Vladimír Kampf

Jeho riaditeľ Václav Macek (67) je zárukou, že bude aj napriek tomu, že tento rok prešvihol termín na Fonde pre umenie a bude si musieť poradiť bez kľúčového grantu.

„Možno bude 30. ročník mini. Nejaký určite bude. Uvidíme, čo sa mi podarí zohnať zo súkromných zdrojov. Okrem toho, voláme sa Mesiac fotografie Bratislava. Za tých 29 rokov sme dostali od predchádzajúcich primátorov buď nulovú dotáciu na ročník alebo nám naozaj len občas prispeli 500 eurami. Pritom každý rok im len za to, že na festival prídu hostia a ubytujú sa tu, plynú do rozpočtu peniaze. Jeden rok som od mesta žiadal tisícku a vypočítal som im, že už sme im dovtedy takto zaplatili približne 2 500 eur... Nedali mi nič. To, že som premeškal grant, možno prispeje k tomu, že budem musieť vymyslieť niečo nové.“

Napriek tomu, že neúnavne organizuje festival, nie je to jeho živobytie. Václav Macek je profesorom na vysokej škole a má penziu.

„Mám plné zuby rečí o tom, ako majú ľudia málo. Mne sa zdá, že nenásytnosť je prehnaná. Väčšina ľudí má predsa na viac ako na rožok a trojuholník syra. O biede mohol hovoriť môj starý otec – vdovec, ktorý v štyridsiatych rokoch počas vojny jedného zo synov dal do sirotinca v Mokradi pri Dolnom Kubíne, pretože sám nedokázal uživiť päť detí. Biedu som nikdy nepociťoval. Možno by som mesiac fotografie nerobil, keby to bol pre mňa zárobok či keby som mal byť ako zamestnanec. Mňa to baví a napĺňa a v živote by som nemenil,“ zamýšľa sa.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/8b8e6a35-d94d-4709-981e-0706afccade4_phpj9oajr.jpg/320/180" alt="" data-media-id="5661226" data-embed-id="2010855">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Budúci zakladateľ nadácie FOTOFO (uprostred) v rozhovore s Karolom Kállayom.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Pavel Kastl</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


Stál pri zrode festivalu. Mesiac fotografie bol dobrý nápad, ktorý mal podľa Maceka logický vývoj.

„Začínal som v Bratislave na Trnávke v kultúrnom stredisku, kde som mal na starosti fotografiu, film a výtvarníctvo. Vtedy som začal s malou Galériou na okraji. Bolo to ešte v rokoch 1982 a 1983. Kultúrny dom bol novostavba, v ktorej bola zahrnutá špeciálna galéria. Dávali sme priestor aj pravidelným súťažiam a ich výstavám. Bol som s nimi prepojený. Po škole som sa začal viac zameriavať na profesionálov ako na amatérov. Žiaľ, bola taká doba, keď profesionáli, ktorých som mal rád, nemohli vystavovať vo veľkých galériách, napríklad Mišo Kern, Rudo Sýkora, Vlado Kordoš a ďalší.“

Vťahoval ich do života kultúrneho strediska.

„Začal som organizovať výstavy aj Tónovi Stanovi a Mirovi Švolíkovi a ďalším, ktorí už žili v Prahe. V Prahe som spoznal ďalší okruh ľudí, s ktorými som spolupracoval. Boli medzi nimi aj dobrí kurátori, o ktorých bola na Slovensku núdza,“ spomína na začiatky odborného vzťahu k fotografii.

Do sveta kvalitnej fotografie ho dostávali práve kurátori.

„Študoval som filmovú a divadelnú na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1989 som organizoval spolu s Aurelom Hrabušickým výstavu slovenských fotografií 80. rokov. Rok nato zaplnili dve poschodia Domu umenia slovenské fotografie 60. rokov. Bolo tam vyše 2 000 fotografií. Obsiahnuté boli všetky žánre. Bol to skvelý štart do váženého sveta fotografie.“



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/e6d876cf-57a6-42bb-bd80-5dc2b4169ce4_phpueykor.jpg/320/180" alt="" data-media-id="5661230" data-embed-id="2010856">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Pavel Meluš a Judita Csáderová stáli spolu s Václavom Macekom pri zrode Mesiaca fotografie Bratislava.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Pavel Kastl</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


V roku 1991 prišiel do Bratislavy v spolupráci s ľuďmi na ministerstve kultúry a niekoľkými kultúrnymi ustanovizňami prvý ročník Mesiaca fotografie. Bola to odnož parížskeho festivalu, ktorý v tom čase expandoval do sveta. Parížsky festival bol raz za dva roky.

„Na jar roku 1992 sme si založili združenie a povedali sme si, že do ďalších ročníkov pôjdeme sami. Francúzom sa už do toho aj tak nechcelo. Tak sa to pre nás začalo. Nezačínali sme na zelenej lúke, ale sme mali zapustené pevné korene,“ spomína.

V organizovaní 2. a 29. ročníka vníma Václav Macek obrovský rozdiel. Kedysi robili veľa vecí na kolene.

