Štefan Rafajlovič (68), starosta šarišskej dediny Bzenov, kam sa pán Janič pred štyridsiatimi rokmi priženil z neďalekých Meretíc, vraví, že si pamätá na časy, keď sa bez neho nezaobišla žiadna zakáľačka: „Lebo jeho jaternice, po našom hurky, tlačenka, klobásy, kvalitne vyúdená slanina, nemali široko-ďaleko konkurenciu. Ľudia si radšej posunuli termín zakáľačky, len aby im tieto pochúťky mohol urobiť pán Janič. Keď zrazu odišiel zo dňa na deň bačovať na salaš do Česka, tí čo chovali prasiatka, z toho boli nešťastní...“

Život na salaši je raj

„Je pravda, že mäsiarske remeslo mi sadlo aj ma bavilo, ale po celý život som v najtajnejších priečinkoch duše dúfal, že osud mi raz, nevedno kedy, ponúkne robotu na tichých lúkach pri ovečkách. Viete, lásku k salašníckemu spôsobu života mi vštepil dedo, nech mu je zem ľahká, ktorý bol v Mereticiach bačom. Popri ovciach pásol pre poľnohospodárske družstvo aj plemenné barany.

Cez školský rok som sa nemohol dočkať zvončeka za poslednou vyučovacou hodinou, aby som čím skôr mohol za dedom na salaš. Nemal som viac ako trinásť a už som s valachmi dokázal držať krok pri podvečernom dojení oviec. Starý otec ma zasvätil do výroby bryndze a syrov, prezradil mi fígle okolo ich údenia, ktoré zdedil po starých bačoch. Žiaľ, tento raj na zemi sa mi po vychodení základnej školy skončil,“ vrátil sa v spomienkach pol storočia dozadu Pavol Janič.

Po skončení školy rodičia rozhodli, že sa pôjde učiť za mäsiara. Bol z toho dosť nešťastný, radšej by bol išiel za paholka, začínajúceho valacha na salaš k dedovi. Remeslo je remeslo, povedali razantne doma, mäsiari budú vždy potrební, o tom škoda diskutovať, s takým výučným listom sa ani na dedine nestratí. A tak celý život prežil na prešovskom sanitnom bitúnku, na „šľubriku“, ako sa v okresnom meste vravelo, krátky pracovný kockovaný kabát zavesil na klinec až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď bitúnku dala smrteľnú ranu privatizácia Prešovského mäsopriemyslu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.