Tea Harbínyiová 

Náš syn je iný. Tichý, hanblivý. Komunikuje minimálne. S&nbsp;cudzími ľuďmi vôbec. Kamaráta si našiel po dlhom čase. Aj to iba jedného a&nbsp;veľmi sa na neho naviazal. V&nbsp;škole sa bojí rozprávať. Odpovedať pred celou triedou je pre neho nočná mora. Jeho správanie občas hraničí s&nbsp;autizmom. Ten nám však nepotvrdili. Formujeme jeho povahu najlepšie, ako vieme, a&nbsp;milujeme ho takého, aký je. Tešíme sa aspoň z&nbsp;toho jedného kamaráta, aj z&nbsp;toho, že sa pred nami nehanbí a&nbsp;povie, čo si myslí. Raz sa stalo niečo zvláštne. Boli sme v&nbsp;parku, syn sa kolobežkoval. Na druhej strane ihriska zbadal chlapca a&nbsp;rozbehol sa za ním. Deti sa dali do reči, smiali sa, šantili a&nbsp;preháňali sa na kolobežkách. Pre mnohých rodičov bežná realita, pre nás nepoznané. Zmocnilo sa ma obrovské šťastie. 

No vtom som spozorovala niečo zvláštne. Manžel znervóznel, bol červený ako paprika, zuby mal doslova zaťaté. Keď som sa pozrela na lavičku oproti, podobne vyzerala mamička toho chlapca. Začala som mať strašné podozrenie. Manžel na mňa pozrel a&nbsp;vedel, že to napätie vidím. Vedel, že bude musieť vyjsť s&nbsp;pravdou von. Večer sa rozplakal, vraj je to jeho syn. Prišlo mi až zle. Ako mi mohol desať rokov tajiť takú dôležitú informáciu? Bola som zdesená. No popritom som si jasne uvedomovala neodškriepiteľný a&nbsp;zvláštny fakt: tie deti to vedeli! Vedeli, že k&nbsp;sebe patria. Cítili to. Bez slov. Pripadalo mi to neuveriteľné. Tá sila pokrvného puta. S&nbsp;manželom som sa rozviedla. No chlapci sa hrávajú a&nbsp;zbožňujú sa dodnes.