Vladimír Kampf

Keď mu čipka nedala pokoj, mal asi trinásť rokov. Odvtedy prešlo viac než jedno desaťročie. „Nešlo mi do hlavy, ako môžu ľudské ruky urobiť niečo také pekné. Zaujímalo ma, ako je to možné. Viem aj štrikovať a háčkovať, ale to ma až tak neoslovilo. Paličkovanie je iné,“ hovorí s úsmevom čipkár z Turej Lúky od Myjavy. Na výtvarný krúžok chodil do základnej umeleckej školy. Stačilo, aby mala pani učiteľka v triede čipkársky valec. „Nabral som odvahu a poprosil som ju, či by ma niečo naučila. Pani Elenka Bielčiková mi dala základy. Dala mi aj nejaké prefotené stránky z knihy a povedala, že na výtvarnej mám kresliť a učiť sa čipkovať môžem doma. Tak som začal,“ spomína.

Patrí k unikátom všetkých druhov čipiek, ktoré sa na území Slovenska rozvíjajú dodnes. Od roku 2016 patrí do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
&nbsp;
Korene čipky myjavského regiónu siahajú do 80. rokov 19. storočia. Na kopanice pri Krajnom v tom čase prišli dve ženy z českého Vamberku a začali miestnych učiť techniku pôvodne belgického čipkovania. Tradícia sa šírila z kopanice na kopanicu. Prirodzene sa z nej stala súčasť výtvarnej a odevnej kultúry. Jednoducho prišla do módy a domáci si do nej vkladali vlastné prvky. Myjavská čipka vyžaduje trpezlivosť. Zručnosť paličkovania si celé generácie odovzdávali len vzájomným priúčaním.

Paličkovaná tylová čipka z Myjavskej pahorkatiny

<h3>Inovácie a&nbsp;prieniky</h3>
Čipka má podľa Michala veľa podôb. Najprv sa snažil zvládnuť základy, kým sa začal púšťať do piplavejších vzorov. Pred modernou čipkou uprednostňuje tradičné slovenské. „Slovensko je výnimočné. Žiadna iná krajina nemá toľko regionálnych čipiek ako my. Oficiálne máme sedemnásť regiónov čipiek, ktoré sa od seba líšia, plus v&nbsp;každom regióne môže byť niekoľko ďalších podtypov. Napríklad novomestské sa delia na pásikové či mnohopárové,“ snaží sa vysvetliť rozmanitosť, ktorej rozumie len ten, kto má dosť znalostí. „Nakoniec, regióny sa aj tak prelínajú. Napríklad aj u&nbsp;nás paličkovali aj susedné novomestské typy.“
Ľudia v&nbsp;minulosti si z&nbsp;toho, ako čipka vyzerala, ťažkú hlavu nerobili. Zvyčajne paličkovali tak, ako vedeli, vymýšľali si vlastné inovácie a&nbsp;vzájomné prieniky. V&nbsp;podstate im nešlo o&nbsp;regionálnu čistotu, ale o&nbsp;to, aby sa ich výrobky páčili nielen im. „Čipky sú zatriedené do regiónov, väčšinou podľa najbližšieho väčšieho mesta, aj keď sa možno nepaličkovalo rovno v&nbsp;nich, ale niekde vedľa. Napríklad v&nbsp;Piešťanoch nepaličkovali, ale čipka sa podľa mesta volá. Pritom je to mimoriadne výnimočná čipka z&nbsp;Krakovian,“ vysvetľuje.
Krakovianska čipka má technický prvok, ktorý sa nikde inde na svete nevyskytuje. „U&nbsp;nás na Myjave sme pôvodne paličkovali novomestské pevné a&nbsp;hutné čipky z&nbsp;konopných a&nbsp;ľanových nití. Na fajnovejšie kroje si spočiatku nechávali voziť jemné tylové čipky z&nbsp;Vamberku, až kým odtiaľ neprišli ženy, ktoré začali techniku paličkovania učiť.“ Michal rozlišuje vzory, ktoré boli na kopaniciach skôr ako tie z&nbsp;Vamberku. „Čipka z&nbsp;Vamberku sa dostala aj na Hont, kde sa však vyvíjala úplne inak. Sú na nej geometrické vzory.“
Základom každého prvku čipky sú minimálne dva páry paličiek. Výnimočná čipka z&nbsp;Krakovian má ešte jednu paličku navyše. Hovoria, že paličkujú s&nbsp;dva a&nbsp;pol párom paličiek. Unikátom krakovianskej čipky je aj to, že na prvý pohľad aj znalci krútia hlavami a&nbsp;často neveria, že je paličkovaná. Myslia si, že je tkaná alebo vyšívaná. Tajomstvom je práve piata palička, ktorá vytvára takzvané babky – miniatúrne plôšky, z&nbsp;ktorých vzniká špecifický vzor. Ale vráťme sa na Myjavu k&nbsp;mladému čipkárovi Michalovi.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Čoraz vyšší „level“</h3>
Každá nová a&nbsp;zložitejšia väzba bola pre chlapca ako vyšší level počítačovej hry. „Počítače ma až tak nezaujali, toto sa mi zdalo originálnejšie. Postupne som si zvyšoval náročnosť.“ Dokonca si zohnal knižku, ale bola mu málo. „Hlásil som sa do kurzu v&nbsp;ÚĽUV-e. Povedali mi, že to sa predsa len tak nedá, že sa treba prihlásiť a&nbsp;spĺňať nejaké požiadavky. Panej, ktorá viedla kurzy, som povedal, že paličkujem. Bola zvedavá, čo robím, tak som jej ukázal našu tylovú čipku, ktorú som sa naučil z&nbsp;knižky. Skonštatovala, že sa ani nemám čo učiť, lebo už viem najnáročnejší typ. Vzala ma do klubu a&nbsp;niečo ma predsa len naučila,“ hovorí Michal s&nbsp;úsmevom.
Čipkár od Myjavy sa venuje najmä novomestskej čipke. Fotografuje si staré práce, prepaličkováva ich a&nbsp;pracuje na vzorkovníku. „Novomestská mi pripadala voľná. V&nbsp;čase, keď som začínal, už sa jej čipkárky nevenovali. Z&nbsp;Bošáce mi prišla ponuka na paličkované konce k&nbsp;dlhým šatkám, ktoré sú súčasťou ich krojov. Zistil som, že predlohy, podľa ktorých som mal robiť, boli zjednodušené a&nbsp;vyzerali modernejšie. Chýbali na nich typické prvky. Preto som sa pustil do vzorkovníka.“
Inšpiráciou na knihu čipiek sú pre Michala múzeá, kde sa zachovali najstaršie kúsky. Potom si pridal k&nbsp;novomestskej čipke hlboc­kú. „Naučila ma ju pani na kurze. A&nbsp;prišiel som na to, že jeden prvok má byť trochu inak. Je to s&nbsp;tými čipkami zamotané. Každá má svoje znaky a&nbsp;technické riešenia, ktoré treba zaznamenať, aby sa nám zachovali,“ mieni.

