Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

„Nevedeli sme o&nbsp;Slovensku nič, iba to, že sú tu dobré podmienky na lyžovanie,“ spomína Sergej. V&nbsp;hlavnom meste Ukrajiny pôsobil ako biológ v&nbsp;botanickej záhrade Kyjevskej univerzity. Bol vedúcim oddelenia tropických a&nbsp;subtropických rastlín. Dnes napriek akademickému vzdelaniu pracuje v&nbsp;Kežmarku v&nbsp;Spišskej katolíckej charite ako vodič. „Som na to hrdý, pretože som rozvážal humanitárnu pomoc aj pre utečencov a&nbsp;utečenky z&nbsp;Ukrajiny.“ Ako trojnásobný otec dostal výnimku, mohol so svojou rodinou opustiť rodnú krajinu, v&nbsp;ktorej vypukla vojna. Jeho brata Andrija krátko po vypuknutí vojny povolali do armády. Je otázne, ako sa bude ďalej vyvíjať jeho život, pretože na fronte utrpel vážne zranenie. S&nbsp;obidvoma bratmi sme sa rozprávali, ako znášajú odlúčenie pre vojnu.

So Sergejom sa rozprávame v&nbsp;Kežmarku. So smútkom v&nbsp;hlase a&nbsp;s&nbsp;nostalgiou spomína na predošlý život v&nbsp;rodnej krajine. Manželka je takisto biologička, zoznámili sa ako študenti vysokej školy. Práca bola pre ňu taká inšpiratívna, že začala podnikať, tvorila zelené steny, akváriá, teráriá. Vo firmách a&nbsp;v&nbsp;bytoch zariaďovala pomocou rastlín a&nbsp;izbových kvetov takzvané zelené miestnosti. Obaja odjakživa túžili po veľkej rodine, postupne sa im narodil tri deti. Najstarší syn má dvanásť rokov, potom prišla na svet dnes osemročná dcéra, najmladší syn Artem má zase tri roky. Keď vypukla vojna, mal iba tri mesiace. 

„Ani v&nbsp;zlom sne nám nenapadlo, že bude vojna. Boli sme však asi hlúpi. Všetko nasvedčovalo tomu, že vojna vypukne, ale my sme tomu radšej nechceli veriť. Radšej sme si žili svoj pokojný život. Zrazu mi zavolal brat, ktorý je práve teraz v&nbsp;nemocnici. Bolo ráno a&nbsp;on mi hovorí: ‚Dobre sa ti spí, keď je vojna?‘ Bol to šok. Už sme počuli výbuchy. Nemali sme ani čas na premýšľanie. Zbalili sme to najnutnejšie, sadli do auta a&nbsp;vyrazili z&nbsp;Kyjeva preč. Lenže takto rozmýšľalo 90&nbsp;percent obyvateľov a&nbsp;obyvateliek hlavného mesta. Na cestách boli strašné zápchy. Hoci cesta mala osem pruhov, bola úplne zapchatá. Celé hodiny sme vyčkávali v&nbsp;zápche. Naším cieľom bola domácnosť svokrovcov, ktorí žijú v&nbsp;centrálnej časti Ukrajiny smerom na juh. Verili sme, že sa o&nbsp;pár dní vrátime domov. Vo štvrtok sme utekali z&nbsp;nášho bytu, utešovali sme sa, že v&nbsp;pondelok pôjdeme do práce.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

U&nbsp;svokrovcov pobudli dva dni. Za ten čas sa situácia na Ukrajine dramaticky zmenila k&nbsp;horšiemu. Rodičia troch detí už vedeli, že ich pôvodná predstava o&nbsp;rýchlom návrate domov je nereálna. „Vyrazili sme na západ krajiny nevediac, kde skončíme, čo nás čaká. Celý deň sme strávili v&nbsp;aute, bolo to náročné, najmladší syn neustále plakal, míňali sa nám aj plienky. Stále sme však neplánovali opustiť Ukrajinu. Chceli sme sa dočasne usadiť na západe krajiny, prenajať si tam byt a&nbsp;pre­čkať najhoršie časy. Šokovalo nás však, ako zrazu ceny za nájom išli rapídne hore. Nemohli sme si to dovoliť. Ja som šoféroval a&nbsp;manželka hľadala na internete miesta, kde by sme mohli v&nbsp;daný deň nocovať. Dostali sme sa takto až do Užhorodu, bývali sme týždeň na internáte, ktorý fungoval ako záchytné centrum.“