„Spracovával som vtedy účtovníctvo, pomáhal som pri výstavných paneloch a pri všetkom možnom aj nemožnom,“ máva rukou.

„Nerobil som len dramaturgiu alebo texty. Bol som pri praktickej práci na festivale. Teraz sme oveľa viac profesionálni aj v účtovníctve,“ smeje sa.

„Máme ľudí špeciálne zodpovedných za inštalácie či popisky, za grafiku, za transport, za ubytovanie... Všetko je rozdelené. Spočiatku sme to robili s nadšením. Pomáhalo nám aj to, že sme vždy museli s niekým spolupracovať, pretože sme v tom čase nemali vlastný priestor a museli sme oslovovať inštitúcie ako Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Umelecká beseda. Vždy sme boli niekde hostia. Inštitúcie nám pomáhali, aby inštalácie a výstavy boli korektné. Teraz už máme vlastný priestor, Stredoeurópsky dom fotografie, a spolupracujeme aj so súkromnými galériami, takže mnohé je na nás. Sme väčší a skúsenejší tím.“

Časom rástol aj počet výstav. Z 15, 20 až po 40 v čase, keď sa festival pokúsil prekročiť hranice hlavného mesta a ukázať fotografie aj zvyšku Slovenska. Žiaľ, expanzia do regiónov sa neosvedčila. Cítili sa ako hostia a nie ako partneri, ktorí priniesli umenie.

„Myslím, že dnes to už ani netreba. Robia si svoju stratégiu a spolupráca raz do roka pre nich nemá zmysel,“ mieni.

Za tri desiatky rokov sa zmenila aj fotografia. Zdá sa, že kedysi bola vznešenejšia a rešpektovanejšia, pretože nie každý nosil fotoaparát všade so sebou, ako je to teraz s rozvojom smartfónov.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/651f930a-5891-49b9-bb13-aae117d131b2_phpkik5vr.jpg/320/180" alt="" data-media-id="5661228" data-embed-id="2010858">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Telom najväčší, a dušou možno  tiež, už nežijúci fotograf  Tibor Huszár miloval  výstavy.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Pavol Erdziak</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


„Bolo to určite iné. Osemdesiate a deväťdesiate roky mali akoby jedného ťahúňa. Bol to líder, ktorého mnohí kopírovali. Svetový autor bol považovaný za toho, ktorý tomu rozumie a všetci chceli mať fotografie ako on. Počas slovenskej novej vlny sa k nej každý chcel aspoň priblížiť. Teraz to už tak nie je. Akoby už lídri neboli. Nedá sa povedať, že vo fotografii existuje hlavný prúd. To zrazu nie je. Je evidentné, že teraz idú fotografii oveľa viac k svojim intímnym, rodinným, subjektívnym témam. To je oveľa silnejšie ako v minulosti. Kedysi bol jeden výrazný autor, ako napríklad Ľubo Stacho, ktorý sa orientoval na seba a rodinu.“

V minulosti bolo podľa riaditeľa bratislavského Mesiaca fotografie medzi stovkou fotografov 85 mužov. Dnes je to 70 žien. Fotografia začína byť dámska záležitosť. Vo výstavnom svete je to evidentné.

„Neviem, čím je to. Zrazu máme viac žien na vysokých školách. Samozrejme, Slovensko má aj výraznú mužskú časť, napríklad Martina Kollára.“

Ďalšou výraznou zmenou vo fotografii, ktorú Václav Macek zaznamenal, je, že akoby strácala regionálny kolorit.

„Dnes už podľa fotky nikto nezistí, či je autor z Fínska alebo z Bratislavy, Barcelony či Moskvy... Ťažko to určiť. Neviem, či je to kontaktmi cez internet a v hľadaní inšpirácie na ňom. Hocikto u nás si môže pozrieť, ako fotografujú najlepší umelci z Paríža, a môže to urobiť podobne. Neviem povedať ani, či je to na škodu. Niektoré z takto vzniknutých fotografií sú fakt dobré. Netreba za každú cenu dodržiavať lokálny kolorit. Ani literatúru si nevyberám podľa toho, či je niekto Slovák, ale podľa toho, či je dobrý a môže mi byť jedno, že stále čítam nejakého Rusa či Japonca. Nechce sa mi strácať čas zlým autorom z môjho regiónu,“ vysvetľuje.

„Rovnako je to aj vo fotografii. Predtým to však tak nebolo. Myslím, že nemáme na výber, pretože vývoj ide týmto smerom.“

Celý môj svet je umenie, a dobré je to umenie, ktoré človeka podpichne. Veľké umenie nie je o chlácholení, ale o kráse a inšpirácii.

„Každý autor si háji svoje. Boj medzi kurátorom a autorom je niekedy intenzívny. Stáva sa, že fotograf pošle kurátora preč a urobí si všetko sám. Niekedy je to naopak, že kurátor má úplne voľnú ruku, ktorú fotograf akceptuje. Kurátor určí formáty a ich umiestnenie v sále. Je to ten, ktorý dáva výstave atmosféru. Je to zápas. Myslím, že dnes je na rozdiel od minulosti silnejšia éra moci kurátorov.

