Dvojnásobný riaditeľ

Ako pedagóg a neskôr aj docent na VŠMU vychoval celú generáciu hercov, ktorí pôsobia vo všetkých divadlách na Slovensku. Pedagogickú činnosť však zanechal. Stalo sa tak po nástupe do riaditeľskej funkcie v SND po smrti Miloša Pietora v roku 1991. Na tomto mieste to nemal vôbec jednoduché. V porevolučných časoch totiž hrozilo, že divadlo sa rozpadne tak ako niekdajšie filmové štúdiá na Kolibe.

„Vedeli sme, že zrušiť sa dá všetko veľmi ľahko, ale verejnoprávna televízia a Koliba sú dôkazom toho, že keď sa raz niečo zruší, veľmi ťažko sa nachádza cesta späť ku kvalite, k umeniu a tvorbe. Zachovanie určitej kontinuity bolo nevyhnutné. Myslím, že to sa nám podarilo. Samozrejme, muselo sa modifikovať, prispôsobiť sa novým výzvam. Po roku 1993 sme sa začali pravidelne, častejšie ako kedykoľvek za spoločného štátu, stretávať s Českým národným divadlom, a to vo všetkých troch súboroch. A na to som hrdý a pyšný, že to vyšlo.“

Napriek tomu, že pre manažérske povinnosti nemohol stáť na javisku tak často, ako by si prial, práca generálneho riaditeľa ho bavila. V roku 1996 ho však z tejto funkcie odvolal minister kultúry Hudec. Jeho odvolanie sprevádzala kompromitačná kampaň ministerstva, mediálne útoky a protesty divadelníkov, ktoré po čase vyústili do štrajku. Po voľbách v roku 1998 ho na rovnaký post vymenovali na základe výberového konania. Stalo sa tak 1. januára 1999. V tejto funkcii pôsobil sedem rokov, a to s veľkým úspechom.

Vďaka jeho pričineniu sa SND etablovalo v európskych divadelných štruktúrach, v organizácii európskych divadelníkov ako Európska divadelná konvencia (ETC). V roku 2002 sa navyše stal jej viceprezidentom. Napriek mnohým zásluhám ho koncom roka 2005 vtedajší minister kultúry František Tóth z funkcie generálneho riaditeľa odvolal. Ako dôvod použil elegantnú formulku: „Organizačné zmeny, ktorých dôsledkom bude nová koncepcia riadenia a činnosti organizácie.“ V skutočnosti boli za Jamrichovým odchodom pretrvávajúce názorové rozdiely s ministrom. Tie sa týkali novej budovy SND na Pribinovej ulici v Bratislave. Svoj odchod vtedy herec nekomentoval.

Až s odstupom času si na svoje „riaditeľovanie“ zaspomínal: „Moje roky vo funkcii boli splnením dohody s mojím predchodcom Milošom Pietorom o tom, že nerezignujeme na tvorbu, vrátime diváka do divadla, zachováme úroveň dramaturgie, zavedieme nové pravidlá, napríklad diferencované odmeňovanie, prepojíme divadlo s biznisom, s turistickým ruchom. Chceli sme získať autoritu v medzinárodnom priestore, otvoriť sa pre externú spoluprácu, omladiť súbory a viac sa stretávať s českými divadelníkmi. Myslím, že som mal na kvalitných ľudí v umeleckej i neumeleckej oblasti v drvivej väčšine šťastie. Môžem konštatovať, že som odovzdal fungujúcu a funkčnú organizáciu.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.