<h3>Dištančné kurzy</h3>
Zaujímavé je, že na Slovensku sa nám čipkári vydarili. Michal nie je sám. Po celom Slovensku má niekoľko ďalších kolegov. Čipkárstvo ožíva takmer v&nbsp;každom kúte. Samozrejme, ženy sú stále v&nbsp;presile. „Robil som pre Bošácu, ale vďaka objednávateľovi je môj obradný ručník a&nbsp;čipkovaný obraz anjela v&nbsp;kostole v&nbsp;americkom St. Louis. Na Slovensku mám celopaličkovaný čepiec kdesi v&nbsp;Turci. Ten som robil celý rok. To bola veľká fuška. Pre Trnavu som robil rukávce a&nbsp;do Levoče čipku na čepiec. Asi toho nemám za sebou až tak veľa, lebo paličkovanie je zdĺhavá práca. Kedysi mali najmä cez zimu viac času,“ vysvetľuje Michal.
Čipkárovi trvá jeden centimeter čipky približne hodinu. To je však len veľmi hrubý odhad, záleží na kope ďalších vecí. Záleží na vzore a&nbsp;jeho zložitosti. Cena ručne paličkovanej čipky je vždy mizerná. Michal rozmýšľa, že by si zapýtal aspoň tri eurá na hodinu, ale hneď sa aj sám seba pýta, kto by si potom takú čipku kúpil za tú cenu. Tri eurá sú pritom smiešny hodinový zárobok. „Jedna čipka by stála aj päťsto eur. Ja som neprozreteľne urobil celý čepiec za dve stovky. To si už nebudem môcť dovoliť. Ručné práce sú pod cenou asi vo všetkom. Ale ja to robím rád.“
Čipky majú svoje záhady. Hovorí sa aj to, že pochádzajú od slovanských národov. Od nich čipku benátski obchodníci priviezli k&nbsp;sebe domov a&nbsp;dostali ju do módy po celej Európe. Prišla do Francúzska a&nbsp;Nemecka, odkiaľ ju baníci priviezli k&nbsp;nám. Iná teória presviedča, že čipka je jednoznačne z&nbsp;Talianska. „Čipky v&nbsp;prvých vzorkovníkoch boli už pomerne vyspelé, je jasné, že pred nimi boli vzory určite jednoduchšie. Aké? To sa môžeme len domnievať. Najstaršia čipka na Slovensku pochádza z&nbsp;polovice 18. storočia z&nbsp;Lubiny.“
Keď bol Michal malý, chcel byť učiteľom. Potom od svojho zámeru upustil, pretože sa cítil utiahnutý a&nbsp;myslel si, že by si so žiakmi neporadil. Teraz však učí paličkovanie. „V&nbsp;našom nárečí to voláme bez mäkčeňov: pletená cipka. Učím paličkovať aj neter a&nbsp;ozývajú sa mi ďalší ľudia. Začal som učiť aj dištančne cez web. Teším sa, že toto remeslo môžem odovzdávať ďalej.“
Michal študuje farmáciu v&nbsp;Bratislave a&nbsp;snaží sa živiť sám. „Budem lekárnik. Trochu som sa minul v&nbsp;predstave. Bavilo by ma miešať mastičky a&nbsp;liečivá, to však väčšinou robia laboranti. Ja budem lieky vydávať a&nbsp;rozprávať sa s&nbsp;pacientmi.“ Michala bavia aj rastliny a&nbsp;je tak trochu bylinkár. „Zbieram ich nielen pre seba, ale aj pre babku a&nbsp;jej kamarátky,“ hovorí žartom.