Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Františka sme navštívili v&nbsp;Dolnom Kubíne, kde žije so svojimi rodičmi a&nbsp;pracuje v&nbsp;rodinnej firme. Keď sme sa s&nbsp;ním prešli po meste, bol hviezdou. Pristavovali sa pri ňom miestni školáci a&nbsp;školáčky, robili si s&nbsp;ním selfie, zdravili ho. František spomína aj na humornú príhodu, ako ho v&nbsp;rakúskom meste Graz zastavili slovenskí turisti, ktorí sledujú jeho videá. Tie sú napríklad aj o&nbsp;tom, ako sa vozičkári kúpu v&nbsp;mori alebo ako po­užívajú v&nbsp;lietadle toalety. „Snažím sa sústrediť na to, čo dokážem. Som na vozíku, to nezmením. Mám však zdravú hlavu a&nbsp;ruky. A&nbsp;tie preto najviac využívam vo svojom živote. Každý z&nbsp;nás má niečo, čím môže obohatiť spoločnosť, okolie. Nie som výnimkou a&nbsp;dennodenne na tom pracujem, pretože mám rád ľudí,“ opisuje nám František svoju životnú filozofiu.

„Minule ma stretli školáci a&nbsp;hovoria si medzi sebou –&nbsp;pozri, aký miniujo. To, že som mini, je v&nbsp;poriadku, meriam 1,10 metra. Ale ujo? Veď mám iba 22 rokov,“ smeje sa František. Keď sa narodil, sudičky mu veľmi ukrojili zo zdravia. Krutá diagnóza ho pripravila o&nbsp;radostné detstvo. Pohyby, ktoré my zdraví ľudia po­kladáme za úplne bežné, mu spôsobovali veľké utrpenie a&nbsp;fyzickú bolesť. Stačilo, keď si obúval topánku či ponožku a&nbsp;skončilo sa to zlomeninou. „Dodnes máme doma odložené náčinie na fixáciu končatín vrátane sadry. Keď sme počuli zvuk, ako sa láme kosť, okamžite sme ju sadrovali, až potom sme utekali do nemocnice,“ spomína jeho otec. Zo zdravia mu síce bolo ubraté, vyššia moc mu však nadelila inteligenciu, húževnatosť, odvahu a&nbsp;veľa sily na to, aby sa popasoval so všetkými prekážkami. A&nbsp;tak František, hoci je na vozíku, precestoval kus sveta, pracuje, venuje sa svojim koníčkom, pravidelne navštevuje posilňovňu. A&nbsp;hlavne motivuje ostatných ľudí, aby sa na ceste životom, ktorá nie vždy je vystlaná ružami, nevzdávali.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

František má v&nbsp;živote šťastie na rodinu. Narodil sa rodičom, ktorí sa k&nbsp;problému v&nbsp;súvislosti s&nbsp;jeho diagnózou postavili čelom. Ako hovorí jeho otec, ani raz neľutovali, že sa im narodil František taký, aký je, ani raz nereptali na Boha. „Bol som veľmi prekvapený, že lekári a&nbsp;primár sa venovali viac mne ako Františkovi. Prekvapila ma toľká pozornosť voči mojej osobe. Bolo mi vysvetlené, že hendikepované dieťa oslabí manželský zväzok a&nbsp;práve muži zvyčajne zutekajú. Takýto scenár mi nenapadol ani na sekundu. Práveže sme spolu s&nbsp;manželkou hneď začali bojovať za svoje dieťa. Na tejto náročnej ceste mi pomáhala viera v&nbsp;Boha,“ opisuje František Maretta starší. Trvali napríklad na tom, aby sa František vzdelával medzi zdravými deťmi a&nbsp;vypestoval si tak prirodzenú húževnatosť. Obrazne povedané, hodili ho do vody, aby sa naučil plávať. „Spolužiaci a&nbsp;spolužiačky mi nikdy nedávali pocítiť, že som iný, na vozíku,“ spomína František. „Dávali sme mu veľa lásky a&nbsp;pozornosti, ale neposúvali sme hranice v&nbsp;jeho prospech. Nepoľavovali sme v&nbsp;nárokoch. Žiadne rozmaznávanie sa nekonalo,“ hovorí jeho otec. A&nbsp;keď ukončil štúdium na strednej škole, zamestnali ho v&nbsp;rodinnej firme v&nbsp;administratíve. „Na strednej škole ma bavili cudzie jazyky a&nbsp;účtovníctvo.“ Priestory kancelárie vybudovali tak, aby sa tam František cítil pohodlne a&nbsp;hlavne bezpečne.

