Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Slovenská aj svetová verejnosť si dnes pripomína piate výročie vraždy investigatívneho novinára a jeho snúbenice. Vrah ich zabil v ich vlastnom dome, ktorí sú kúpili, postupne ho rekonštruovali, plánovali tu žiť a založiť si rodinu. Ján Kuciak zomrel, pretože, ako povedal historik Patrik Dubovský: "Slovensko v tom čase dospelo do situácie, kedy si niektorí ľudia začali namýšľať, že sú takí výnimoční, že si môžu dovoliť vraždami hájiť svoje mocenské záujmy.“

Keď sa v ten osudný deň vrátil Ján z práce domov, netušil že pár krokov od vchodových dverí striehne na nich vrah. Strelec si počkal, kým na dedinu sadne tma a jednoducho „iba“ zaklopal na vchodové dvere domu. Nič netušiaci Ján mu otvoril, nasledovali strelné rany do hrude, mŕtvy novinár dopadol na pivničné schody. Martinu smrtiaca rana zastihla v kuchyni. V tej dobe ani nemala byť doma, pre nepriaznivé zimné počasie však jej zamestnávateľ odložil architektonický výskum v teréne.

Ako pre Život uviedol otec zavraždeného novinára Jozef Kuciak, dom vo Veľkej Mači, kde chceli Ján a Martina prežiť pokojný život, zrovnajú so zemou. „Všetky objekty na pozemku začnú za niekoľko búrať.“ Stavebné stroje sa zahryznú aj do letnej kuchyne. Podľa pôvodného plánu a priania pozostalých práve tam malo mať sídlo malé múzeum. Úrad Trnavského samosprávneho kraja však vyhlásil výtvarno-architektonickú súťaž na návrh Pamätníka slobody slova vo Veľkej Mači na pamiatku novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. Vyhral projekt Záhrada trojice tvorcov Benjamína Brádňanského, Víta Haladu a Martina Piačeka. Podmienky verejnej súťaže splnilo 27 projektov, ktoré posudzovala deväťčlenná porota zložená z odborníkov a odborníčok z oblasti architektúry a výtvarného umenia, členov pozostalých rodín a predsedu kraja.

Po odbornej stránke súťaž zastrešil Inštitút Slovenskej komory architektov. Zámerom vybudovania pamätníka v obci Veľká Mača je pripomínať, uchovávať a podnecovať ľudí k diskusiám s patričnou úctou. „Ako laik som sa ocitol v komisii s odborníkmi a odborníčkami. Pôvodne som si predstavoval, že na mieste bude taký obyčajný a jednoduchý park. Páči sa mi však aj víťazný návrh. Projekt totiž nezasahuje do okolia, pod zemou vybudujú múzeum, hore ostane trávnatá plocha. Sme pripravení darovať múzeu osobné a pracovné veci nášho syna,“ vysvetlil nám Jozef Kuciak.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Ešte jeden artefakt bude súčasťou expozície, a to vstupná brána, kde nechali svoje odkazy tí, ktorými brutálna vražda otriasla do takej miery, že pokladali za dôležité vyjadriť svoj názor. Patrik Dubovský je povolaním historik. Zaoberá sa hlavne zločinmi z obdobia fašizmu a komunizmu. Jána Kuciaka osobne nepoznal, čítal iba jeho články. Pár dní po jeho vražde sa vracal domov na južné Slovensko z dovolenky. 

Zišiel z diaľnice, aby zblízka videl dom, v ktorom došlo k nezmyselnej vražde. "Keď som stál pred domom, myslel som na Jána a Martinu, ako sa mali radi, ako sa tešili na svadbu a ako ich nezmyselne zabili. Pozeral som na bránu, tade mali denne prechádzať ako šťastní manželia, neskôr ako šťastní rodičia tlačiac pred sebou kočík. Keď som sa vrátil domov, na druhý deň som si kúpil veľký žltý sprej a vrátil som sa do Veľkej Mače. Auto som zaparkoval na námestí a čakal kým na dedinu padne tmavá noc. K domu som prišiel peši, priznám sa, veľmi som sa bál. Stále má mátalo, ako tam iba pred krátkym časom chodil vrah. Už som si pripravil, čo presne na bránu so sprejom napíšem. Pôvodne to mal byť citát z Biblie: Láska je silnejšie ako smrť zlo a moc. Slovo smrť som nakoniec vynechal, aby som zbytočne ešte viac neranil rodičov obetí. Brána sa skladá z troch tabúľ, už doma som vedel, že sa mi celý citát nezmestí. Nakoniec som sa rozhodol pre nápis: Láska je silnejšia ako zlomoc," opísal pred časom pre Život Patrik Dubovský.

Ako ďalej uviedol, vedel, že nápisom "zdobí" cudzí majetok, potrebu dať najavo odpor voči takémuto brutálneho činu pokladal za prioritnejšie ako ochranu súkromného majetku. Po ňom prišli k domu ďalší neznámi autori, ktorí už na bránu napísali menovite politikov viniac ich za smrť mladých ľudí.

Päť rokov po smrti novinára je právoplatne za tento čin odsúdený bývalý vojak z povolania Miroslav Marček (25 rokov väzenia), jeho komplic a bývalý policajt Tomáš Szabó (25 rokov väzenia) a sprostredkovateľ Zoltán Andruskó (15 rokov väzenia). Objednávateľ či objednávatelia vraždy však stále právoplatne odsúdení nie sú.