Zuzana Zimmermannová

Ľudí oddávna zvláštne priťahuje nielen všetko nepoznané, ale často aj to, čo si treba tvrdo zaslúžiť. Keď Dominike Sakmárovej do života vstúpila čínština, jeden z&nbsp;najťažších jazykov na svete, povedala si „kto z&nbsp;koho“ a&nbsp;výzvu prijala. „O&nbsp;čínštine sa predsa hovorilo, aký je to náročný jazyk, že je takmer nemožné sa ho naučiť. A&nbsp;veru, štúdium ničím nezaostalo za svojou povesťou, dalo mi zabrať,“ hovorí rodáčka zo Spišského Podhradia. Jej postoj ku kultúram Ďalekého východu, ktorý dnes opisuje slovami „zvedavosť“ a&nbsp;„rešpekt“, sa začal formovať, až keď sa na Karlovej univerzite v&nbsp;Prahe postupne prehrýzala komplikovanými čínskymi znakmi a&nbsp;tónmi. Niekoľko rokov potom strávila na Taiwane, v&nbsp;Číne aj v&nbsp;Južnej Kórei. Nepriviedli ju tam však najznámejšie turistické lákadlá. „Nevydala som sa sem ani na mystickú cestu za hľadaním pokoja, za filozofiou feng-šuej alebo čajovými rituálmi,“ priznáva Dominika. Oveľa viac ju vábili prozaické obyčajnosti každodenného života, ktoré sa dajú spoznať len pri dlhodobom pozorovaní.

Svoje dojmy, prekvapenia aj zábavné príbehy začala postupne spisovať najprv do blogu, za ktorý si vyslúžila aj audienciu v&nbsp;prezidentskom paláci u&nbsp;bývalého prezidenta Andreja Kisku, neskôr ich presunula na Instagram, kde dodnes zdieľa ázijské kuriozity. Minulý rok k&nbsp;nim pribudol aj netradičný cestopis Mačací kožuch a&nbsp;ťava pri Čínskom múre, ktorý pootvára dvere do života na druhej strane zemegule. Svoje nezastupiteľné miesto v&nbsp;ňom dostala aj typická poverčivosť, ktorá občas presahuje do absurdnosti.

„Najnešťastnejšie číslo v&nbsp;Ázii je štvorka, lebo pri vyslovení znie ako slovo smrť, aj preto toto číslo často chýba vo výťahoch a&nbsp;v&nbsp;budovách. Ľudia na Taiwane zároveň veľmi veria, že duchovia sú súčasťou nášho sveta, a&nbsp;v&nbsp;lete, počas mesiaca duchov, sa treba mať na pozore. Duchovia radi vyliezajú z&nbsp;vody, takže by ste sa nemali chodiť kúpať do mora ani ísť na pláž, podľa niektorých sa ani sprchovať. Netreba opravovať veci, lebo by prišli, netreba nosiť bielu, lebo by si vás splietli s&nbsp;duchom, ale ani červenú, lebo to ich rozčuľuje, pri chôdzi treba kľučkovať, lebo duchovia vedia chodiť len rovno a&nbsp;takto sa im vyhnete – je to veľmi dlhý zoznam. Každý z&nbsp;mojich kamarátov verí niečomu inému, tak robí iné, pre mňa nepochopiteľné veci,“ vysvetľuje Dominika.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prvá cesta mladej Slovenky viedla na Taiwan, kde ju fascinoval najmä postoj k&nbsp;náboženstvu, ktoré tu miestni menia takmer tak často ako ponožky. „Pre striedanie kultúrnych vplyvov na Taiwane koexistujú aj rôzne náboženstvá. Ľudia to berú pragmaticky – utiekajú sa k&nbsp;bohu, ktorý sa im práve hodí. Keď si treba uctiť predkov, idú do budhistického chrámu, keď sa treba pomodliť za dobré známky, idú za Konfuciom a&nbsp;keď sa chcú vziať, idú do kresťanského kostola, lebo sa im páči svadba v&nbsp;bielom.“

O&nbsp;zaujímavé postrehy Dominika nemá núdzu. Získali si ju aj pohrebné rituály, ktoré sú na Taiwane veľmi veselé. Mestom prechádza pohrebný sprievod zložený z&nbsp;farebných nákladných áut ozdobených kvetinovými reťazami, z&nbsp;reproduktorov znie tanečná hudba a&nbsp;z&nbsp;korby auta spieva vyzývavo odeté dievča. „Často ide aj o&nbsp;súbor áut, pričom každé má svoj vlastný hudobný repertoár. Na pohrebe jedného politika dokonca tancovali na nákladnom aute striptérky. Je to veľmi divoké,“ smeje sa Slovenka, ktorú do úžasu privádzalo aj bývanie. Keďže Taiwan je husto zaľudnený, typické bývanie v&nbsp;meste je stiesnené. Často sa tu prenajímajú nielen byty bez kuchyne, ale aj izby bez okien.

