstavy Mesiaca fotografie sú na slovenské pomery navštevované nadštandardne, žiadna finančná sláva, z ktorej by šlo pripraviť niečo zásadné, to nie je.
„Niektoré galérie si kladú podmienky, že ak výstava bude u nich, tak trvajú na tom, že bude vstup voľný. Preto u nich nemôžu vystavovať profesionáli, ale iba amatéri. Za priestory im pritom treba zaplatiť a na kvalite im vôbec nezáleží. Autori musia aj prilákať ľudí. To je riziko podnikania. To sa nedá predvídať.“
Najväčšiu návštevnosť mávajú zahraniční autori zvučných mien. Ešte prednedávnom priťahovala ľudí aj novinárska fotografia.
„Žiaľ, za výstavu World Press Photo od nás pýtajú 25-tisíc eur, a to si nemôžeme dovoliť. Ľudia chodili aj na výstavy National Geographic. Tá doba však pominula a už by na takéto výstavy ľudia až tak masovo nechodili,“ mieni znalec fotografie.
Václav Macek sa vo fotografii vyzná, ale sám nefotografuje. Hovorí, že má rád aj knihy a nie je spisovateľ.
„Fotografovať som skúšal, keď som mal 15 rokov. Bola to hrôza. Pre mňa je vzrušujúce umenie. Preto chodím rád do kina, mám rád hudbu, fotografiu a literatúru. Celý môj svet je umenie, a dobré je to umenie, ktoré človeka podpichne. Veľké umenie nie je o chlácholení, ale o kráse a inšpirácii.“