„Prvá zlomenina prišla, keď mal rok a&nbsp;pol. Cestovali sme k&nbsp;lekárovi do Brna, veľmi plakal, mal zlomenú stehennú kosť.“ Ako šesťročný začal náročnú a&nbsp;dlhodobú liečbu v&nbsp;Česku, ktorá mu výrazne pomohla, spevneli mu kosti, lámavosť do určitej miery ustala. Ďalším benefitom liečby bolo, že sa dokázal už sám posadiť. V&nbsp;desiatich rokoch zase absolvoval prvú operáciu. „Moje kosti neboli iba krehké a&nbsp;lámavé, ale aj deformované, práve operácia mi pomohla.“ Za tie roky sa hrdinsky naučil znášať fyzickú bolesť, ktorá ide ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;jeho diagnózou. „Zvykol som si, že všetko potrebuje čas. Aj moja zlomenina na to, aby sa zahojila a&nbsp;prestala bolieť.“ Pred šiestimi rokmi absolvoval ďalšiu operáciu, išlo o&nbsp;náročný zákrok, lekári si trúfli vyrovnať jeho chrbticu. Podarilo sa, František je samostatnejší a&nbsp;dokáže chodiť za pomoci chodúľky. Lenže opäť sa nevyhol utrpeniu. Vnútorné orgány, aby mohli rásť, dostali viac miesta, reagovali fyzickou bolesťou. Celkovo ho operovali šesťkrát. František sa naposledy liečil zo zlomeniny pred niekoľkými týždňami. „Bol to však úraz a&nbsp;sčasti aj moja chyba. Spadol som z&nbsp;vozíka, išiel som rýchlo, nezvládol som zákrutu. Odniesla si to ruka,“ hovorí nám o&nbsp;ďalšej bolestivej epizóde vo svojom živote s úsmevom na tvári.

František Maretta starší, ako sme vytušili zo spoločného rozhovoru, prispôsobuje svoj voľný čas synovi. Spolu okrem iného navštevujú posilňovňu. „Františkovi veľmi pomáha fyzické cvičenie,“ hovorí otec. Františka ako milovníka futbalu a&nbsp;cestovania sprevádza na cestách do zahraničia, spoločnosť mu robí aj na futbalových štadiónoch vo svete. „Nikdy v&nbsp;živote mi nenapadlo, že by som sa len tak sám vybral na lyžovačku alebo kdekoľvek inde.“ František veľmi rád cestuje na zápasy do Manchestru, má svoje obľúbené mužstvo, ktorému veľmi „fandí“. Autom sa spolu s&nbsp;otcom presunú na najbližšie letisko. „Na letisku my vozičkári prežívame trocha náročné chvíle. Nie raz sa stane, že nám v&nbsp;batožinovom priestore poškodia vozík. Do lietadla sa totiž presúvame na špeciálnom letiskovom vozíku. Po tom, ako lietadlo pristane a&nbsp;opustíme letisko, sa začína výlet. Bol som napríklad v&nbsp;Dubaji, v&nbsp;Paríži, Ománe,“ zanietene hovorí František.

Zo svetových destinácií si pochvaľuje Barcelonu, pretože práve v&nbsp;tejto metropole najviac myslia na vozičkárov a&nbsp;prispôsobujú im verejné priestory. „Ni­k­dy sme to nevzdávali so slovami –&nbsp;nejdeme tam a&nbsp;tam, pretože František je na vozíčku. Keď bol dieťa, dva a&nbsp;pol hodiny som ho niesol na rukách na Bojnický zámok. Boli sme dokonca aj na Oravskom zámku. Podnikali sme aj túry v&nbsp;horskom prostredí. Boli sme na Hrebienku, pod Gerlachom, v&nbsp;Slovenskom raji Mlynky –&nbsp;Dedinky. Stávalo sa, že sme sa brodili blatom alebo námkamene poškodili vozík. Kde sa dalo, tam išiel na vozíku alebo som ho niesol na rukách aj s&nbsp;vozíčkom. Slovo prekážka neexistovalo,“ vysvetľuje nám Františkov otec.

František chce svojimi videami šíriť osvetu. „Bezbariérovosť nepomáha len nám na vozíku, ale aj mamičkám s&nbsp;kočíkmi či seniorom a&nbsp;seniorkám s&nbsp;barlami. Ľudí bavia hlavne videá, na ktorých ukazujem, ako robíme bežné činnosti, hoci som na vozíku. Napríklad ako idem do fitnescentra. Časy, keď boli vozičkári iba zavretí doma, sú dávno preč. Nemám problém zverejniť aj videá, ktoré sú intímne, napríklad ako používame toaletu. Ľudia sa pýtajú, tak nakrúcam. Stretol som sa dokonca s&nbsp;otázkou, či sa neobávam, že spadnem do záchoda.“ Na Tik-Toku Františka sleduje 60-tisíc ľudí. Na Instragrame 14-tisíc a&nbsp;na YouTube zase 17-tisíc záujemcov a&nbsp;záujemkýň. Celkovo nakrútil päťsto videí. Sú inšpiratívne, motivačné a&nbsp;vtipné. „Najviac ma teší spätná väzba od ľudí. Žijem svoj život naplno. My na vozíčku sme takí ako vy. Vy dokážete vyjsť po schodoch, ja nie. To je jeden z&nbsp;mála rozdielov medzi nami.“

Veľký minihrdina: Utrpel viac ako 50 zlomenín, on sa však usmieva a nakrúca motivačné videá

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Veľký minihrdina: Utrpel viac ako 50 zlomenín, on sa však usmieva a nakrúca motivačné videá

Erika Szalayová

Súvisiace články

Jedna chyba ho dostala na dno: Silný návrat plavca Juraja! Po rokoch znova majstrom Slovenska

Čin, ktorý vás chytí za srdce: Rakúska dedička rozdala svoje milióny! Obrovský balík peňazí

Upadla do depresie a trvalo dlho, kým sa vyliečila: Sú to dva najvzácnejšie roky môjho života

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás