Jana Homolová

Rodina Meličkovcov pochádzala z&nbsp;Gemera. Do Martina sa tento rod presťahoval vďaka herečkinmu starému otcovi Michalovi. Ten v&nbsp;roku 1831 prijal miesto kantora a&nbsp;rektora v&nbsp;evanjelickej škole, kde vychoval väčšinu martinských remeselníkov, miestnu inteligenciu aj úradníkov. Do Martina si priviedol ženu, ktorá bola zhodou okolností príbuzná manželky básnika Sama Chalupku. S&nbsp;Haniným starým otcom mali jedenásť detí, ktoré získali vzdelanie v&nbsp;škole u&nbsp;svojho otca. Herečkin otec Ján sa stal učiteľom. Vyučoval v&nbsp;Maďarsku, no na otcovu žiadosť sa vrátil do Martina.

Tam sa spolu s&nbsp;manželkou Oľgou Milecovou zaradili medzi ochotníckych divadelníkov. Ján zároveň miloval hudbu, ku ktorej priviedol aj najmladšiu zo svojich desiatich detí – malú Hanku Meličkovú, ktorá sa narodila 27.&nbsp;januára 1900. Po mame zdedila zemiansky pôvod. Jej rodina pochádzala zo starého rodu v&nbsp;Trnove. Časom sa však jeho erb začal objavovať aj v&nbsp;Necpaloch, kde sa Hanina mama narodila. V&nbsp;detstve sa budúca profesionálna herečka okrem hudby veľmi prirodzene venovala divadlu v&nbsp;Slovenskom spevokole.

Po absolvovaní ľudovej školy navštevovala štátnu meštiansku školu a&nbsp;pokračovala na vyššej obchodnej škole v&nbsp;Martine. V&nbsp;rokoch 1919 až 1923 študovala hru na klavíri a&nbsp;herectvo na konzervatóriu v&nbsp;Prahe. Vďaka tomu sa stala kvalifikovanou učiteľkou klavírnej hry a&nbsp;diplomovanou profesionálnou herečkou. Po návrate do Martina nastúpila ako učiteľka do župnej školy. Zbytočne jej blízki dohovárali, aby nezahadzovala talent a&nbsp;nevystupovala len na ochotníckych doskách, nepomohlo to. Hudba jej bola prednejšia.

Hana Meličková sa narodila 27. januára 1900 v&nbsp;Martine.
&nbsp;
Lásku k&nbsp;hudbe v&nbsp;nej vypestoval otec. Hudbe sa aj spočiatku venovala, neskôr ju však zlákalo herectvo. V&nbsp;rokoch 1919 – 1923 študovala v&nbsp;Prahe herectvo a&nbsp;hru na klavíri, v&nbsp;rokoch 1923 – 1926 pracovala ako učiteľka v&nbsp;Župnej hudobnej škole v&nbsp;Martine. Členkou Činohry Slovenského národného divadla v&nbsp;Bratislave bola v&nbsp;rokoch 1926 – 1976 (okrem vojnových rokov 1939 – 1946). Počas svojho umeleckého pôsobenia stvárnila takmer tristo postáv. Jej herecký talent našiel uplatnenie v&nbsp;každom žánri.
&nbsp;
Stvárnila najväčšie postavy klasického repertoáru od autorov ako napríklad William Shakespeare, Henrik Ibsen, Oscar Wilde či Lev Nikolajevič Tolstoj. Jej doménou sa stali ľudové postavy, najmä v&nbsp;hrách slovenských klasikov Jozefa Gregora Tajovského alebo Pavla Országha Hviezdoslava. V&nbsp;rozhlase účinkovala od jeho vzniku v&nbsp;roku 1926. Hrala aj vo filme a&nbsp;v&nbsp;televízii. Kozie mlieko (1950), Zemianska česť (1957), Jerguš Lapin (1960), Polnočná omša (1963), Ženský zákon (1967), Adam Šangala (1972), Piková dáma (1974), Osem žien (1974), Horali (1974) – to sú niektoré tituly z&nbsp;jej filmografie.
&nbsp;
Účinkovala aj v&nbsp;televíznych seriáloch Príbehy z&nbsp;lepšej spoločnosti (1969), Parížski mohykáni (1971), Straty a&nbsp;nálezy (1975). V&nbsp;roku 1955 dostala titul zaslúžila umelkyňa a&nbsp;v&nbsp;roku 1961 titul národná umelkyňa. Okrem toho bola laureátka štátnej ceny z&nbsp;roku 1951 aj nositeľka vyznamenania Za zásluhy o&nbsp;výstavbu z&nbsp;roku 1960. Jej meno nesie ulica na bratislavskom sídlisku Dlhé diely. Ministerstvo dopravy, pôšt a&nbsp;telekomunikácií SR vydalo v&nbsp;roku 2000 príležitostnú poštovú známku, na ktorej je Hana Meličková zobrazená v&nbsp;divadelnom kostýme. Zomrela 7. januára 1978 v&nbsp;Bratislave, iba dvadsať dní pred 78.&nbsp;narodeninami.

