Peter Ličák

Štefan Rafajlovič (68), starosta šarišskej dediny Bzenov, kam sa pán Janič pred štyridsiatimi rokmi priženil z&nbsp;neďalekých Meretíc, vraví, že si pamätá na časy, keď sa bez neho nezaobišla žiadna zakáľačka: „Lebo jeho jaternice, po našom hurky, tlačenka, klobásy, kvalitne vyúdená slanina, nemali široko-ďaleko konkurenciu. Ľudia si radšej posunuli termín zakáľačky, len aby im tieto pochúťky mohol urobiť pán Janič. Keď zrazu odišiel zo dňa na deň bačovať na salaš do Česka, tí čo chovali prasiatka, z&nbsp;toho boli nešťastní...“

„Je pravda, že mäsiarske remeslo mi sadlo aj ma bavilo, ale po celý život som v najtajnejších priečinkoch duše dúfal, že osud mi raz, nevedno kedy, ponúkne robotu na tichých lúkach pri ovečkách. Viete, lásku k salašníckemu spôsobu života mi vštepil dedo, nech mu je zem ľahká, ktorý bol v Mereticiach bačom. Popri ovciach pásol pre poľnohospodárske družstvo aj plemenné barany.

Cez školský rok som sa nemohol dočkať zvončeka za poslednou vyučovacou hodinou, aby som čím skôr mohol za dedom na salaš. Nemal som viac ako trinásť a&nbsp;už som s valachmi dokázal držať krok pri podvečernom dojení oviec. Starý otec ma zasvätil do výroby bryndze a&nbsp;syrov, prezradil mi fígle okolo ich údenia, ktoré zdedil po starých bačoch. Žiaľ, tento raj na zemi sa mi po vychodení základnej školy skončil,“ vrátil sa v spomienkach pol storočia dozadu Pavol Janič.

Po skončení školy rodičia rozhodli, že sa pôjde učiť za mäsiara. Bol z toho dosť nešťastný, radšej by bol išiel za paholka, začínajúceho valacha na salaš k dedovi. Remeslo je remeslo, povedali razantne doma, mäsiari budú vždy potrební, o tom škoda diskutovať, s&nbsp;takým výučným listom sa ani na dedine nestratí. A tak celý život prežil na prešovskom sanitnom bitúnku, na „šľubriku“, ako sa v&nbsp;okresnom meste vravelo, krátky pracovný kockovaný kabát zavesil na klinec až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď bitúnku dala smrteľnú ranu privatizácia Prešovského mäsopriemyslu.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Potom, po niekoľkých mesiacoch sa mu ozvala partia chlapov z&nbsp;východného Slovenska, či by sa neujal bačovania na salaši v&nbsp;Česku. Vraj majiteľka farmy Košík, pani Dagmar Havlová, švagriná nebohého česko-slovenského a neskôr českého prezidenta hľadá šikovného baču na svoj salaš. Má len jednu podmienku – aby vedel robiť dobré syry. Ak súhlasí, nech sadá do lietadla, do vlaku, lebo, ako sa vraví, včera bolo neskoro.

„Tak som sa na sedem rokov upísal pani Havlovej a na jej biofarme Košík, vzdialenej 70&nbsp;kilometrov na juh od Prahy, som sa staral o&nbsp;jej ovce. Celá farma ležala na jej pleciach, manžel Ivan, brat Václava Havla, sa jej do riadenia farmy vôbec nemiešal, je to distingvovaný osemdesiatnik, ktorý väčšinu času trávil v&nbsp;malej chatke pod lesom. Je to vedec, jeho fachom je kybernetika a&nbsp;umelá inteligencia, nedivím sa, že sa na farme do ničoho nestaral.

Ale on aj pani Daša sú fantastickí, skromní ľudia, keď boli na farme, obedovali sme všetci spolu za jedným stolom ako veľká rodina. Je to skrátka noblesný pár. Viete, farmu považujú za akýsi ostrov slovenských produktov v stredných Čechách, chodí tam mnoho Pražanov kupovať klobásy, jahňacinu, tvrdé syry, oštiepky, bryndzu, jogurty. Len žinčicu takmer niekto nepoznal, ale keď ju na salaši ochutnali, boli z jej chuti nadšení,“ predstavil nám biofarmu Daše Havlovej zhovorčivý Bzenovčan.

Hoci na farme pestujú šalátové zemiaky, obilniny, zeleninu, ba aj liečivé byliny, prioritou sú pre majiteľku ovce. Bača Janič sa s&nbsp;valachmi staral o 400 jahniat a&nbsp;160 romanovských oviec. „Je to plemeno, ktoré bolo vyšľachtené v&nbsp;Rusku za vlády Romanovovcov. Mali sme sa čo obracať, ovce boli na paši na lúkach od Veľkej noci do Michala, dojili sme ich dvakrát za deň, prvé žochtáre mlieka sme naplnili ráno o siedmej, posledné večer o šiestej. A hneď po dojení som sa pustil do výroby syra, pri práci na salaši bolo nemysliteľné, aby sme si s valachmi odskočili na pivo.

Farma pani Havlovej má vysokú reputáciu, lebo majiteľka bazíruje na kvalite. Naším zákazníkom bol a Karel Gott, keď oslavoval na recepcii v Lucerne sedemdesiatku, vrátil som sa na pár dní k&nbsp;mäsiarskemu remeslu. Maestro ma požiadal, aby som pre jeho hostí urobil 180 kilogramov klobás z&nbsp;jahňacieho a&nbsp;bravčového mäsa. Túto zákazku som nepovažoval za robotu, ale za veľké vyznamenanie,“ skromne sa pochválil bývalý bača zo salaša Dagmar Havlovej.