Tea Harbínyiová 

Moji rodičia boli zo mňa vyčerpaní. Stále som všade pobehoval a nevedel som sa zastaviť. Ani nie div, že som sa tomuto športu začal neskôr venovať profesionálne. Behu sa venujem v práci, no rád si zatrénujem aj len tak pre seba večer po pracovnom čase. Pred dvomi rokmi sme sa presťahovali blízko hlavného mesta do radovej zástavby. Ešte stále spoznávam okolie. Vždy si počas behania zvolím novú trasu. A zakaždým, naozaj zakaždým, keď som behal, som stretol jedného bežca. Obišli sme sa, usmiali sme sa na seba a život šiel ďalej. No postupne mi začalo pripadať podozrivé, že ho stále stretávam, hoci chodievam do terénu v rozličných časoch a som na rozličných trasách.

Raz som šiel niečo vybaviť na miestny úrad. Na stene viselo viacero fotografií, medzi nimi jedna, pri ktorej som onemel. Môj bežec. A pod ním nápis: „Úspešne prezentoval našu dedinu, rok 1920.“ Pracovníčka na úrade si všimla, ako som obelel. Pristavila sa pri mne a jemne sa ma spýtala: „Už ste ho stretli? Ostal tu s nami, všetci sme si na neho zvykli. Chýbal by nám, keby sa stratil.“ Dlhú chvíľu mi trvalo, kým som si v hlave usporiadal myšlienky. No mala pravdu, nakoniec som si naňho skutočne zvykol, a tak mu mávam takmer každý deň doposiaľ.