„Nikto to nepovažuje za zvláštne. Množstvo domov má aj tak výhľad len na susedný múr, keďže sú tak blízko pri sebe, navyše bývajú okná často zamrežované alebo s&nbsp;mliečnym sklom. Niečo ako pekný výhľad von alebo kvety na vonkajších parapetoch, ako poznáme zo stredomorských mestečiek, by ste tam nenašli.“ Na druhej strane tu vládne poriadok a&nbsp;nesmierna disciplinovanosť, ak sa vydá nariadenie, tak sa podľa Dominiky bezvýhradne dodržiava. „Ulice sú dokonale čisté, na autobus sa stojí v&nbsp;úhľadnom rade, aj keď naň čaká sto študentov. V&nbsp;metre je zakázané jesť a&nbsp;piť a&nbsp;nikto si to nedovolí porušiť. Keď sa počas pandémie povedalo, že je zákaz chodiť von, všetky rušné križovatky zostali svedomito prázdne.“

Slovenka hovorí, že hoci je Čína obrovská krajina, mestá tu majú niečo spoločné – hluk, ruch a&nbsp;vône. „Do očí vám udrú obrovské farebné bilbordy, ktoré zakrývajú každý milimeter budovy – aj najmenší obchodík musí mať obrovský krikľavý nápis, ktorý ideálne svieti a bliká. V supermarketoch hrá hlasná diskohudba, pri každej uličke je predavač, ktorý do megafónu vychvaľuje istý druh tovaru – jeden deň sú to sójové omáčky, inokedy ryby alebo marinované mäso. A akoby to nestačilo, tak pri tovare, kde sú u nás bežne umiestnené cenovky, sa na malých obrazovkách prehrávajú videá s reklamou doplnené hlasnou hudbou. Je to nápor na všetky vnemy, pred ktorým je veľmi ťažké ujsť,“ opisuje Dominika.

K&nbsp;čínskej kultúre patria aj manželské trhy, ktoré vychádzajú zo zbožného želania starnúcich rodičov, aby si ich potomkovia – tridsiatnici, nebodaj štyridsiatnici – konečne našli partnera. „Súhlas potomkov nie je prvoradý a&nbsp;často ani nie je nutný, keďže sa s&nbsp;nimi ‚obchoduje‘ za ich chrbtom,“ hovorí sinologička, ktorá v&nbsp;Číne vystriedala niekoľko bydlísk najmä na severe a&nbsp;neďaleko severokórejských hraníc.

Oproti Taiwanu na ňu krajina pôsobila nesmierne chaoticky. „Išlo však o&nbsp;ľudský, hrejivý chaos. Ľudia sú bezprostrední, urobia, čo im napadne. V&nbsp;horúci letný večer si ľahnú doprostred chodníka, deduškovia si na ulici rozložia šachovnicu, vedľa si svoj stánok rozprestrie obchodník, okolo behajú deti s&nbsp;rozstrihnutými nohavicami a&nbsp;cikajú, kde sa im zachce. Chaos sa prejavuje vo všetkých oblastiach života. Vo vlakoch sú všetci natlačení, je tam dovolené fajčiť, z&nbsp;dymu až štípu oči, ľudia hádžu smeti na zem, len raz za čas ich zmetie upratovač. Mnoho vecí je urobených naoko, bezpečnostné štandardy tam nie sú na takej úrovni ako tu. Každú chvíľu sú v&nbsp;novinách správy o&nbsp;tom, ako sa prepadla cesta, eskalátor, budova.“

