Viera Václavková

V&nbsp;zime, keď jazero za dedinou poriadne zamrzlo a&nbsp;chalani po ľade naháňali puk, my sme sa tam bláznili na motorkách. Na takých malých „zabudnutých“ pionieroch – Jawa&nbsp;21. Začal s&nbsp;tým Fero. Bola suchá zima bez snehu, ale poriadne mrzlo. A&nbsp;on išiel na motorke vyskúšať ľad. Inšpiroval aj mňa. O&nbsp;rok sme boli štyria a&nbsp;spravili sme si preteky. Perfektná zábava. A&nbsp;keď sa zima skončila špekulovali sme, ako zvýšiť výkon motora a&nbsp;upraviť pneumatiky na protišmykové. Prišla ďalšia zima a&nbsp;už sme sa tešili na preteky. Dve týždne mrzlo, hladina jazera bola ako zrkadlo. Obul som si korčule a&nbsp;prekorčuľoval celú plochu. Ľad bol pevný. No na druhý a&nbsp;tretí deň priam jar. Plusové teploty a&nbsp;slnko. Navrhol som akciu zrušiť. Partia nechcela o&nbsp;tom ani počuť. Tak sme navŕtali ľad a&nbsp;presvedčili sa o&nbsp;jeho hrúbke. Statik Miro vyrátal, že by nemal byť problém a&nbsp;hneď sme aj vyznačili trasu pretekov. Navrhol som obísť tú časť, kde do jazera vteká riečka. Tam je vždy ľad tenší. Nesúhlasili, vraj bude adrenalín…

Niečo mi hovorilo, že to nie je dobrý nápad. Ďalšie dva dni bolo ešte teplejšie. Zavolal som Ferovi, aby sme to zrušili. Vysmial ma. No vo mne už vŕtal červík nedôvery a&nbsp;v&nbsp;hlave sa mi zahniezdil poriadny strach. V&nbsp;noci pred pretekmi som ťažko zaspával. A&nbsp;keď sa mi to podarilo, niekto ma začal škrtiť a&nbsp;kričal: Nechoď na ľad, utopíš sa! Posadil som sa a&nbsp;rozhodol sa, že nebudem pretekať. V&nbsp;nedeľu ráno som volal Ferovi a&nbsp;klamal, že sa cítim chrípkovo a&nbsp;neštartujem. Vysmial ma. Išiel som k&nbsp;jazeru pešo. Tí traja na motorkách tam už boli. Odhováral som ich. Fero provokačne prešiel celú trať a&nbsp;dvihnutým palcom signalizoval, že je všetko O. K. No ja som počul zvláštne dunenie, ľad už pracoval. Vyštartovali. Prvé kolo bez problémov. V&nbsp;druhom Fero zaostal, spadol a&nbsp;už ho nebolo. Zostala len čierna diera. Tam, kde do jazera vteká riečka...