Jana Homolová

Ženy staršej a&nbsp;strednej generácie ešte vždy pri zmienke o&nbsp;jeho mene nezabudnú poznamenať: „To bol veľký fešák.“ Dušan Jamrich sa narodil 25. októbra 1946 v&nbsp;Bratislave, ktorá je dodnes jeho veľkou láskou. „Pamätám si štvrť pod Slavínom, kde bolo málo rodinných domov, veľa záhrad, dnes je to úplne naopak. Boli to časy, keď sa dalo sánkovať od Slavína až po Palisády, časy, keď na ulici parkovalo jedno jediné auto,“ zaspomínal si v&nbsp;jednom zo svojich dávnych rozhovorov. Jeho detstvo bolo veľmi skromné.

„Naša rodina zažila všeličo. Napríklad moja stará mama bola sestra slovenského dramatika Ivana Stodolu, neskôr prenasledovaného. Ich strýko bol Aurel Stodola, zakladateľ teórie parných a&nbsp;plynových turbín. Boli sme skromná rodina. Rodičia sa museli obracať, najmä mama. No popritom ma trpezlivo a&nbsp;nenásilne viedla napríklad k&nbsp;čítaniu. Starý otec bol zase advokát, politik, poslanec v&nbsp;československom parlamente. Vlastnil veľké majetky a&nbsp;chodil vo vyšívanej košeli, hral divadlo v&nbsp;Martinskom spevokole, vedel po grécky, po latinsky, po maďarsky, ovládal všetky slovanské jazyky, venoval sa výskumu slovenčiny, prekladal napríklad aj Aloisa Jiráska či upravil luteránsky spevník. No predsa skončil prenasledovaný, v&nbsp;jednej malej izbičke. Napokon bol rehabilitovaný, ale užili sme si. Moje dve sesternice mali napríklad jeden zimník v&nbsp;zime a&nbsp;museli sa oň deliť. Mamu vyhodili z&nbsp;roboty. Napriek tomu vždy hovorila, že na druhý deň vyjde slnko. Len tak sa tá doba dala prežiť.“

Hercova mama bola prekladateľka. Raz pracovala na knihe o&nbsp;astronautoch, tým bol budúci umelec fascinovaný. V&nbsp;piatej ľudovej sa preto rozhodol stať astronómom alebo fyzikom, nakoniec ho však odlákalo divadlo. Spočiatku ochotnícke. „Hral som v&nbsp;Divadielku za rampami a&nbsp;tam ma vtedy poslucháči VŠMU Stano Párnický a&nbsp;Ľubo Vajdička postrčili, aby som si poslal prihlášku.“

Dušan Jamrich sa narodil v&nbsp;Bratislave. Po absolvovaní štúdia herectva na VŠMU v&nbsp;Bratislave sa v&nbsp;roku 1970 stal členom SND. Od roku 1991 do roku 1996 bol jeho generálnym riaditeľom. Na tento post sa vrátil v&nbsp;roku 1999 a&nbsp;pôsobil v&nbsp;ňom až do decembra 2005. V&nbsp;roku 2002 bol zvolený za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie a&nbsp;viedol prípravu 6. ročníka festivalu Eurothalia, ktorý sa prvý raz konal v&nbsp;krajinách strednej a&nbsp;východnej Európy. Titul zaslúžilý umelec získal v&nbsp;roku 1988.
&nbsp;
Za prínos k rozvoju slovenskej divadelnej kultúry mu bol v&nbsp;roku 2003 udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. V&nbsp;septembri 2008 dostal Cenu Jozefa Kronera za najvýznamnejší herecký výkon za stvárnenie postavy Tribouleta v&nbsp;hre Victora Huga Kráľ sa zabáva a&nbsp;s&nbsp;prihliadnutím na stvárnenie postavy Larsa v&nbsp;hre Moiry Buffiniovej Večera. V&nbsp;roku 2010 bol ocenený Cenou ministra kultúry SR za rok 2009 za celoživotný prínos v&nbsp;oblasti hereckej tvorby s&nbsp;prihliadnutím na výnimočný umelecký prednes Homérovej Iliady v&nbsp;rozhlasovom projekte Slovenského rozhlasu – PARNAS.
&nbsp;
Zahral si mnohé veľké úlohy, ako napríklad Jochanana v&nbsp;Hviezdoslavovom Herodesovi a&nbsp;Herodiade, Haimona v&nbsp;Sofoklovej Antigone, Richarda II. a&nbsp;Richarda III. v&nbsp;Shakespearovi, Alexandra v&nbsp;Gorkého Posledných, Oresta v&nbsp;Goetheho Ifigénii v&nbsp;Tauride, Geľa v&nbsp;Hollého Geľovi Sebechlebskom, Dimitrija v&nbsp;Palárikovom Samozvancovi, Diderota v&nbsp;Enzesbergovom Ľudomilovi, Mešťanostu v&nbsp;Barčovom Neznámom, Thomasa Moora v&nbsp;Boltovej hre Človek pre všetky časy, Lorda Cavershama vo Wildovom Ideálnom manželovi, Montparnassa v&nbsp;Besseho Riaditeľoch a&nbsp;ďalšie. Spolupracuje s&nbsp;rozhlasom, televíziou, zahral si v&nbsp;seriáli Povstalecká história, Alžbetin dvor, Život bez konca, Štúrovci, kde stvárnil postavu Ľudovíta Štúra. Aktuálne najoceňovanejším filmom, v&nbsp;ktorom účinkoval, je dráma Eva Nová z&nbsp;roku 2015 v&nbsp;hlavnej úlohe s&nbsp;Emíliou Vášáryovou.

