Malá, no pritom veľká žena s ťažkým osudom zaháňala svoje utrpenie na doskách, ktoré znamenajú svet. Práve divadlo bolo pre Katarínu Kolníkovú (†85) celoživotnou vášňou.

Od narodenia najvýznamnejšej ochotníckej herečky uplynie 20. apríla presne sto rokov a to je patričná príležitosť zaspomínať si nielen na jej herecké umenie, ale aj láskavé srdce. Katarína sa narodila ako piate z deviatich detí. Napokon však prežila len ona a jej brat Janko. Vo viacerých rozhovoroch na margo tejto skutočnosti herečka poznamenala: „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na málokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila.“

Jej otec bol železničiar, a hoci celkom slušne zarábal, deti ani jeho manželka si peniaze vôbec neužili. Zvyčajne ich všetky prepil, a keď bol v alkoholovom opojení, rodina sa pred ním musela schovávať. Keď neskôr od rodiny odišiel, deti s mamou zostali samy a bez prostriedkov. Pre nedostatok peňazí Katarína nemohla študovať, preto po skončení základnej školy pracovala na majeri v rodnej obci Radošina a neskôr slúžila v zámožnej židovskej rodine v Piešťanoch ako opatrovateľka.

Z biedy ju mal vykúpiť sobáš s majetným Michalom Kolníkom z Nitrianskej Blatnice. Vydala sa za neho ako 19-ročná v roku 1941. O štyri roky neskôr ju manžel s tromi deťmi – Ivanom, Evou, Dušanom – a so štvrtým Paľkom na ceste opustil. Michal odišiel do Kanady a nikdy viac sa nevrátil. Rodine však písal listy, ktoré Katarína pred deťmi starostlivo ukryla a do rúk dcéry Evy sa dostali až po jej smrti. Hereckí kolegovia neskôr svorne tvrdili, že okrem iného bola pre nich symbolom vytrvalosti a viery. Až do smrti totiž dúfala, že sa k nej milovaný manžel vráti…

Keďže na deti a domácnosť bola sama, ako výchovný prostriedok nezriedka použila bitku. „Bola som prísna, deti si predsa nemôžu robiť, čo chcú. Cez prázdniny som ich hnala do roboty a v nedeľu do kostola. Keď niektoré vynechalo omšu, muselo mať vysokú teplotu. Viera je veľmi dôležitá. Len tá mi pomáhala v ťažkých časoch.“ Okrem duchovnej obnovy ju nad vodou držalo práve divadlo, ku ktorému pričuchla už ako 11-ročná. Zahrala si Panenku Máriu v hre Jezuliatko. Divadelným doskám sa naplno oddala až po skončení vojny. Prvá hra, v ktorej sa predstavila, boli Tajovského Statky-zmätky. Následne prichádzali ďalšie úlohy a v dedine rástla závisť. V duchu hesla „doma nie je nikto prorokom“ ju miestni označovali za komediantku.

Sympatie našťastie prevážili nad antipatiami a spolu s konkurzom do Radošinského naivného divadla (RND) v roku 1971 sa dostavil nevídaný úspech. „Ona je osobitnou kapitolou a zároveň súčasťou poetiky nášho divadla,“ povedal riaditeľ a umelecký šéf RND Stanislav Štepka (76). Ten Katarínu obsadil do hry Človečina, ktorú jej napísal na mieru. Zaujímavosťou je, že si ju pamätal ešte ako vychovávateľku zo škôlky. Bol zároveň rovesníkom jej syna. V čase, keď sa Katarína pridala k radošincom, mala päťdesiat rokov a za sebou značnú časť neľahkého života. Spolu s divadelným súborom však rástla aj ona, a keď sa RDN stalo medzi divákmi pojmom, bola jeho hlavnou hviezdou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia