Tea Harbínyiová 

Pochádzam z&nbsp;malej dediny. Od detstva som vedel, že raz chcem byť lekárom. Tušil som, že ak sa ním chcem stať, budem musieť odísť študovať a&nbsp;pracovať do hlavného mesta. A&nbsp;tak sa aj stalo. Ako dvadsaťročný som si pobalil veci, pobozkal rodičov a&nbsp;vlakom odcestoval za novými životnými dobrodružstvami. Býval som na internáte. Izba bola útulná, spolubývajúci milí. Nepáčila sa mi však škvrna na zemi pri radiátore. Vyzerala ako zaschnutá krv. Keď som mal chvíľu čas, rozhodol som sa ju vyčistiť. Drhol som ju dlho a&nbsp;moja práca vyzerala úspešne dokončená. Ráno ma čakalo nemilé prekvapenie, bola tam zase. Vyzerala úplne rovnako ako predtým. Skúšal som ju očistiť ešte niekoľkokrát. No vždy márne. Tá škvrna bola jednoducho nezničiteľná. Nezničiteľná a&nbsp;záhadná. V&nbsp;triede som sa skamarátil so spolužiakom Petrom.

Raz sme sa šli učiť do mojej izby. Keď do nej vstúpil, usmial sa. Vraj v&nbsp;nej už bol. Jeho staršia sestra v&nbsp;nej bývala. Spýtal sa, či je tam ešte tá škvrna pod radiátorom. Bol som udivený, že o&nbsp;nej vie. Vedel, lebo mu sestra doma rozprávala o&nbsp;tom, ako ju nevie očistiť. Tým sa však jej príbeh nekončil. Porozprávala mu, že sa dozvedela, že kedysi v&nbsp;izbe býval chlapec, ktorý nešťastnou náhodou spadol na radiátor. Smrteľne sa zranil. Lenže bol víkend, nikto o&nbsp;tom nevedel a&nbsp;spolubývajúci ho našli až v&nbsp;pondelok popoludní. Ktovie, čo všetko sa v&nbsp;tej izbe odohrávalo cez ten víkend. Od toho dňa škvrna na zemi ostala a&nbsp;nikto ju nedokázal umyť. Naozaj nikto, lebo odkedy sa študenti dozvedeli pravdu, v&nbsp;izbe už nikto bývať nechcel.