Herecká kariéra

Vidina herectva bola v Jamrichovom prípade len jednou z možností, ako by sa mohol v dospelosti uplatniť. „V roku, keď som sa chcel dostať na herectvo, chýbal dostatok talentov, takže prijali len Zuzku Cigánovú a mňa, preto neotvorili nový prvý ročník. O rok ma vzali, lebo sa už naplnil požadovaný počet prijatých. Popritom som však mal na prihláške napísanú ako druhú školu žurnalistiku.“ Práve kvôli nej absolvoval ročnú prax v polygrafických závodoch. Túžba po divadle bola skrátka oveľa silnejšia. Počas štúdií na VŠMU ho spolužiaci prezývali Tyčka, pretože bol vysoký, chudý a na javisku najskôr nevedel, čo s končatinami.

Pomohol mu profesor Zachar. „Dokázal ma uvoľniť a celkovo nás naučil mať rád javiskový priestor, do ktorého herec ide, aby sme sa nebáli. No a pán profesor Huba, otec Maťa Hubu, nás zasa uhladil. Ale začiatky boli tvrdé. Tak to asi má byť.“ Omnoho vrtkejší bol jeho spolužiak Jozef Bednárik, na ktorého má zo školy azda najviac spoločných spomienok. „Chodievali sme spolu do Prahy pred začiatkom školského roka na divadelné predstavenia, ktoré si dodnes živo pamätám. Boli to obrovské zážitky, z ktorých čerpám aj po tých rokoch. Ja som išiel k nim cez vianočné sviatky, on prišiel k nám, kamarátili sme sa. A hlavne sme boli spojení prácou, navzájom sme si hovorili, čo treba čítať, a tak.“

V mladosti nerád recitoval, ale počas štúdia na VŠMU ho pozitívne ovplyvnil profesor Viliam Záborský, kodifikátor javiskovej slovenčiny a majster prednesu. „Počas štúdií som mal z neho veľkú trému. Najprv ma úplne zničil tým, že mi vyčítal zlý predhryz a odporučil nosiť strojček. Rok som ho aj nosil. Na veľkú radosť mojich spolužiakov. Ale potom, v treťom ročníku, mi dal za prednes Hviezdoslavovho Slovenského Prometea jednotku s hviezdičkou. Veľmi si ju vážim.“ Hviezdoslava začal herec skúmať na škole z tvrdohlavosti. Chcel dokázať, že nie je ťažký a už vôbec nerecitovateľný, ako sa to vo všeobecnosti tradovalo. To sa mu podarilo, keďže tri roky po skončení školy ho spomínaný Záborský prizval učiť.

Ešte predtým sa mu však podarilo hrať v komparze a neskôr aj zaskakovať v Činohre SND. Keď sa už vyštudovanému hercovi v roku 1970 ozvala prvá slovenská scéna s pracovnou ponukou, okamžite ju prijal. „Martin Gregor prišiel za mnou a povedal mi: ‚O ničom inom neuvažuj a poď k nám.‘ Ozvali sa mi totiž aj z Martina a z Novej scény. Inde by to možno bolo bývalo zaujímavejšie. Ale o tom je dnes už zbytočné uvažovať.“ Jamrich sa rýchlo vypracoval. Jeho herectvo začalo byť príznačné nielen divadelnou imagináciou, ale zároveň mimoriadne kultivovaným hlasovým a fyzickým prejavom. Významné postavy v jeho repertoári pribúdali. Účinkoval nielen na divadelných doskách, ale aj v rozhlase, dabingu a televízii.

Pre pracovnú vyťaženosť mu však v čase kariérneho rozmachu uložili dištanc. „Nám sa so Zdenkou Studenkovou, nie naším pričinením, stalo, že sme jeden vianočný večer boli naraz v troch inscenáciách. Jedna bola odvysielaná na federálnom okruhu a dve na republikových. Vyrábali sme ich v rozličnom čase, ale nedopatrením sa tieto inscenácie s nami odvysielali naraz. Zrejme potom niekto závidel. Tajne som sa dozvedel, že máme dištanc. Vtedy vytiahli aj lož o mojom otcovi, že vraj nebol v Povstaní. Nakoniec vysvitlo, že môj otec bol v SNP aj s mojou mamou, dokonca oddiel v bojovej oblasti Kordíky niesol jeho meno Jamrich. Mal aj plno vyznamenaní, ale to som zistil až po jeho smrti, keďže on sa svojou minulosťou nikdy nechválil.“

Na televíznej pôde zažil ešte jednu neprávosť, a to krátko po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď zachraňoval situáciu okolo pripravovaného seriálu Štúrovci. Mal si v ňom zahrať postavu Ľudovíta Štúra. „V januári 1990 sme na seba zvyšovali hlas s istým bývalým zväzákom, ktorý pod rúškom hnutia Verejnosť proti násiliu chcel zrušiť celý seriál. Zachránil to Roman Kaliský, ktorý sa stal riaditeľom televízie. Postavil sa proti hlúposti. Veď už boli nachystané exteriéry, urobené kostýmy a podobne. A nielen to. Začali sme totiž nakrúcať pred novembrom 1989, veľa už bolo hotového.“ Seriál sa natočil, ale z pôvodných deviatich častí ho okresali na päť. Z hercovho pohľadu to bolo nedôstojné, nič to však nemení na fakte, že do mysle mnohých pamätníkov sa zapísal práve touto významnou postavou slovenskej histórie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.