Kurátor sa nielen vyzná, ale má väčšinou aj kontakty s galériami a festivalmi. Vopred dobre zorganizované výstavy sú záležitosťou kurátorov. To oni vyťahujú tých, ktorých považujú za dôležitých. Majú veľkú moc. Je dobré, ak sa akceptuje, že je niekto erudovaný znalec s citom. Potom to nie je len o tom, že tu je stena a tu sú fotky. To je akoby si niekto myslel, že môže byť chirurg. Veď niekoho rozrezať nie je až také zložité. Všetko je jednoduché a je to predsa na Youtube,“ vysvetľuje.

Dobrý autor v dnešnej dobe nemá na výber a musí kurátora rešpektovať. Sú však aj takí frajeri ako Joan Fontcuberta, ktorý tento rok vystavuje v Pálffyho paláci. Všetko vrátane popiskov si dokáže urobiť sám. Je to preto, že tri desaťročia šéfuje časopisu, a preto musí byť aj dobrým kurátorom.

Za 30 rokov práce na špičkovom slovenskom fotografickom festivale sa vo výstavných sieňach vystriedali stovky autorov.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/a2d6cd7d-f05d-49b7-94ae-50c4b61c796d_php5bubpr.jpg/320/180" alt="" data-media-id="5661231" data-embed-id="2010859">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Výstava americkej fotografky Annie Leibovitz bola jednou z najnavštevovanejších výstav.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Peter Procházka</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


Vo Václavovi Macekovi zanechala najhlbšiu stopu významná americká fotografka Annie Leibovitz, ktorá prešla od novinárskej tvorby k portrétnej fotografii. Pôsobila v časopisoch Rolling Stone a Vanity Fair. Preslávila sa predovšetkým inscenovanými portrétmi amerických prominentov a celebrít z politiky, vedy a kultúry. Výstavu v rámci Mesiaca fotografie mala v roku 1997.

„Dovtedy nám takýto veľký svet bol vzdialený. Bolo príjemné stretnúť sa s ňou. Mali sme šťastie. Chodila vtedy s hotovou putovnou výstavou.“

Dostať na festival takúto hviezdu nebolo lacné. V súčasnosti si to najdrahšie Mesiac fotografie Bratislava nemôže dovoliť. Dvadsaťtisíc dolárov je akoby štandardná suma. Pätnásťtisíc si vezme autor, ďalšie peniaze stojí poistenie, doprava, letenka pre autora, pobyt na Slovensku. Lacnejšie hviezdne výstavy sa dajú zabezpečiť aj za 10-tisíc eur.

„Samozrejme, ceny nie sú pre každé miesto rovnaké,“ vysvetľuje Macek. „Pred 4 rokmi sme chceli výstavu Helmuta Newtona. Za opýtanie človek nič nedá, tak som to skúsil. Povedali mi, že 100-tisíc eur. Skoro som spadol z nôh. Doteraz sme od štátu ako podporu dostávali 40-tisíc a dokázali sme za to zorganizovať približne tridsať výstav. Zvyšok musíme zohnať od sponzorov a prilákať na výstavy čo najviac návštevníkov.“

Napriek tomu, že výstavy Mesiaca fotografie sú na slovenské pomery navštevované nadštandardne, žiadna finančná sláva, z ktorej by šlo pripraviť niečo zásadné, to nie je.

„Niektoré galérie si kladú podmienky, že ak výstava bude u nich, tak trvajú na tom, že bude vstup voľný. Preto u nich nemôžu vystavovať profesionáli, ale iba amatéri. Za priestory im pritom treba zaplatiť a na kvalite im vôbec nezáleží. Autori musia aj prilákať ľudí. To je riziko podnikania. To sa nedá predvídať.“

Najväčšiu návštevnosť mávajú zahraniční autori zvučných mien. Ešte prednedávnom priťahovala ľudí aj novinárska fotografia.

„Žiaľ, za výstavu World Press Photo od nás pýtajú 25-tisíc eur, a to si nemôžeme dovoliť. Ľudia chodili aj na výstavy National Geographic. Tá doba však pominula a už by na takéto výstavy ľudia až tak masovo nechodili,“ mieni znalec fotografie.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/080867f4-f7f3-4169-960c-527669b6ebef_phphuy2qr.jpg/320/180" alt="" data-media-id="5661232" data-embed-id="2010860">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Riaditeľ Mesiaca fotografie (vľavo) počas otvorenia výstavy Vladimír Židlický, Retrospektíva v galérii Danubiana.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Vladimír Kampf</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


Václav Macek sa vo fotografii vyzná, ale sám nefotografuje. Hovorí, že má rád aj knihy a nie je spisovateľ.

„Fotografovať som skúšal, keď som mal 15 rokov. Bola to hrôza. Pre mňa je vzrušujúce umenie. Preto chodím rád do kina, mám rád hudbu, fotografiu a literatúru. Celý môj svet je umenie, a dobré je to umenie, ktoré človeka podpichne. Veľké umenie nie je o chlácholení, ale o kráse a inšpirácii.“