Lenže on má pre to celkom jednoduché vysvetlenie. „To je tak. Keby som vo chvíľach, keď sa mi nevyspytateľná pani šťastena i osud otočili chrbtom, nebol mal obrovskú morálnu i celkom prozaickú, praktickú podporu rodiny, priateľov i mnohých ďalších ľudí, o ktorých som dovtedy netušil, že existujú, ten krutý prechod zo sveta motorizmu do neporovnateľne komplikovanejšieho sveta vozičkárov by som nebol zvládol,“ vtiahol nás do svojho príbehu Martin.

Nešťastné rozhodnutie

Do osudového júlového dňa roku 2005 žil vo svojom vysnívanom svete, vo svete motorizmu. Fascinovalo ho všetko, čo voňalo benzínom alebo naftou, vo voľných chvíľach si rád zajazdil na motokrosových tratiach. „Aj v ten deň som si zašiel zdvihnúť adrenalín na bývalú motokrosovú trať pri Malom Šariši. Chodieval som aj na preteky pre motokrosárov bez licencie, tak som si bol pred najbližšími pretekmi dať zvyčajnú porciu dvanásť tréningových kôl. Už som ich mal odjazdené, keď mi zavolali kamaráti z Košíc, aby som ich počkal, že aj oni si idú zajazdiť. Nechcelo sa mi len tak nečinne sedieť, tak som si chcel pridať k obvyklej tréningovej dávke ešte pár okruhov navyše. Bolo to najnešťastnejšie rozhodnutie v mojom živote,“ priznáva po rokoch Martin.

Už v prvom kole mu z ničoho nič prsty zovrel silný kŕč, nanešťastie práve vo chvíli, keď bol s motocyklom v najvyššom bode skoku. Jazda na motokrosovej trati vytrasie z človeka dušu, aj Martinovo telo už očividne malo toho natriasania a tvrdých dopadov po skokoch dosť. Prsty ho neposlúchali, nevládali ubrať plyn ani preradiť rýchlosť na nižší stupeň. A to najhoršie ho ešte len čakalo: v najvyššom bode skoku kŕč zrazu povolil. Keďže to nečakal, pustil riadidlá motocykla, po dopade na zem sa motorka odrazila proti padajúcemu jazdcovi, ktorý nad ňou stratil kontrolu, zasiahla mu chrbticu a miechu...

„Synovec, ktorý bol so mnou na okruhu, privolal sanitku, nohy som si necítil, ale hlava fungovala. Keď som si všimol, ako si záchranári vymenili pohľady, vedel som, že je so mnou zle-nedobre.“ Preseknutá miecha bola vtedy pred sedemnástimi rokmi a stále je nad sily a možnosti medicíny. Pár dní nevedel, či mu v operačnej sále dokázali pomôcť, či bude chodiť alebo je ochrnutie jeho tela od hrudníka dole nezvratné. Tušil, že pravda bude to druhé, lebo nikomu nebolo pri jeho nemocničnom lôžku do reči. Až po niekoľkých dňoch sa lekár odhodlal Martinovi povedať kruto znejúci ortieľ: na nohy sa už nikdy nepostaví. V košickej nemocnici si ho nechali dlhé dva mesiace, stále mal vysoké horúčky, jeho psychika bola na absolútnom dne.

„Tie dni boli pre mňa čosi strašné. Ležíš bezvládne na posteli, so všetkým si odkázaný na pomoc a ochotu sestričiek, podkladajú pod teba misy, umývajú ťa na tých najintímnejších miestach, hanbil som sa od rána do večera. Pripadal som si ako taký hybrid – ani živý, ani mŕtvy. Čoraz častejšie som uvažoval, že to na tomto svete skončím, ale ako sa odpraceš zo sveta, keď si taký nemohúci? Žily si nepodrežeš, z okna nevyskočíš, nedokážeš sa ani liekmi otráviť. Ostávalo mi iba jedno: každý večer sa pomodliť, aby som sa už ráno nezobudil,“ vykresľuje Martin dni, ktoré vtedy považoval za peklo na zemi.

Pokračovanie na ďalšej strane...