Manžel mal vážne problémy so srdcom aj s cievami. Ťažko dýchal, sťažoval sa na bolesti v hrudi. Lekári navrhli operáciu. Muž absolvoval v nemocnici rôzne vyšetrenia a poslali ho domov čakať. Keď sa uvoľní miesto, zavolajú mu. V tých rokoch totiž nebolo toľko nemocníc špecializovaných na srdcovo-cievne ochorenia ako dnes a bolo treba na operáciu čakať. Do toho pri­šla radostná udalosť, dcére sa narodili dvojčatá. Vrátila sa z nemocnice a prosila ma, či by som mohla prísť trochu jej pomôcť. Nahlásila som si v práci dovolenku a zbalila si veci. Trochu ma však brzdil manžel. Ale vyriešila som to. Preventívne som mu zbalila najnutnejšie veci, ktoré by v nemocnici potreboval, a nechala som ho doma čakať. Lebo o mobiloch sa nám vtedy ešte ani nesnívalo. Odcestovala som a každý deň som mužovi volala, či sa niečo zmenilo. Blížil sa víkend. V piatok som mu volala a navrhla, aby prišiel za nami.

Veď cez víkend ho isto nebudú hospitalizovať. Súhlasil, že ak sa do večera nič neudeje, v sobotu ranným vlakom príde. Dcéra sa potešila, veď dedo ešte vnúčatká nevidel. V sobotu doobeda každú chvíľu nazerala von oknom. Napokon ho zbadala. Čakali sme na zvonenie a nič. Dcéra zbehla dolu na prízemie pomôcť mu, ak má nejaký problém, ale nebol tam. Bolo to pre nás nepochopiteľné. Keď dlho nechodil, ani neviem prečo, volala som mu. Nebral. Kdesi hlboko vnútri svojej duše som cítila, že sa niečo stalo. Zavolala som švagrovi, býval neďaleko nás, aby ho išiel pozrieť. Išiel a našiel ho už bez známok života. Zaujímavé je, že lekár určil čas smrti na hodinu, keď ho dcéra videla kráčať.