Dielo

Článok pokračuje na ďaľšej strane.

V&nbsp;dvadsiatych rokoch slovenský národ bytostne potreboval vlastných vyštudovaných divadelníkov. Prvé profesionálne divadlo v&nbsp;Bratislave totiž budovali Česi. Na javisku vystupovali českí herci, z&nbsp;hľadiska sa ozývala čeština, o&nbsp;réžiu, dramaturgiu aj scenár sa starali iba Česi. Nečudo, že prvý slovenský dramaturg Tido J. Gašpar si kládol za úlohu národné divadelné dosky poslovenčiť. Vybral si na to hru Oscara Wilda Salome. Preklad zveril do rúk Štefanovi Krčmérymu. V&nbsp;divadelnej sfére sa rýchlo rozšírilo, ako excelentne rovnakú hru ešte pred odchodom do Prahy zvládla Hana Meličková, výber hlavnej postavy bol teda jasný. Učiteľka hudby však bola tvrdý oriešok.

V&nbsp;roku 1925 zavítal umelecký súbor SND do Martina. Členom divadla bol v&nbsp;tom čase aj Meličkovej vynikajúci priateľ a&nbsp;spolužiak zo študentských čias Andrej Bagar. Spolu s&nbsp;Tidom Gašparom kuli plány, ako dvadsaťpäťročnú nádejnú hereckú hviezdu presvedčia. V&nbsp;ateliéri maliara Milana Mitrovského, ktorý bol už v&nbsp;tom čase Hanin švagor, sa po predstavení stretli herci, básnici Krčméry, Smrek a&nbsp;Lukáč a&nbsp;prizvali i&nbsp;vtedajšieho riaditeľa SND Václava Jiřikovského. Na Bagarovo naliehanie (pridali sa k&nbsp;nemu aj ostatní zúčastnení) si s&nbsp;ním Hana „struhla“ balkónovú scénu z&nbsp;Rómea a&nbsp;Júlie. Udivený Jiřikovský sa po nej zmohol len na jedno:

Vy ste povinná obohatiť slovenské divadlo! Stretneme sa v&nbsp;Bratislave. Dohodnuté?

Do Bratislavy Hana pricestovala v&nbsp;marci v&nbsp;roku 1926 s&nbsp;malou dušičkou. V&nbsp;repríze mala alternovať českú herečku Helenu Petzovú, ktorú miestne obecenstvo veľmi dobre poznalo. Budúca divadelná hviezda mala pochyby, či svojím výkonom presvedčí. Napokon bola omnoho lepšia než kolegyňa, čo napodiv medzi Hanou a&nbsp;Helenou vyústilo do vzájomného priateľstva. V&nbsp;konkurenčnom prostredí sa však H.&nbsp;Meličková stretla aj s&nbsp;nenávisťou a&nbsp;intrigami. V&nbsp;českej hviezde Líde Sudovej našla závistlivú nepriateľku. Z&nbsp;tých čias je známa nepríjemná príhoda z&nbsp;prvého predstavenia Salome v&nbsp;podaní mladučkej Hany. V&nbsp;maskérni si nevedomky sadla do Lídinho kresla, čo skúsenú profesionálku mimoriadne pobúrilo.

Mladšej a&nbsp;krajšej herečke sa preto rozhodla prvú premiéru na doskách SND poriadne znepríjemniť. V&nbsp;závere predstavenia, keď mali Hane baletky priniesť zlatý plášť, pod ktorý sa mala schovať, zistila, že ho herečka Sudová zašpendlila a&nbsp;nedá sa rozprestrieť. Vynaliezavá Hana obtancovala javisko bez toho, aby si niekto z&nbsp;divákov čokoľvek všimol. Prišla k&nbsp;bratovi Vladovi, ktorý ju na javisku hudobne sprevádzal, za kulisami mu pošepla, aby neprestával hrať. Tancovala a&nbsp;v&nbsp;rytme hudby vyťahovala špendlíky z&nbsp;plášťa. Našťastie všetko dobre dopadlo, no po spustení opony sa Hana za burácajúceho potlesku rozhodla, že sa vráti domov a&nbsp;na javisko už nikdy nevstúpi.

Keďže kritika Hanin výkon vychválila do nebies, z SND jej do Martina poštou prišla zmluva. Po dlhšom zvažovaní predsa len učiteľstvo zavesila na klinec a naplno sa upísala divadlu. Prvú profesionálnu zmluvu podpísala v auguste 1926, necelých päť mesiacov po prvom vystúpení na doskách SND. V kútiku duše dúfala, že druhý začiatok bude lepší. Spočiatku tomu aj všetko nasvedčovalo. Hana nadchýnala slovenské publikum aj slovenských kritikov, nepozdávala sa však českej umeleckej obci. Tá jej zazlievala, že na javisku nehovorí dokonalou češtinou, pôsobí strojene a jednotvárne.

Po publikovaní zlých kritík sa herečka dva mesiace po podpise zmluvy opäť zbalila a&nbsp;odišla domov do Martina. Vedenie divadla jej napriek tomu verilo a&nbsp;ponúklo ďalšie úlohy, v&nbsp;ktorých mala českým kritikom ukázať, ako hlboko sa mýlia. Netrvalo dlho a&nbsp;okrem talentu začal výrazne pútať aj jej zjav, vkus a&nbsp;cit pre štýl pri výbere kostýmov. Hneď v&nbsp;prvej oficiálnej hre Živé bábky sa z&nbsp;Meličkovej stala na javisku dáma. Sama o&nbsp;tom napísala v&nbsp;spomienkach, ktoré neskôr vyšli v&nbsp;týždenníku Život č. 28 v&nbsp;roku 1983.

Vstúpila som v plnej kráse, hodila som šlepom, vyparádená podľa najnovšej parížskej módy, a madame Fernanda doslova ozelenela od zlosti.

Takto si zaspomínala si na postavu Lucienne, ktorou opäť tromfla vtedajšiu hviezdu Lídu Sudovú v role Fernandy. Až do roku 1939 bola hlavnou hviezdou SND, kde vytvorila plejádu nezabudnuteľných postáv. Žiaľ, v predvojnových časoch formovania Slovenského štátu ju opäť čakalo sklamanie. Spolu s Andrejom Bagarom a Martinom Gregorom musela na dlhých šesť rokov divadlo opustiť. Zmenilo sa vedenie, ktoré si umelcov dostatočne nevážilo a za výkony im vyplácalo len nepatrné odmeny. Teatrológovia aj herečkini známi však za príčinou jej odchodu nevideli vedenie, ale skôr šéfa Činohry SND Janka Borodáča, ktorý ašpiroval na miesto riaditeľa.

Zo svojvôle začal upravovať platy umelcov. Na úkor manželky Oľgy Borodáčovej Hane Meličkovej rapídne znížil mzdu. Tá krivdu nezniesla, preto sa rozhodla odísť. Musela opustiť aj miesto externej profesorky na VŠMU, kde J. Borodáč pôsobil ako profesor. Na dosky Národného divadla sa vrátila až po vojne v apríli 1946 už ako charakterová herečka. Milovala prácu Jozefa Gregora Tajovského a aj sa s ním opakovane stretla. Súčasťou jej divadelného života sa tak stali vitálne ženy v šatkách s prefíkaným sedliackym rozumom a horúcim srdcom.

Stretávala ich aj v osobnom živote a často od nich čerpala inšpiráciu. „V tvorbe bola schopná zájsť až tak ďaleko, že na bratislavskom trhovisku toľko dobiedzala do ochotnej predavačky, až ju poriadne nahnevala. Skúmala ľudské charaktery a neskôr ich pretavila na divadelné dosky,“ zaspomínal si na kolegyňu Karol L. Zachar, ktorý s ňou mimoriadne rád spolupracoval. „Keď sa herec so svojím výkonom uspokojí, upadne. Preto nesmie popustiť, ale stále hľadať a zlepšovať sa,“ uvádzala herečka ako svoje motto.

