Jozef Bednár (48) chcel byť odmala novinár a spisovateľ. Bavil ho šport. Sníval, že ak raz napíše knihu, bude o športe. Ale...

Život mu karty premiešal a osud postavil do cesty nové výzvy, ktoré musel zvládnuť. Novinár už bol, v súčasnosti sa venuje poradenstvu v komunikácii a ako spisovateľ našiel inšpiráciu v synovi. Jeho tretia kniha Nezlomní, 18 otvorených rozhovorov o autizme je tematicky o tom istom ako predošlé. O stále málo známej chorobe – o autizme.

Zaklincovaní

Autistický syn je Jozefov a Adrianin (47) prvorodený. Marek Bednár (20) prišiel na svet ako na pohľad normálne dieťa. Rodičia sa zľakli, že asi nie je niečo v poriadku, keď mal dva roky. Zabudol rozprávať aj to málo slov, ktoré sa dovtedy naučil. „V našich rodinách sme nikdy túto chorobu nemali. Nevieme ani o žiadnych duševných chorobách. Plus-mínus v rámci noriem boli všetci normálni,“ hovorí Jozef s úsmevom.

Osudové znamenia sa Bednárovcom miešali do života ešte pred tým, ako sa Marek narodil. „V roku 1993 ma z redakcie, kde som pôsobil ešte ako študent žurnalistiky, poslali na majstrovstvá Slovenska špeciálnych olympiád v atletike do Banskej Bystrice. Netušil som, čo to je. Špeciálne olympiády na Slovensku po revolúcii v 1989 len začínali svoju činnosť. Písal som o nich, akoby ma zhora pánbožko pripravoval na to, čo sa stane o 10 rokov.

˃˃˃ FOTOGRAFIE RODINY BEDNÁROVCOV NÁJDETE V GALÉRII ˂˂˂

S Aďou sme sa zoznámili 1. apríla 1995 na jednom kultúrnom podujatí v nemenovanom bratislavskom hoteli, kam som prišiel ako novinár. Písal som aj články o kultúre. Moja budúca manželka pracovala ako produkčná v komerčnej rozhlasovej stanici, ktorá sa na akcii tiež podieľala. Padli sme si tam do oka. Vtedy sme ani netušili, že sme sa zoznámili v predvečer Svetového dňa povedomia o autizme,“ konštatuje.

Na knihe rozhovorov s nezlomnými rodinami robil rok. Chcel ňou svetu priblížiť príbehy viacerých rodín, ktoré boli hrou osudu prinútené čeliť neznámemu tak ako Bednárovci. „Chcem pomôcť zlepšiť stále nedostatočnú osvetu na túto tému u nás. O našom príbehu sa už popísalo veľa, ale žiadny individuálny príbeh nemôže slúžiť ako návod na to, čo robiť s autistickým dieťaťom. Nenájdeš dvoch rovnakých autistov. Každý je špecifický, rovnako ako príbehy ľudí. V knihe mám v rôznych príbehoch rodín s autistickými jedincami osamelú ženu, osamelého muža, pár, súrodencov, starých rodičov...

Veľmi zaujímaví sú súrodenci, ich pohľad, ako berú život s autistom, keď alternatívny život nepoznajú. Dôležitá je aj babka, ktorá sa ako jediná dokázala postarať o vnúča, ktoré by inak s najväčšou pravdepodobnosťou skončilo niekde v ústave. Treba si uvedomiť, že autizmus v rodine môže výrazne prispieť aj k prehĺbeniu vzťahovej krízy. Riadne to zaklincuje. Veľa párov sa pre takéto problémy rozvádza.“

V knihe sú rozhovory z prostredia 14 rodín plus so 4 odborníkmi.

Sám často klamem telom. Dostávam správy o tom, aká sme úžasná rodina a ako to všetko zvládame. Lenže nie je to celkom tak, my nezvládame všetko. Bolo by predsa choré, keby sme zvládali všetko.
J. Bednár

„Nemôžeme sa poddať strachu, ale musíme si priznať, že sa bojíme. Je to tak psychologicky zdravé. Ak budeme strach vytesňovať, skončí sa niekde v žalúdku či inde. Možno som úzkostnejší ako manželka, preto behám maratóny a píšem. Ja sa tým netajím. Potrebujem ventil. Je to moja tretia kniha o autizme a hovorím, že aj posledná, aj keď tomu ani sám neverím.“

Boli časy, keď Bednárovcov vyháňali z vlakov a z kostolov, pretože nikto nechápal, čo je ich synovi, na pohľad nevychovancovi. Občas odchádzali s plačom. „Niekde sme sa to snažili vysvetliť, ale to sa nedalo robiť neustále. Čo sme mali neustále chodiť s ceduľkou, že máme autizmus? Ja sa však na nikoho z tých ľudí nehnevám. Veď sme sami ani netušili, čo je to za chorobu. Ako sme mohli čakať pochopenie od okolia?“

Práve preto sa Jozef pustil do zverejňovania ich príbehu. Veľa sa zmenilo, ale ešte to nie je dosť. Na autistovi často ani nevidno postihnutie. „Môžu to byť na pohľad pekní ľudia, ale oni sú mimo nášho chápania. Časť rodičov o tom odmieta hovoriť ako o chorobe a hovoria tomu výnimočnosť. Lenže vo veľkej miere je to aj choroba. Výnimočná choroba,“ kýva hlavou otec Jozef.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Len ochutnať!

Nafukovacie nohavice či miniatúry jedla... Spestrite si deň poriadnou dávkou bizarností

Populárne články
Ilustračná snímka

Vyčerpaný som premýšľal, ako to zvládnuť. Myslel som, že na mňa otec zabudol. On však...

Kňažná Charlene

Monacká KŇAŽNÁ CHARLENE v objatí s manželom: Toto by ste od nej nečakali

Dorota Nvotová

Finančné suchoty kvôli koronavírusu: Umelkyňa DOROTA NVOTOVÁ najprv predala auto, potom klavír

Timo Tolkki

Dominika Gottová to nebude mať ľahké: Jej ex mieri do Prahy

Už teraz v septembri začína herečka postupne pracovať.

Podnikanie na Jadrane: Herečka KRISTÍNA PALONDER GREPPELOVÁ otvorene o biznise s realitami

Zatvorené fľaše kradnú priestor. Je to pravda?

Zatvorené fľaše kradnú priestor. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia