Poznáte to, detských snov je veľa. Najprv chcete byť smetiarom, potom hasičom či baletkou. Čím ste starší, tým vaše sny začínajú byť reálnejšie. U mňa to tak však nebolo. Od detstva som netušil, čím sa chcem stať. Jediné, čo sa mi ako-tak pozdávalo, bola novinárčina. No ani tým som si nebol istý. Nič iné ma však nezaujímalo viac, a tak som sa rozhodol, že pôjdem na deň otvorených dverí na katedre žurnalistiky. Nech vidím, aké to je. A veru videl som, ale ešte skôr!

Býval som v Prievidzi, a tak som nasadol na autobus a vydal som sa na cestu. Autobus, v ktorom som sa viezol, však narazil do kombajnu. Dve hodiny sme stáli na mieste havárie, sledovali policajtov, odťahovú službu či médiá, ktoré o havárii prišli napísať, a čakali sme na iný spoj. Keď som sa konečne dostal do Bratislavy, nasadol som na električku, ktorá ma mala odviezť priamo do školy. No električka pred hlavnou poštou narazila do nákladného auta. Neveril som vlastným očiam, čo sa deje. Vystúpil som a povedal som si, že už radšej pôjdem pešo.

Mal som ešte chvíľu čas, a tak som sa rozhodol poprechádzať po moste blízko školy a pozrieť sa na Dunaj. Ako som tak stál na moste, uvidel som na brehu veľký frmol. Potápači, záchranári, policajti... Z vody vyťahovali modré mŕtve telo muža. Bolo rozhodnuté: dostal som hneď tri znamenia, že môj život bude pestrý. Na fakultu žurnalistiky som sa ani nemusel ísť pozrieť. Vedel som, čo mi osud chcel naznačiť... A neoľutoval som to.