O pár dní sa skončí 29. ročník Mesiaca fotografie v Bratislave. Najváženejší festival fotografie by mal byť na budúci rok už po 30. raz.

Jeho riaditeľ Václav Macek (67) je zárukou, že bude aj napriek tomu, že tento rok prešvihol termín na Fonde pre umenie a bude si musieť poradiť bez kľúčového grantu.

„Možno bude 30. ročník mini. Nejaký určite bude. Uvidíme, čo sa mi podarí zohnať zo súkromných zdrojov. Okrem toho, voláme sa Mesiac fotografie Bratislava. Za tých 29 rokov sme dostali od predchádzajúcich primátorov buď nulovú dotáciu na ročník alebo nám naozaj len občas prispeli 500 eurami. Pritom každý rok im len za to, že na festival prídu hostia a ubytujú sa tu, plynú do rozpočtu peniaze. Jeden rok som od mesta žiadal tisícku a vypočítal som im, že už sme im dovtedy takto zaplatili približne 2 500 eur... Nedali mi nič. To, že som premeškal grant, možno prispeje k tomu, že budem musieť vymyslieť niečo nové.“

Napriek tomu, že neúnavne organizuje festival, nie je to jeho živobytie. Václav Macek je profesorom na vysokej škole a má penziu.

„Mám plné zuby rečí o tom, ako majú ľudia málo. Mne sa zdá, že nenásytnosť je prehnaná. Väčšina ľudí má predsa na viac ako na rožok a trojuholník syra. O biede mohol hovoriť môj starý otec – vdovec, ktorý v štyridsiatych rokoch počas vojny jedného zo synov dal do sirotinca v Mokradi pri Dolnom Kubíne, pretože sám nedokázal uživiť päť detí. Biedu som nikdy nepociťoval. Možno by som mesiac fotografie nerobil, keby to bol pre mňa zárobok či keby som mal byť ako zamestnanec. Mňa to baví a napĺňa a v živote by som nemenil,“ zamýšľa sa.

Budúci zakladateľ nadácie FOTOFO (uprostred) v rozhovore s Karolom Kállayom.Pavel Kastl

Logický vývoj

Stál pri zrode festivalu. Mesiac fotografie bol dobrý nápad, ktorý mal podľa Maceka logický vývoj.

„Začínal som v Bratislave na Trnávke v kultúrnom stredisku, kde som mal na starosti fotografiu, film a výtvarníctvo. Vtedy som začal s malou Galériou na okraji. Bolo to ešte v rokoch 1982 a 1983. Kultúrny dom bol novostavba, v ktorej bola zahrnutá špeciálna galéria. Dávali sme priestor aj pravidelným súťažiam a ich výstavám. Bol som s nimi prepojený. Po škole som sa začal viac zameriavať na profesionálov ako na amatérov. Žiaľ, bola taká doba, keď profesionáli, ktorých som mal rád, nemohli vystavovať vo veľkých galériách, napríklad Mišo Kern, Rudo Sýkora, Vlado Kordoš a ďalší.“

Vťahoval ich do života kultúrneho strediska.

„Začal som organizovať výstavy aj Tónovi Stanovi a Mirovi Švolíkovi a ďalším, ktorí už žili v Prahe. V Prahe som spoznal ďalší okruh ľudí, s ktorými som spolupracoval. Boli medzi nimi aj dobrí kurátori, o ktorých bola na Slovensku núdza,“ spomína na začiatky odborného vzťahu k fotografii.

Do sveta kvalitnej fotografie ho dostávali práve kurátori.

„Študoval som filmovú a divadelnú na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1989 som organizoval spolu s Aurelom Hrabušickým výstavu slovenských fotografií 80. rokov. Rok nato zaplnili dve poschodia Domu umenia slovenské fotografie 60. rokov. Bolo tam vyše 2 000 fotografií. Obsiahnuté boli všetky žánre. Bol to skvelý štart do váženého sveta fotografie.“

Pavel Meluš a Judita Csáderová stáli spolu s Václavom Macekom pri zrode Mesiaca fotografie Bratislava.Pavel Kastl

V roku 1991 prišiel do Bratislavy v spolupráci s ľuďmi na ministerstve kultúry a niekoľkými kultúrnymi ustanovizňami prvý ročník Mesiaca fotografie. Bola to odnož parížskeho festivalu, ktorý v tom čase expandoval do sveta. Parížsky festival bol raz za dva roky.

„Na jar roku 1992 sme si založili združenie a povedali sme si, že do ďalších ročníkov pôjdeme sami. Francúzom sa už do toho aj tak nechcelo. Tak sa to pre nás začalo. Nezačínali sme na zelenej lúke, ale sme mali zapustené pevné korene,“ spomína.

Cesta k profesionalite

V organizovaní 2. a 29. ročníka vníma Václav Macek obrovský rozdiel. Kedysi robili veľa vecí na kolene.

„Spracovával som vtedy účtovníctvo, pomáhal som pri výstavných paneloch a pri všetkom možnom aj nemožnom,“ máva rukou.

„Nerobil som len dramaturgiu alebo texty. Bol som pri praktickej práci na festivale. Teraz sme oveľa viac profesionálni aj v účtovníctve,“ smeje sa.

„Máme ľudí špeciálne zodpovedných za inštalácie či popisky, za grafiku, za transport, za ubytovanie... Všetko je rozdelené. Spočiatku sme to robili s nadšením. Pomáhalo nám aj to, že sme vždy museli s niekým spolupracovať, pretože sme v tom čase nemali vlastný priestor a museli sme oslovovať inštitúcie ako Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Umelecká beseda. Vždy sme boli niekde hostia. Inštitúcie nám pomáhali, aby inštalácie a výstavy boli korektné. Teraz už máme vlastný priestor, Stredoeurópsky dom fotografie, a spolupracujeme aj so súkromnými galériami, takže mnohé je na nás. Sme väčší a skúsenejší tím.“

Festivalový šéf počas inštalácie výstavy.
Festivalový šéf počas inštalácie výstavy.
Zdroj: Costas Ordolis

Časom rástol aj počet výstav. Z 15, 20 až po 40 v čase, keď sa festival pokúsil prekročiť hranice hlavného mesta a ukázať fotografie aj zvyšku Slovenska. Žiaľ, expanzia do regiónov sa neosvedčila. Cítili sa ako hostia a nie ako partneri, ktorí priniesli umenie.

„Myslím, že dnes to už ani netreba. Robia si svoju stratégiu a spolupráca raz do roka pre nich nemá zmysel,“ mieni.

 

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
V seriáli Horná Dolná exceluje po boku Petry Polnišovej ako Juraj Brmbalík.

Dano Heriban odolával ponukám televízií až 10 rokov. Prečo tak dlho váhal?

Bývalí spolužiaci urobili niečo, čo ich bude navždy spájať.

Hrdinský skutok školákov: Z horiacej budovy pomohli zachrániť desiatky detí

Ilustračná snímka

Na Slovensko mieri svetlo z Betlehema. Symbol lásky a nádeje prinesú skauti

Obezita prináša zhoršenú kvalitu života.

Najrozšírenejšie metabolické ochorenie zabíja viac ľudí než podvýživa! Ako sa vyhnúť obezite?

Ilustračná snímka

Chobotnica menila farby počas spánku. Snívalo sa jej?

Countdown zaviedla NASA.

Zaviedla countdown NASA?

Zobraziť viac
Diskusia