Dielo

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vidina herectva bola v&nbsp;Jamrichovom prípade len jednou z&nbsp;možností, ako by sa mohol v&nbsp;dospelosti uplatniť. „V&nbsp;roku, keď som sa chcel dostať na herectvo, chýbal dostatok talentov, takže prijali len Zuzku Cigánovú a&nbsp;mňa, preto neotvorili nový prvý ročník. O&nbsp;rok ma vzali, lebo sa už naplnil požadovaný počet prijatých. Popritom som však mal na prihláške napísanú ako druhú školu žurnalistiku.“ Práve kvôli nej absolvoval ročnú prax v&nbsp;polygrafických závodoch. Túžba po divadle bola skrátka oveľa silnejšia. Počas štúdií na VŠMU ho spolužiaci prezývali Tyčka, pretože bol vysoký, chudý a&nbsp;na javisku najskôr nevedel, čo s&nbsp;končatinami.

Pomohol mu profesor Zachar. „Dokázal ma uvoľniť a&nbsp;celkovo nás naučil mať rád javiskový priestor, do ktorého herec ide, aby sme sa nebáli. No a&nbsp;pán profesor Huba, otec Maťa Hubu, nás zasa uhladil. Ale začiatky boli tvrdé. Tak to asi má byť.“ Omnoho vrtkejší bol jeho spolužiak Jozef Bednárik, na ktorého má zo školy azda najviac spoločných spomienok. „Chodievali sme spolu do Prahy pred začiatkom školského roka na divadelné predstavenia, ktoré si dodnes živo pamätám. Boli to obrovské zážitky, z&nbsp;ktorých čerpám aj po tých rokoch. Ja som išiel k&nbsp;nim cez vianočné sviatky, on prišiel k&nbsp;nám, kamarátili sme sa. A&nbsp;hlavne sme boli spojení prácou, navzájom sme si hovorili, čo treba čítať, a&nbsp;tak.“

V&nbsp;mladosti nerád recitoval, ale počas štúdia na VŠMU ho pozitívne ovplyvnil profesor Viliam Záborský, kodifikátor javiskovej slovenčiny a&nbsp;majster prednesu. „Počas štúdií som mal z&nbsp;neho veľkú trému. Najprv ma úplne zničil tým, že mi vyčítal zlý predhryz a&nbsp;odporučil nosiť strojček. Rok som ho aj nosil. Na veľkú radosť mojich spolužiakov. Ale potom, v&nbsp;treťom ročníku, mi dal za prednes Hviezdoslavovho Slovenského Prometea jednotku s&nbsp;hviezdičkou. Veľmi si ju vážim.“ Hviezdoslava začal herec skúmať na škole z&nbsp;tvrdohlavosti. Chcel dokázať, že nie je ťažký a&nbsp;už vôbec nerecitovateľný, ako sa to vo všeobecnosti tradovalo. To sa mu podarilo, keďže tri roky po skončení školy ho spomínaný Záborský prizval učiť.

Ešte predtým sa mu však podarilo hrať v&nbsp;komparze a&nbsp;neskôr aj zaskakovať v&nbsp;Činohre SND. Keď sa už vyštudovanému hercovi v&nbsp;roku 1970 ozvala prvá slovenská scéna s&nbsp;pracovnou ponukou, okamžite ju prijal. „Martin Gregor prišiel za mnou a&nbsp;povedal mi: ‚O&nbsp;ničom inom neuvažuj a&nbsp;poď k&nbsp;nám.‘ Ozvali sa mi totiž aj z&nbsp;Martina a&nbsp;z&nbsp;Novej scény. Inde by to možno bolo bývalo zaujímavejšie. Ale o&nbsp;tom je dnes už zbytočné uvažovať.“ Jamrich sa rýchlo vypracoval. Jeho herectvo začalo byť príznačné nielen divadelnou imagináciou, ale zároveň mimoriadne kultivovaným hlasovým a&nbsp;fyzickým prejavom. Významné postavy v&nbsp;jeho repertoári pribúdali. Účinkoval nielen na divadelných doskách, ale aj v&nbsp;rozhlase, dabingu a&nbsp;televízii.

