Mám tri deti, na materskej a rodičovskej dovolenke som, na striedačku, už deväť rokov. Ukázalo sa, že sila môjho materinského inštinktu je až nadpozemská. A nevysvetliteľná. Boli sme na preliezačkách. Chlapci sú už starší, a tak šli na takú tú vysokú a komplikovanú. Malá dcérka bola pri mne a hrala sa v pieskovisku. Dozerala som na synov a sledovala situáciu. Zrazu som pocítila zvláštne chvenie v bruchu, akoby predtuchu niečoho zlého. Postavila som sa, aby som ich napomenula, nech zlezú dole, radšej nech idú na niečo bezpečnejšie. A vtom sa môj svet zastavil. Ľudia naokolo sa zmenili na sochy. Vietor prestal duť, vtáky spievať, dcérka sa hrať... A ja som v tom absolútnom „nepohybe“ videla iba svojho syna, ako sa šmykne na vrchole preliezačky a rúti sa dole k zemi. Spadne na hlavu a krv... Krv bola to posledné, čo som zazrela... A vtedy sa svet opäť pohol.

Všetko sa vrátilo do normálu a moji synčekovia sa ďalej hrali na preliezačke. Hneď som k nim utekala. Bola som ako besná šelma, čo chce chytiť antilopu. Vyliezla som najvyššie, ako som dokázala. A v poslednom okamihu som zachytila syna, ktorý sa práve šmykol. Ako je niečo také vôbec možné? Ako som mohla vidieť niečo, čo sa ešte nestalo? Vďaka tomu som mohla dobehnúť včas a zabrániť tragédii. Beriem to ako dar matky, ktorej lásku neprekoná nič na svete. Je to láska, ktorá má v sebe silu, ktorá sa azda ani nedá racionálne vysvetliť.