Hoci teraz, keď je už mamou dvoch detí, by v&nbsp;Číne žiť nezostala, na všetky rozdiely sa snaží pozerať bez zbytočného súdenia či kritiky. „Je veľmi ľúbivé povedať ‚nemám rada, že Číňania pľujú‘ alebo ‚mám rada, že sa Kórejčania k&nbsp;sebe správajú zdvorilo, aby nestratili tvár‘. No niektoré kultúrne prvky, ktoré sa nám Slovákom môžu zdať zvláštne alebo negatívne, sú ukotvené v&nbsp;ďalších súvisiacich javoch miestnej kultúry a&nbsp;nedajú sa tak jednoducho vytrhnúť z&nbsp;kontextu. Preto aj keď som narazila na niečo, čím bolo ťažké sa prehrýzť, časom som pochopila, prečo sú veci tak, ako sú. Je veľkou výhodou v&nbsp;krajine pobývať dlhšie. Človek tak nevníma cudziu kultúru štýlom ‚toto majú skvelé – toto majú hrozné‘,“ vysvetľuje.

Netrvalo dlho a&nbsp;Dominika sa opäť sťahovala, tentoraz do Južnej Kórey, kde jej manželovi ponúkli prácu univerzitného lektora na katedre českých a&nbsp;slovenských štúdií. Slovenku, ktorá v&nbsp;tom čase vychovávala dve malé deti, pozitívne prekvapilo, ako tu všetko fungovalo a&nbsp;väčšina úradných vecí sa dala vybaviť aj cez internet. „Sú tu prítomné vychytávky, ktoré človek u&nbsp;nás vidí len vo filmoch, ako napríklad kaviareň, kde kávu pripravujú roboty alebo robotickí asistenti na letisku, ktorí vám poradia alebo vás navedú, kam potrebujete. Najzaujímavejšie sú však tie, ktoré sú nenápadne zakomponované do života.“ Dominika si pochvaľuje bankomaty, kde môžete peniaze nielen vyberať, ale aj vkladať na hocijaký účet, alebo navigáciu, ktorá vás nielen dovedie, kam potrebujete, ale zároveň ukáže, koľko zaplatíte za ktorý úsek cesty alebo ktoré parkovisko je aktuálne voľné a&nbsp;za akú tarifu. „Z&nbsp;kreditnej karty sa dokonca dá rovno urobiť aj odpočet dane – uľahčuje to bežný život.“

Na polostrove ju najviac zaskočila zima v&nbsp;interiéroch, kde kvôli zlej izolácii musia často nosiť vetrovky, ako aj miestna rezervovanosť. „Miestni nevedia, ako sa správať k&nbsp;cudzincom. Človek tu cudzincom zostáva aj po dlhšom čase a&nbsp;nedokáže zapadnúť ako na Taiwane, kde sú ľudia naozaj srdeční.“ Dominike sa ťažko zvykalo aj na spôsob kórejského premýšľania, ktorý vychádza z&nbsp;konfucianizmu a&nbsp;zdôrazňuje medziľudskú harmóniu bez konfliktov. „Ľudia si dávajú pozor na to, čo povedia, aby druhého nezranili. Nepríjemné témy obchádzajú alebo zľahčujú – robia to podvedome a&nbsp;pre cudzinca je ťažké prečítať to. Musíte sledovať reč tela, aj to, čo hovoria medzi riadkami. A&nbsp;hlavne to, čo nehovoria. Áno neznamená áno a&nbsp;nie nemusí znamenať nie. Ak máte problém, odkývnu vám riešenie, ale nikto nič neurobí,“ vysvetľuje Dominika.

V&nbsp;Ázii sa silno uplatňuje hierarchia a&nbsp;„fenomén tváre“ – každý človek sa snaží urobiť čo najlepší dojem. Nejde len o snahu zachovať si svoju tvár, ale aj umožniť druhému človeku, aby si zachoval tú svoju, z čoho pramení aj spomínaná zdvorilosť. „Človek si vypestuje jemnocit, ktorý mu umožní pochopiť, že niekedy úplne nepatrný zdvorilý náznak znamená prísnu kritiku alebo napomenutie.“ So zachovaním si tváre úzko súvisí aj jej kozmetické udržiavanie – plastické operácie sa tu podľa Dominiky vykonávajú ako na bežiacom páse, aby si človek vylepšil svoje postavenie na pracovnom trhu aj pri hľadaní partnera. Najobľúbenejšie sú chirurgické operácie očných viečok, bežne sa tu dá stretnúť aj s botoxom lýtok a pliec alebo rozstrihávaním očných kútikov, aby oči vyzerali väčšie.

