Tea Harbínyiová 

Mám tri deti, na materskej a&nbsp;rodičovskej dovolenke som, na striedačku, už deväť rokov. Ukázalo sa, že sila môjho materinského inštinktu je až nadpozemská. A&nbsp;nevysvetliteľná. Boli sme na preliezačkách. Chlapci sú už starší, a&nbsp;tak šli na takú tú vysokú a&nbsp;komplikovanú. Malá dcérka bola pri mne a&nbsp;hrala sa v&nbsp;pieskovisku. Dozerala som na synov a&nbsp;sledovala situáciu. Zrazu som pocítila zvláštne chvenie v&nbsp;bruchu, akoby predtuchu niečoho zlého. Postavila som sa, aby som ich napomenula, nech zlezú dole, radšej nech idú na niečo bezpečnejšie. A&nbsp;vtom sa môj svet zastavil. Ľudia naokolo sa zmenili na sochy. Vietor prestal duť, vtáky spievať, dcérka sa hrať... A&nbsp;ja som v&nbsp;tom absolútnom „nepohybe“ videla iba svojho syna, ako sa šmykne na vrchole preliezačky a&nbsp;rúti sa dole k&nbsp;zemi. Spadne na hlavu a&nbsp;krv... Krv bola to posledné, čo som zazrela... A&nbsp;vtedy sa svet opäť pohol. 

Všetko sa vrátilo do normálu a&nbsp;moji synčekovia sa ďalej hrali na preliezačke. Hneď som k&nbsp;nim utekala. Bola som ako besná šelma, čo chce chytiť antilopu. Vyliezla som najvyššie, ako som dokázala. A&nbsp;v&nbsp;poslednom okamihu som zachytila syna, ktorý sa práve šmykol. Ako je niečo také vôbec možné? Ako som mohla vidieť niečo, čo sa ešte nestalo? Vďaka tomu som mohla dobehnúť včas a&nbsp;zabrániť tragédii. Beriem to ako dar matky, ktorej lásku neprekoná nič na svete. Je to láska, ktorá má v&nbsp;sebe silu, ktorá sa azda ani nedá racionálne vysvetliť.