Sergej nám úprimne hovorí, že z&nbsp;Ukrajiny ho vyhnali zlé pohľady ostatných utečeniek a&nbsp;administratívnych pracovníčok v&nbsp;internáte. Pre vojnu boli všade vybičované emócie. Hoci s&nbsp;rodinou cestoval legálne, mal výnimku zo zákona, ako utekajúci muž vzbudzoval negatívne emócie. Práve preto padlo rozhodnutie vycestovať s&nbsp;pomocou dobrovoľníkov preč z&nbsp;Ukrajiny. Zaregistrovali sa v&nbsp;Humennom, s&nbsp;ubytovaním u&nbsp;nás im pomohol Červený kríž. „Najprv sme takmer rok bývali v&nbsp;dedine na Spiši. Potom sme sa presťahovali do Kežmarku.“

Sergej sa zamestnal ako vodič v&nbsp;Spišskej katolíckej charite. Na Ukrajine, ako hovorí, je bežné, že ľudia tam majú aj dve povolania, popri akademickom zamestnaní si privyrábajú aj fyzickou prácou. Sergej si preto bez problémov sadol za volant, hoci má vysokoškolské vzdelanie. Napriek tomu, že je u&nbsp;nás spokojný, stále mu je clivo za domovom. „Na Ukrajine mám rodičov. Žijú neďaleko mesta Kryvyj Rih. Ide o&nbsp;banské mesto na Ukrajine v&nbsp;Dnepropetrovskej oblasti. Pred vojnou tam žilo okolo 630-tisíc ľudí. Je často bombardované, pretože sa nachádza blízko Záporožskej oblasti, kde sa nachádza strategická elektráreň. Doma ostala aj sestra a&nbsp;brat. Manželka tam má okrem rodičov dvoch bratov. Môjho brata povolali do armády. Podobne bojuje môj strýko aj manžel mojej sestry. Švagrovia, bratia mojej manželky, zatiaľ nemusia ísť na front, pretože jeden pracuje v&nbsp;zdravotníctve, druhý študuje. Všetci sa o&nbsp;svojich príbuzných bojíme, na brata som myslel každučký deň. Nikto nevie, čo sa môže na fronte stať v&nbsp;priebehu jednej minúty,“ hovorí Sergej.

„Našiel som tu ukrajinskú knihu pre deti. Hrdinovia sa prechádzali v&nbsp;rámci deja po botanickej záhrade, kde som pracoval. Poznám dôverne všetky miesta, ktoré sa opisujú v&nbsp;knihe. Keď som ju čítal, vyhŕkli mi slzy, bez zábran som plakal. Môj najmladší syn má tri roky, väčšinu svojho doterajšieho života prežil u&nbsp;vás. Staršie deti plačú za starými rodičmi,“ takto Sergej úprimne opísal svoj smútok.

Ich kyjevský byt bol plný zelených rastlín, Sergej odhaduje, že ich bolo päťsto. Chovali ryby, korytnačky. O&nbsp;ich príbytok sa starajú príbuzní. Zvieracie osadenstvo darovali zoolo­gickej záhrade, kvety postupne uhynuli. Tie, ktoré prežili, ich príbuzní presunuli do botanickej záhrady. Sergej v&nbsp;sebe živí nádej, že vojna sa čoskoro skončí a&nbsp;on sa s&nbsp;rodinou vráti na Ukrajinu. Ako prvé sa zvíta s&nbsp;rodinou. Zatiaľ môže iba po nás odovzdať pozdrav svojmu zranenému bratovi. Krátko po stretnutí so Sergejom sme cestovali na Ukrajinu, jeden týždeň sme pracovne strávili v&nbsp;Kyjeve. Medzi iným sme splnili sľub, ktorý sme dali Sergejovi v&nbsp;Kežmarku. V&nbsp;hlavnom meste Ukrajiny sme navštívili jeho brata Andrija a&nbsp;odovzdali mu videopozdrav zo Slovenska.

Andrij si kvôli nám vypýtal priepustku z&nbsp;nemocnice, pretože s&nbsp;naším redakčným fotografom ako civilné osoby nemôžeme vojsť do vojenského objektu. Neďaleko nemocnice sa stretávame spolu s&nbsp;ním a&nbsp;jeho manželkou Kristínou&nbsp;(35). Sú spolu osem rokov a&nbsp;pred vojnou viedli bežný život. Po práci sa venovali svojim koníčkom, pestovali turistiku, športovali. Vojna ich vydesila ako všetkých Ukrajincov a&nbsp;Ukrajinky. Kristína tak ako tisícky ukrajinských žien odišla do azylu, vybrala si Spojené kráľovstvo. Keď Andrij utrpel zranenie, vrátila sa domov, odhodlane hovorí, že nastálo. „Najprv som si myslela, že vojna sa skončí o&nbsp;pár dní a&nbsp;Andrij príde za mnou. Chvíľu pobudneme vo Veľkej Británii, zarobíme si peniaze a&nbsp;vrátime sa domov. Všetko však bolo úplne inak. Rodičov už nemám, moje sestry žijú v&nbsp;cudzine, jedna v&nbsp;Amerike, druhá v&nbsp;Taliansku. Andrij je celý môj svet, je pre mňa všetkým. Keď ho povolali do vojny, celé dni som preplakala, veľmi som sa o&nbsp;neho bála. Už nechcem byť bez neho. Preto som sa vrátila domov.“ Andrij narukoval len pár dní po vypuknutí vojny. Najprv strážil strategické objekty v&nbsp;Kyjeve a&nbsp;blízkom okolí. Potom ho prevelili na front do Charkovskej oblasti.

