Do uznania Vietnamcov a Bielorusov, ktoré sa udiali súčasne v roku 2013, žilo v Českej republike 12 národnostných menšín: bulharská, chorvátska, maďarská, nemecká, poľská, slovenská, srbská, rómska, rusínska, ruská, grécka a ukrajinská.

Dvakrát dve podmienky

Na to, aby sa nejaká skupina stala v Česku národnostnou menšinou, je potrebné splniť dve podmienky. Komunita musí v novej krajine historicky pôsobiť, presný čas pôsobenia nie je určený, a mať dostatočný počet príslušníkov s českým občianstvom, počet takisto nie je presne stanovený. Ako je známe, a to máme spoločné, Vietnamci prichádzali do bývalého Československa predovšetkým kvôli štúdiu v čase normalizácie a ich migrácia výrazne pokračovala po roku 1989.

V čase uznania žilo v Česku približne 65 000 Vietnamcov. Žijú a pracujú v Prahe, v Karlových Varoch a okolí, prevažne v Chebe. Prečo sa vôbec oplatí mať v cudzej krajine status národnostnej menšiny? V Česku má menšina napríklad právo na školskú výučbu vo svojom jazyku, rokovanie s úradmi vo vlastnom jazyku, môže žiadať dotácie na kultúrnu a vzdelávaciu činnosť a za určitých podmienok žiadať aj o dvojjazyčné nápisy. Dnes už česká vietnamská menšina však mala iba dve dlhodobé požiadavky: nepovinné vyučovanie vietnamčiny a možnosť dvojitého občianstva pre deti, ktoré sa v Česku narodia vietnamským rodičom.

Čo by si priali

Zrejme najznámejším Vietnamcom žijúcim na Slovensku je pán Vu Nhu Cuong (57), ktorého známi prezývajú Roman. Majiteľ cestovnej kancelárie a vietnamskej reštaurácie je jedným zo zástupcov predsedu tzv. Vietnamskej komunity na Slovensku a má na starosti Bratislavu a okolie. Patrí teda do okruhu ľudí, ktorí sa u nás usilujú o získanie statusu menšiny pre Vietnamcov. Vzhľadom na to, že žiadosť ešte nepodali, sú jeho vyjadrenia osobným pohľadom na danú problematiku. „Uvažovali sme o tom už dávno, ale pred troma rokmi, keď česká vláda uznala vietnamskú komunitu za menšinu, povzbudilo nás to. Na Slovensku je nás okolo 5 000, a keď sa pýtate na výhody, ktoré by nám to prinieslo, sám ich presne nepoznám. Ja len viem, že tu chceme žiť natrvalo, integrovať sa do vašej kultúry, žiť medzi vami a prispievať do tejto spoločnosti,“ vysvetľuje.

„Ak chceme, aby ste nás prijali za menšinu, tak musíme byť predovšetkým dobrí my a myslím, že aj sme. Sme tu dosť slušní ľudia, nerobíme rámus, väčšina našich detí chodí do slovenských škôl. Naša druhá generácia je v podstate slovenská, pretože dnes, keď idete medzi vietnamské deti, počujete, že medzi sebou hovoria po slovensky. Naše prianie je, aby ste na nás pozerali nie ako na cudzincov, ale ako na svojich. Aby Slováci hovorili – Vietnamci sú naši.“ Z náboženského hľadiska sa väčšina Vietnamcov hlási k buddhizmu, ktorý sa dá praktizovať aj doma. „Každý dom, byt, každý Vietnamec má doma oltár. Modlíme sa k starým rodičom, rodičom, proste k tým, ktorí už nie sú medzi nami. Aj ja keď ráno odchádzam, zapálim sviečku otcovi. Buddhizmus nič neprikazuje, len odporúča.“

Z praktického hľadiska vidí prípadnú možnosť stavby buddhistického chrámu reálne a nereálne súčasne. „Pokiaľ viem, na to, aby si cudzinci mohli postaviť svoj chrám, treba 50 000 podpisov, čiže to by sme spraviť nemohli. Ako som už spomínal, je nás tu len 5 000, z toho má slovenské občianstvo asi polovica. Skôr by sme chceli mať vietnamský dom, kde by sme sa mohli stretávať, keď máme napríklad lunárny Nový rok. Niečo ako Vietnam House v Maďarsku alebo v Česku.“

Samotní Vietnamci majú vo svojej rodnej krajine s menšinami bohaté skúsenosti. V krajine žije 100 miliónov ľudí, z toho 64 národnostných menšín. „Patria medzi nich Thajčania, Mongoli, Číňania, Kórejčania a rôzne menšie horské kmene s vlastným jazykom. Každá oblasť má svoj jazyk, inú kultúru, sever hovorí inou rečou, Saigon inou... Na oficiálnej báze, teda v televízii, v parlamente, na úradoch, v školách, hovoria všetci po vietnamsky. Dokonca ani názvy obcí nie sú dvojjazyčné – maximálne vo vietnamčine a v angličtine kvôli turistom.“