Zaujímavý je aj kórejský vzdelávací systém. Deti sa v&nbsp;škôlke učia tradíciám, veľmi sa dbá na samostatnosť aj zdravú stravu. Neskôr však trávia študenti v&nbsp;škole aj 16 hodín denne. „Bežná školská dochádzka sa pre študenta berie len ako absolútny základ, v&nbsp;ktorom pokračuje popoludní a&nbsp;večer na doučovaniach rôzneho druhu. To všetko v&nbsp;snahe dosiahnuť čo najlepšie výsledky, ktoré mu umožnia dostať sa na lepšiu strednú školu, odtiaľ na lepšiu univerzitu a&nbsp;odtiaľ na lepšiu pracovnú pozíciu. Bežný žiak prakticky nemá žiaden voľný čas, azda len v&nbsp;nedeľu,“ vysvetľuje Dominika.

Pracovná kultúra je vystavaná prísne hierarchicky, základným pravidlom je plnenie príkazov, pričom kreatívna stránka sa takmer nepestuje. „V&nbsp;súlade s&nbsp;konfuciánskym učením je úloha ženy skôr podriadená mužovi a&nbsp;jej miesto je v&nbsp;domácej, nie verejnej sfére. To sa, žiaľ, premieta aj do nepriaznivých kariérnych podmienok pre ženy a&nbsp;často do horších príležitostí, ako sa presadiť. Súvisí to aj s&nbsp;extrémne negatívnym postojom k&nbsp;feminizmu. Nie je potom prekvapením, že mnoho žien ostáva v&nbsp;domácnosti, najmä po narodení detí,“ vysvetľuje Spišiačka.

V&nbsp;Južnej Kórei sa pracuje tvrdo a&nbsp;dlho a&nbsp;vzhľadom na obmedzené množstvo voľného času miestni uprednostňujú „instantnú“ zábavu. „V&nbsp;obľube sú zábavné parky, farebné atrakcie každého druhu, karaoke, bary a&nbsp;alkohol. Nájdu sa aj ľudia, ktorí trávia víkendy v&nbsp;horách alebo ručnými prácami, ale toho času na záľuby je naozaj málo.“ Keď však príde na veľké sviatky a&nbsp;oslavy, mladej Slovenke imponuje, ako sú všetky orientované na rodinu a&nbsp;predkov, pričom často idú hlboko dozadu do rodokmeňa a&nbsp;zahŕňajú aj návštevu cintorínov.

Po takmer štyroch rokoch života v&nbsp;Južnej Kórei sa Dominika na jeseň vrátila na rodný Spiš a&nbsp;k&nbsp;svojej veľkej vášni – folklóru. „S&nbsp;folklórom som vyrastala, spev a&nbsp;ľudové piesne som v&nbsp;širšom príbuzenstve počula stále. Bralo sa to skôr ako prirodzená súčasť života než záľuba. Možno aj preto som sa folklóru intenzívnejšie začala venovať až po odchode na vysokú školu – asi to bol nejaký prejav nostalgie,“ hovorí Dominika, ktorá s&nbsp;Rusínskym triom v&nbsp;relácii Zem spieva spopularizovali rusínsku kultúru. Naďalej vedie folklórny súbor Pirečko, v&nbsp;ktorom sa venuje aj oprave a&nbsp;výrobe krojov. „Je to pre mňa spôsob, ako naše kultúrne dedičstvo udržať pri živote dlhšie – nielen kroje obdivovať v&nbsp;múzeu, ale dokázať ich vyrábať a&nbsp;verne replikovať.“

Slovenskú tradičnú kultúru sa snažila prezentovať všade, kam prišla, v&nbsp;Kórei sa jej s&nbsp;podporou nášho veľvyslanectva podarilo zabezpečiť ušitie slovenských krojov pre miestnych študentov slovenčiny, ktorých priučila aj ľudovým tancom. „Vyrastajú na K-pope, berú však kultúru aj tradičné odevy trochu povrchnejšie než Slováci. Kým my sa snažíme všetko zachovať v&nbsp;čo najvernejšej podobe, oni si povyberajú, čo sa im páči.“ S&nbsp;rodinou si aktuálne užíva chvíle na Spiši, verí však, že to nebola ich posledná cesta do Ázie. „Ak sa časom naskytne ďalšia šanca vrátiť sa na Ďaleký východ, budem sa snažiť nepremeškať ju.“