Hana divadlo milovala, a&nbsp;keď sa v&nbsp;roku 1932 vydala za univerzitného profesora, historika a&nbsp;činoherného kritika Daniela Rapanta a&nbsp;neskôr sa im narodili dve dcéry – neskoršia prekladateľka Daniela (manželka divadelného kritika Emila Lehutu, pozn. red.) a&nbsp;budúca lekárka Helena –, dopriala si len krátku pauzu od umenia. Dcéra Helena na mamu spomínala ako na krásnu, očarujúcu ženu s&nbsp;dokonalými črtami, ktorá sa starala o&nbsp;rodinu, záhradku a&nbsp;neskôr aj psíka. „Otec písal aj divadelné kritiky, mame občas niečo vyčítal... Viete, ona bola diva – nemal ju veľmi za čo kritizovať,“ uviedla Helena.

Nebohý zať Emil Lehuta v&nbsp;minulosti o&nbsp;Hane povedal: „Na javisku sa nezastavila pred žiadnou krajnosťou, ktorú od nej vyžadovali. Osobne však bola plachá, až ostýchavá. V&nbsp;domácnosti predovšetkým matka, svetielko a&nbsp;magnet rodiny. Možno túto úlohu vedome posilňovalo v&nbsp;nej detstvo, v&nbsp;ktorom zavčasu stratila matku a&nbsp;dosť skoro aj otca.“ Tvrdo na sebe pracovala. V&nbsp;súkromí však bola srdečná, rozdávala múdre rady a&nbsp;úsmevy. Trvala na tom, aby ju všetci volali teta. „Tak ju musel oslovovať každý,“ spomínali bývalí kolegovia a robili to radi, lebo ju zbožňovali. Špeciálny vzťah mala práve k mladým umelcom.&nbsp;

Nevychovávajme a&nbsp;neveďme mladých ľudí, ktorí sú iba na začiatku svojej divadelnej dráhy, lživými motúzikmi popod nos. Je osožnejšie, ak hneď od začiatku počujú slová nepríjemnej pravdy. Veľký talent vyrastie aj tak. Ja som celý život o&nbsp;sebe pochybovala, modlila som sa od strachu a&nbsp;trémy, ale vždy som mala radosť. Umenie bolo môj život.

Mimoriadne si obľúbila začínajúceho herca Ladislava Chudíka. V SND zaviedla tradíciu generačného odovzdávania štafety. Tú dala práve Chudíkovi. On ako pokračovateľ si za jej ďalšiu nositeľku neskôr zvolil Emíliu Vášáryovú. Za päťdesiatjeden sezón Hana Meličková v&nbsp;SND vytvorila takmer tri stovky postáv. Vďačná bola aj za menšie úlohy, lebo vedela, že človek môže veľa povedať aj na malom priestore. Zomrela náhle v&nbsp;štátnom sanatóriu dvadsať dní pred svojimi narodeninami. Diváci ju milovali, žiaľ, vtedajší národný výbor jej umelecký prínos natoľko neocenil. Odmietol nakrátko zastaviť premávku na Gorkého ulici v&nbsp;Bratislave, keď mal v&nbsp;januári 1978 prejsť smútočný sprievod od činohry okolo historickej budovy SND, v&nbsp;ktorej sa Hanina hviezdna kariéra začínala...

Zuzana Kocúriková (71), herečka 
Bola som druháčka na vysokej škole, keď som hrala v&nbsp;televíznej verzii inscenácie Osem žien. Babičku na vozíku hrala Hana Meličková. Bola to úžasná žena, láskavá, vždy vedela mladým hercom poradiť. A&nbsp;my všetci sme ju zbožňovali a&nbsp;ona nás podporovala.
&nbsp;
Martin Gregor (†75) 
Je to veľká herečka, ale aj veľká žena. Po mojom príchode do Národného divadla v&nbsp;roku 1932 som tam zaskakoval za jednu postavu. Keď sme skúšali, Hana Meličková mi povedala: „Martinko, bude z&nbsp;vás dobrý herec, ale nepite a&nbsp;nemilujte príliš ženy.“ Taká morálna sila v&nbsp;nej bola a&nbsp;udržala si ju celý život.
&nbsp;
Karol L. Zachar (†85) 
Pracovať s&nbsp;mamou Meličkovou, to je potešenie, radosť zo života, najväčšia radosť na svete.