Krátko nato však utrpel zranenie. „Bol som v&nbsp;zákope, zasiahla ma črepina do oblasti krku. Vojak, ktorý bol vedľa mňa, prišiel o&nbsp;ruku.“ Andrij skončil v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Charkove. Odtiaľ ho potom previezli do Kyjeva, v&nbsp;čase našej návštevy bol vo vojenskej nemocnici hospitalizovaný už niekoľko týždňov. Andrija čaká neistá budúcnosť, úlomky črepín mu uviazli v&nbsp;blízkosti miechy. Trpí bolesťami, operácia však pre neho predstavuje riziko, mohol by ochrnúť. Napriek tomu hovorí o&nbsp;šťastí. V&nbsp;nemocnici totiž podľa vlastných slov vidí oveľa horšie prípady –&nbsp;mužov bez rúk, bez nôh, ochrnutých, so znetvorenou tvárou, nevidiacich. „Sú to mladí muži, dvadsiatnici. Sú medzi nimi aj takí, ktorí sú na tom psychicky zle, trpia depresiami či posttraumatickým stresovým syndrómom.“

Andrij má oporu v&nbsp;Kristíne, obaja svorne tvrdia, že spolu všetko zvládnu. Chýba mu však brat, v&nbsp;Kyjeve bývali iba kúsok od seba a&nbsp;pravidelne sa stretávali. „Andrij má veľmi pokojnú povahu, ja som, naopak, temperamentná. Je mi veľkou oporou. Keď som s&nbsp;ním, nebojím sa ničoho, ani vojny. Každý deň po práci idem za ním do nemocnice. Pre Ukrajinu je dôležité, aby sa skončila vojna. Dovtedy nemôžeme nič plánovať ani zakladať si rodinu, mať deti. V&nbsp;prvom rade musíme prežiť. A&nbsp;či prežijeme, je otázne. Bohužiaľ, v&nbsp;blízkom okolí už vidím na ľuďoch apatiu. Neustále sirény, obavy, či nás nezabije raketa… Na psychiku ľudí to vplýva veľmi negatívne,“ takýmito skeptickými slovami sa s&nbsp;nami lúči zhovorčivá Kristína.

Údaje o&nbsp;počte obetí na fronte sa rôznia. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v&nbsp;nedávnej minulosti uviedol, že vo vojne zomrelo 31-tisíc ukrajinských vojakov a&nbsp;vojačiek. Denník The Wall Street Journal však píše, že v&nbsp;bojoch padlo približne 80-tisíc ukrajinských vojakov a&nbsp;ďalších 400-tisíc ich bolo zranených. Odvoláva sa pritom na informácie ľudí oboznámených so situáciou a&nbsp;utajovaný ukrajinský odhad strát z&nbsp;tohto roka. „Keď sa začala vojna, v&nbsp;prvom týždni zabili môjho bratranca, pracoval ako policajt. Zomreli už aj niektorí moji spolužiaci, susedia. Moja mama pracovala ako učiteľka v&nbsp;našej dedine. Naše telefonáty začínajú aj tak, že mama mi vyratúva, kto z&nbsp;jej bývalých žiakov zomrel na fronte,“ opisuje realitu na Ukrajine Sergej.

Vojna na Ukrajine rozdelila dvoch bratov: Jeden je na Slovensku, druhého zranili na fronte

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Leona MACHÁLKOVÁ o milovanom synovi: Sme prepojení! Ako zvládla odlúčenie?

Leona Machálková si splnila veľký sen: A tesne pred Vianocami! VIDEO

Veronika Nízlová na šokujúcom videu so známym umelcom.

Výber pre vás

Vojna na Ukrajine rozdelila dvoch bratov: Jeden je na Slovensku, druhého zranili na fronte

Erika Szalayová

Súvisiace články

Potupný odchod: Richard Nixon je v dejinách USA prvým prezidentom, ktorý dobrovoľne abdikoval

Nechcel zomrieť bez úcty: Najbohatší Američan Andrew Carnegie rodine veľký majetok nezanechal

Andrej Bagar na začiatku SNP založil Frontové divadlo. Aký dôležitý odkaz symbolizuje?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Leona MACHÁLKOVÁ o milovanom synovi: Sme prepojení! Ako zvládla odlúčenie?

Leona Machálková si splnila veľký sen: A tesne pred Vianocami! VIDEO

Veronika Nízlová na šokujúcom videu so známym umelcom.

Výber pre vás