Ľudí oddávna zvláštne priťahuje nielen všetko nepoznané, ale často aj to, čo si treba tvrdo zaslúžiť. Keď Dominike Sakmárovej do života vstúpila čínština, jeden z najťažších jazykov na svete, povedala si „kto z koho“ a výzvu prijala. „O čínštine sa predsa hovorilo, aký je to náročný jazyk, že je takmer nemožné sa ho naučiť. A veru, štúdium ničím nezaostalo za svojou povesťou, dalo mi zabrať,“ hovorí rodáčka zo Spišského Podhradia. Jej postoj ku kultúram Ďalekého východu, ktorý dnes opisuje slovami „zvedavosť“ a „rešpekt“, sa začal formovať, až keď sa na Karlovej univerzite v Prahe postupne prehrýzala komplikovanými čínskymi znakmi a tónmi. Niekoľko rokov potom strávila na Taiwane, v Číne aj v Južnej Kórei. Nepriviedli ju tam však najznámejšie turistické lákadlá. „Nevydala som sa sem ani na mystickú cestu za hľadaním pokoja, za filozofiou feng-šuej alebo čajovými rituálmi,“ priznáva Dominika. Oveľa viac ju vábili prozaické obyčajnosti každodenného života, ktoré sa dajú spoznať len pri dlhodobom pozorovaní.

Z bežného života

Svoje dojmy, prekvapenia aj zábavné príbehy začala postupne spisovať najprv do blogu, za ktorý si vyslúžila aj audienciu v prezidentskom paláci u bývalého prezidenta Andreja Kisku, neskôr ich presunula na Instagram, kde dodnes zdieľa ázijské kuriozity. Minulý rok k nim pribudol aj netradičný cestopis Mačací kožuch a ťava pri Čínskom múre, ktorý pootvára dvere do života na druhej strane zemegule. Svoje nezastupiteľné miesto v ňom dostala aj typická poverčivosť, ktorá občas presahuje do absurdnosti.

„Najnešťastnejšie číslo v Ázii je štvorka, lebo pri vyslovení znie ako slovo smrť, aj preto toto číslo často chýba vo výťahoch a v budovách. Ľudia na Taiwane zároveň veľmi veria, že duchovia sú súčasťou nášho sveta, a v lete, počas mesiaca duchov, sa treba mať na pozore. Duchovia radi vyliezajú z vody, takže by ste sa nemali chodiť kúpať do mora ani ísť na pláž, podľa niektorých sa ani sprchovať. Netreba opravovať veci, lebo by prišli, netreba nosiť bielu, lebo by si vás splietli s duchom, ale ani červenú, lebo to ich rozčuľuje, pri chôdzi treba kľučkovať, lebo duchovia vedia chodiť len rovno a takto sa im vyhnete – je to veľmi dlhý zoznam. Každý z mojich kamarátov verí niečomu inému, tak robí iné, pre mňa nepochopiteľné veci,“ vysvetľuje Dominika.

Pokračovanie na ďalšej strane...