Pre pracovnú vyťaženosť mu však v&nbsp;čase kariérneho rozmachu uložili dištanc. „Nám sa so Zdenkou Studenkovou, nie naším pričinením, stalo, že sme jeden vianočný večer boli naraz v&nbsp;troch inscenáciách. Jedna bola odvysielaná na federálnom okruhu a&nbsp;dve na republikových. Vyrábali sme ich v&nbsp;rozličnom čase, ale nedopatrením sa tieto inscenácie s&nbsp;nami odvysielali naraz. Zrejme potom niekto závidel. Tajne som sa dozvedel, že máme dištanc. Vtedy vytiahli aj lož o&nbsp;mojom otcovi, že vraj nebol v&nbsp;Povstaní. Nakoniec vysvitlo, že môj otec bol v&nbsp;SNP aj s&nbsp;mojou mamou, dokonca oddiel v&nbsp;bojovej oblasti Kordíky niesol jeho meno Jamrich. Mal aj plno vyznamenaní, ale to som zistil až po jeho smrti, keďže on sa svojou minulosťou nikdy nechválil.“

Na televíznej pôde zažil ešte jednu neprávosť, a&nbsp;to krátko po Nežnej revolúcii v&nbsp;roku 1989, keď zachraňoval situáciu okolo pripravovaného seriálu Štúrovci. Mal si v&nbsp;ňom zahrať postavu Ľudovíta Štúra. „V&nbsp;januári 1990 sme na seba zvyšovali hlas s&nbsp;istým bývalým zväzákom, ktorý pod rúškom hnutia Verejnosť proti násiliu chcel zrušiť celý seriál. Zachránil to Roman Kaliský, ktorý sa stal riaditeľom televízie. Postavil sa proti hlúposti. Veď už boli nachystané exteriéry, urobené kostýmy a podobne. A&nbsp;nielen to. Začali sme totiž nakrúcať pred novembrom 1989, veľa už bolo hotového.“ Seriál sa natočil, ale z&nbsp;pôvodných deviatich častí ho okresali na päť. Z&nbsp;hercovho pohľadu to bolo nedôstojné, nič to však nemení na fakte, že do mysle mnohých pamätníkov sa zapísal práve touto významnou postavou slovenskej histórie.

Ako pedagóg a&nbsp;neskôr aj docent na VŠMU vychoval celú generáciu hercov, ktorí pôsobia vo všetkých divadlách na Slovensku. Pedagogickú činnosť však zanechal. Stalo sa tak po nástupe do riaditeľskej funkcie v&nbsp;SND po smrti Miloša Pietora v&nbsp;roku 1991. Na tomto mieste to nemal vôbec jednoduché. V&nbsp;porevolučných časoch totiž hrozilo, že divadlo sa rozpadne tak ako niekdajšie filmové štúdiá na Kolibe.

„Vedeli sme, že zrušiť sa dá všetko veľmi ľahko, ale verejnoprávna televízia a&nbsp;Koliba sú dôkazom toho, že keď sa raz niečo zruší, veľmi ťažko sa nachádza cesta späť ku kvalite, k&nbsp;umeniu a&nbsp;tvorbe. Zachovanie určitej kontinuity bolo nevyhnutné. Myslím, že to sa nám podarilo. Samozrejme, muselo sa modifikovať, prispôsobiť sa novým výzvam. Po roku 1993 sme sa začali pravidelne, častejšie ako kedykoľvek za spoločného štátu, stretávať s&nbsp;Českým národným divadlom, a to vo všetkých troch súboroch. A&nbsp;na to som hrdý a&nbsp;pyšný, že to vyšlo.“

Napriek tomu, že pre manažérske povinnosti nemohol stáť na javisku tak často, ako by si prial, práca generálneho riaditeľa ho bavila. V&nbsp;roku 1996 ho však z&nbsp;tejto funkcie odvolal minister kultúry Hudec. Jeho odvolanie sprevádzala kompromitačná kampaň ministerstva, mediálne útoky a&nbsp;protesty divadelníkov, ktoré po čase vyústili do štrajku. Po voľbách v&nbsp;roku 1998 ho na rovnaký post vymenovali na základe výberového konania. Stalo sa tak 1. januára 1999. V&nbsp;tejto funkcii pôsobil sedem rokov, a&nbsp;to s&nbsp;veľkým úspechom.