Niet si čo nárokovať

Pán Cuong žije na Slovensku od štúdií na škole zdravotnej techniky, od roku 1976. Prečo sa mu páči práve u nás, keď by mohol žiť kdekoľvek na svete? „Niežeby som robil komplimenty Slovensku, ale skutočne, väčšina Slovákov sú príjemní ľudia, ste výborný národ, priateľský, dávate nám možnosť, aby sme tu mohli žiť a pracovať. A my tu žijeme, pracujeme, každý sa stará o seba, podnikáme, nefungujeme systémom, že ja som chorý, starajte sa o mňa, nezaťažujeme sociálny systém,“ zdôvodňuje svoj výber, do ktorého však treba zahrnúť aj rodinné väzby, manželka je totiž Slovenka. Pán Cuong má dom aj vo Vietname a kedykoľvek sa môže vrátiť domov.

„Pýtate sa, čo sa mi tu páči. Okrem ľudí máte nádherné tradície a krásnu krajinu, veľa kúpeľov, zdrojov vody, veľmi dobre je tu. Až sa niekedy čudujem, prečo chodia Slováci do sveta, keď tu je toľko nádherných miest,“ pokračuje vo výpočte predností. „Nedávno som bol v Terchovej, hostil som vietnamskú ambasádu, lebo jej členovia majú záujem chodiť cez víkendy mimo Bratislavy, chcú spoznať krajinu, kde pôsobia. Naša ambasádorka dokonca napísala článok o Jánošíkovi, ktorý vyšiel v januári vo vietnamských novinách. Okrem toho mi vyhovuje vaša kuchyňa, niektoré jedlá sú super.“

Keby vietnamská komunita ako menšina na Slovensku uspela, pán Cuong by bol rád: „Ak by nás Slováci prijali, žiaden strach, sme mierny národ, žijeme tu dlho, nechceme konflikty, skôr vám chceme poďakovať za to, že tu môžeme podnikať a žiť. Lebo to nie je len si niečo nárokovať, to je aj povinnosť. Ak tu máme žiť natrvalo, treba do toho vstúpiť aktívne, aby sme mali k sebe bližšie. A o to sa usilujeme stále. Keď bolo napríklad zemetrasenie na Filipínach a Slovensko pomáhalo, naša vietnamská komunita prispela tiež, vyzbierali sme peniaze. Alebo keď boli na východe Slovenska záplavy, posielali sme tam vrecúškové polievky. A verím tomu, že nech sa stane čokoľvek aj v budúcnosti, každý Vietnamec, čo tu žije, prispeje, pomôže.“ Podobne si pomáhajú navzájom v rámci komunity. „Pomáhame našim krajanom tým, že im vysvetľujeme zákony, ak je niekto chorý a musí ísť k lekárovi, ideme s ním, tlmočíme, lebo každý máme v bežnom živote nejaký problém,“ vysvetľuje.

Uspejú?

Zdá sa, že by to nemal byť problém. Ako hovorí pán Cuong, vietnamská komunita nepožaduje nič nad rámec nášho zákona pre menšiny, len to, čo je ním dané. A ako vôbec samotný proces prijatia za národnostnú menšinu na Slovensku funguje? Postavenie, práva a ochranu národnostných menšín a etnických skupín v Slovenskej republike upravuje Ústava SR. Zaručuje im možnosť rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, rešpektuje právo na vzdelanie v ich jazyku a jeho používanie v úradnom styku. Od roku 1993 je táto problematika zastrešená v rámci Národnej rady SR na úrovni výboru, v súčasnosti v gescii splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny Lászlóa Bukovszkého.

„Napriek tomu, že u nás nie je explicitne stanovený a právne upravený postup, akým spôsobom sa priznáva status národnostnej menšiny, vieme ho ilustrovať na dvoch príkladoch. V roku 2005 na žiadosť zástupcov ruskej národnostnej menšiny a v roku 2010 taktiež na žiadosť zástupcov srbskej národnostnej menšiny boli tieto uznané, a to prijatím za člena Rady vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Obidvom procesom prijímania predchádzalo vypracovanie odborných stanovísk Slovenskej akadémie vied – Historického ústavu a Spoločenskovedného ústavu SAV,“ napísal tlačový odbor splnomocnenca.

Výbor plní funkciu konzultatívneho orgánu a doteraz v ňom má zastúpenie 13 národnostných menšín – bulharská, česká, chorvátska, maďarská, moravská, nemecká, poľská, rómska, rusínska, ruská, srbská, ukrajinská a židovská. Ak to teda vyjde, onedlho pribudne štrnásta – vietnamská.