Peter Ličák

Lenže on má pre to celkom jednoduché vysvetlenie. „To je tak. Keby som vo chvíľach, keď sa mi nevyspytateľná pani šťastena i&nbsp;osud otočili chrbtom, nebol mal obrovskú morálnu i&nbsp;celkom prozaickú, praktickú podporu rodiny, priateľov i&nbsp;mnohých ďalších ľudí, o&nbsp;ktorých som dovtedy netušil, že existujú, ten krutý prechod zo sveta motorizmu do neporovnateľne komplikovanejšieho sveta vozičkárov by som nebol zvládol,“ vtiahol nás do svojho príbehu Martin.

Do osudového júlového dňa roku 2005 žil vo svojom vysnívanom svete, vo svete motorizmu. Fascinovalo ho všetko, čo voňalo benzínom alebo naftou, vo voľných chvíľach si rád zajazdil na motokrosových tratiach. „Aj v&nbsp;ten deň som si zašiel zdvihnúť adrenalín na bývalú motokrosovú trať pri Malom Šariši. Chodieval som aj na preteky pre motokrosárov bez licencie, tak som si bol pred najbližšími pretekmi dať zvyčajnú porciu dvanásť tréningových kôl. Už som ich mal odjazdené, keď mi zavolali kamaráti z&nbsp;Košíc, aby som ich počkal, že aj oni si idú zajazdiť. Nechcelo sa mi len tak nečinne sedieť, tak som si chcel pridať k&nbsp;obvyklej tréningovej dávke ešte pár okruhov navyše. Bolo to najnešťastnejšie rozhodnutie v&nbsp;mojom živote,“ priznáva po rokoch Martin.

Už v&nbsp;prvom kole mu z&nbsp;ničoho nič prsty zovrel silný kŕč, nanešťastie práve vo chvíli, keď bol s&nbsp;motocyklom v&nbsp;najvyššom bode skoku. Jazda na motokrosovej trati vytrasie z&nbsp;človeka dušu, aj Martinovo telo už očividne malo toho natriasania a&nbsp;tvrdých dopadov po skokoch dosť. Prsty ho neposlúchali, nevládali ubrať plyn ani preradiť rýchlosť na nižší stupeň. A&nbsp;to najhoršie ho ešte len čakalo: v&nbsp;najvyššom bode skoku kŕč zrazu povolil. Keďže to nečakal, pustil riadidlá motocykla, po dopade na zem sa motorka odrazila proti padajúcemu jazdcovi, ktorý nad ňou stratil kontrolu, zasiahla mu chrbticu a&nbsp;miechu...

„Synovec, ktorý bol so mnou na okruhu, privolal sanitku, nohy som si necítil, ale hlava fungovala. Keď som si všimol, ako si záchranári vymenili pohľady, vedel som, že je so mnou zle-nedobre.“ Preseknutá miecha bola vtedy pred sedemnástimi rokmi a&nbsp;stále je nad sily a&nbsp;možnosti medicíny. Pár dní nevedel, či mu v&nbsp;operačnej sále dokázali pomôcť, či bude chodiť alebo je ochrnutie jeho tela od hrudníka dole nezvratné. Tušil, že pravda bude to druhé, lebo nikomu nebolo pri jeho nemocničnom lôžku do reči. Až po niekoľkých dňoch sa lekár odhodlal Martinovi povedať kruto znejúci ortieľ: na nohy sa už nikdy nepostaví. V&nbsp;košickej nemocnici si ho nechali dlhé dva mesiace, stále mal vysoké horúčky, jeho psychika bola na absolútnom dne.

„Tie dni boli pre mňa čosi strašné. Ležíš bezvládne na posteli, so všetkým si odkázaný na pomoc a&nbsp;ochotu sestričiek, podkladajú pod teba misy, umývajú ťa na tých najintímnejších miestach, hanbil som sa od rána do večera. Pripadal som si ako taký hybrid – ani živý, ani mŕtvy. Čoraz častejšie som uvažoval, že to na tomto svete skončím, ale ako sa odpraceš zo sveta, keď si taký nemohúci? Žily si nepodrežeš, z&nbsp;okna nevyskočíš, nedokážeš sa ani liekmi otráviť. Ostávalo mi iba jedno: každý večer sa pomodliť, aby som sa už ráno nezobudil,“ vykresľuje Martin dni, ktoré vtedy považoval za peklo na zemi.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dnes je presvedčený, že keby v&nbsp;tom kritickom čase nebol mal nablízku rodičov, súrodencov, priateľov a&nbsp;vtedajšiu partnerku Evku, nebol by to psychicky zvládol, možno by doživotne skončil v&nbsp;niektorom ústave. Malými, nenápadnými, ale každodennými dávkami mu do hlavy dodávali optimizmus, nádej, vieru, že nie je všetkým dobrým dňom koniec. Psychický obrat zažil až v&nbsp;Národnom rehabilitačnom centre v&nbsp;Kováčovej, kde prežil päť mesiacov. Aj tam to spočiatku chcel vzdať, nezabojovať, ale partnerka Eva mu nedovolila rezignovať. Keď to nevzdali druhí, nevzdáš to ani ty, vyhlásila rezolútne a&nbsp;to Martina naštartovalo, chytil druhý dych.