Vďaka jeho pričineniu sa SND etablovalo v&nbsp;európskych divadelných štruktúrach, v&nbsp;organizácii európskych divadelníkov ako Európska divadelná konvencia (ETC). V&nbsp;roku 2002 sa navyše stal jej viceprezidentom. Napriek mnohým zásluhám ho koncom roka 2005 vtedajší minister kultúry František Tóth z&nbsp;funkcie generálneho riaditeľa odvolal. Ako dôvod použil elegantnú formulku: „Organizačné zmeny, ktorých dôsledkom bude nová koncepcia riadenia a&nbsp;činnosti organizácie.“ V&nbsp;skutočnosti boli za Jamrichovým odchodom pretrvávajúce názorové rozdiely s&nbsp;ministrom. Tie sa týkali novej budovy SND na Pribinovej ulici v&nbsp;Bratislave. Svoj odchod vtedy herec nekomentoval.

Až s&nbsp;odstupom času si na svoje „riaditeľovanie“ zaspomínal: „Moje roky vo funkcii boli splnením dohody s&nbsp;mojím predchodcom Milošom Pietorom o&nbsp;tom, že nerezignujeme na tvorbu, vrátime diváka do divadla, zachováme úroveň dramaturgie, zavedieme nové pravidlá, napríklad diferencované odmeňovanie, prepojíme divadlo s&nbsp;biznisom, s&nbsp;turistickým ruchom. Chceli sme získať autoritu v&nbsp;medzinárodnom priestore, otvoriť sa pre externú spoluprácu, omladiť súbory a&nbsp;viac sa stretávať s&nbsp;českými divadelníkmi. Myslím, že som mal na kvalitných ľudí v&nbsp;umeleckej i&nbsp;neumeleckej oblasti v&nbsp;drvivej väčšine šťastie. Môžem konštatovať, že som odovzdal fungujúcu a&nbsp;funkčnú organizáciu.“

Pri osobných otázkach nebol herec v&nbsp;rozhovoroch nikdy veľmi otvorený. „Myslím si, že súkromie nemá nič spoločné s&nbsp;profesiou. Okrem toho nemám rád programovanie škandálov či zverejňovanie rodinných záležitostí, považujem to za lacnú exhibíciu.“ V&nbsp;dávnej minulosti bola jeho prvou manželkou Magda Vášáryová (71). Tá sa vo veľmi mladom veku do svojho príťažlivého kolegu zamilovala a&nbsp;spoločne prežili sedem rokov vzťahu. Manželstvo im napokon nevyšlo.

„Bola to moja prvá láska, a&nbsp;to nie vždy dopadne dobre. Dušan Jam­rich bol krásny muž, veľmi dobre vychovaný, pochádzal z&nbsp;veľkej rodiny a&nbsp;mal skvelú mamu. Možno by som sa zaňho ani nebola vydala, ale veľmi som mala rada jeho mamu. Rozišli sme sa v&nbsp;dobrom.“ Magda sa vydala za intelektuálneho humoristu Milana Lasicu (80) a Dušan si podmanil svoju súčasnú manželku Ivetu Weiszovú (64), rovnako herečku, najmä dabingovú, ale predovšetkým režisérku slovenského znenia. Manželia sa zoznámili, ako inak, v dabingu.

„Bola som ešte na škole a zároveň som robila asistentku réžie. Mala som dokončiť s hercami jednu slučku a Dušan bol nepresný a nechcel tomu veriť. Po vypočutí si uznal chybu a galantne ma pozval na kávu. Vzniklo veľké priateľstvo a neskôr vzťah, z ktorého máme tri deti,“ priznala hercova polovička, ktorá mu porodila dnes už dospelého syna Petra a dve dcéry Martinu a mladšiu Jordanu. Rodina žila v minulosti v bratislavskej Petržalke. V roku 2011 sa však presťahovali do Hviezdoslavova, dediny vzdialenej 25 kilometrov od Bratislavy.

Práve tam sa môže herec z času na čas nerušene venovať svojim dvom veľkým záľubám, a to koseniu trávy a plávaniu. Vyžíva sa tiež v tom, čo už prináleží jeho veku. Riadi sa výrokom, ktorý pred rokmi vyslovil profesor Huba. „Povedal mi: ‚Keď som bol mladý, mohol som vystrájať, byť nezodpovedný. Potom prišlo obdobie veľkej zodpovednosti v mnohých funkciách. Teším sa na obdobie, keď budem môcť striedať zodpovednosť s vystrájaním.‘ A ja si k tomu dodám ešte aj s frflaním. To je veľmi dobrá vec!“