„Rehabilitační pracovníci ústavu ráno neverili vlastným ušiam, keď som im oznámil – koniec leňošeniu, poriadne mi naložte do tela, už to potrebujem. A&nbsp;potom mi vstúpil do života Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru a&nbsp;predseda Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. V&nbsp;rozhovore v&nbsp;Kováčovej sa ma zrazu opýtal, či nemám chuť dať sa na nejaký šport. Vraj keď mám tak blízko k&nbsp;motorizmu, nech skúsim handbike. Ani som nevedel, čo je to za šport. Keď mi vysvetlil, že je to bicyklovanie v&nbsp;ležiacej polohe na ručný pohon, už som sa videl na štartovej čiare nejakých pretekov. Lenže rýchlo prišla studená sprcha, celá rodina sa chytala za hlavu, či som sa pominul na rozume, na kolesách som sa dokaličil, či chcem, aby ma na handbiku zmietol z&nbsp;cesty kamión. Tak som s&nbsp;handbikom skončil, skôr ako som začal,“ rozvíja svoj príbeh Martin Ludrovský.

Našťastie Janko Riapoš mu okamžite ponúkol iný šport. Stolný tenis, ktorý sám hrával. Neuniklo mu, že Martin má dlhé ruky, tie sú pri stolnom tenise veľkou výhodou. A&nbsp;načrtol mu aj perspektívu: keď bude každý deň poctivo trénovať, o&nbsp;takých šesť až osem rokov z&nbsp;neho môže byť celkom dobrý hráč. Ten nápad sa mu pozdával. Keď sa vrátil domov do Obišoviec, otec mu pozháňal stolnotenisový stôl, v&nbsp;ústave v&nbsp;Kováčovej mu vymysleli aj vyrobili omotávku na ruku, aby mu z nej pri hre nevypadávala raketa.

Jeho prvým trénerom i&nbsp;sparingpartnerom bol otec. Keď začínal, ani vo sne mu nepadlo, že práve vďaka stolnému tenisu sa dostane až na paralympijské hry a&nbsp;nebude tam žiadnym outsiderom. V&nbsp;ústrety mu vyšiel aj obecný úrad, ktorý mu ponúkol priestory na tréningy. Dodnes je vďačný rehabilitačným pracovníkom z&nbsp;Kováčovej, ktorí ho naučili sebestačnosti a&nbsp;presvedčili ho, že aj na invalidnom vozíku sa dá žiť plnohodnotne.

„Chvalabohu, keď mi Jano Riapoš otvoril bránu do sveta stolného tenisu, bol som už mentálne opäť vo svojej starej koži, ožila vo mne moja buldočia povaha. Prejavuje sa tak, že kým iní hrajú stolný tenis na sto percent, ja sa usilujem trénovať a&nbsp;hrať zápasy na 110 percent. To je celé tajomstvo mojich športových úspechov. Vďaka tomu som už po troch rokoch získal na paralympiáde v&nbsp;Londýne zlatú medailu v&nbsp;kategórii družstiev. Ale svoju prvú medailu, a&nbsp;hneď zlatú, som ešte pred londýnskou paralympiádou získal ako člen družstva na majstrovstvách Európy v&nbsp;Janove. Mojimi spoluhráčmi boli Jano Riapoš a&nbsp;Rasťo Revický.“

Zlato získal aj na majstrovstvách sveta, na vlaňajšej paralympiáde v&nbsp;Tokiu vybojoval s&nbsp;J. Riapošom v&nbsp;kategórii družstiev bronzovú medailu. Na turnaje do okolitých krajín cestuje autom upraveným na ručné ovládanie, na vzdialenejšie súťaže lietadlom. „Cestovanie je pre mňa dosť veľká štrapácia, tri dni pred letom si dávam špeciálne upravenú stravu, aby som nemusel v&nbsp;lietadle na toaletu, nechcem počas dlhých letov otravovať letušky,“ otvorene hovorí aj o&nbsp;strastiach života na invalidnom vozíku úspešný paralympionik z&nbsp;Obišoviec.

Tri osudné sekundy: MARTIN LUDROVSKÝ získal titul majstra sveta na invalidnom vozíku

Peter Ličák

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Tri osudné sekundy: MARTIN LUDROVSKÝ získal titul majstra sveta na invalidnom vozíku

Peter Ličák

Súvisiace články

Kristina má 24 rokov a 21 detí vo veku do DVOCH rokov: Že to nie je možné? FOTO ako dôkaz

Kráska ponúkla bezdomovcovi peniaze: Osudové rozhodnutie! Čo sa udialo potom, vyráža dych

Párik po narodení syna zatúžil po ďalších deťoch: Sila, koľko ich za 12 rokov stihli splodiť!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás