Škola, do ktorej chodia deti od prvého ročníka až po maturitu, sídli na dvoch adresách. V škole je vždy viac ako 70 percent chlapcov. Dievčatá sú prispôsobivejšie, nevytŕčajú tak z davu, nevykrikujú, čo vedia. Výhodou v tejto nevýhode dievčat je, že nemajú ani také problémy ako nadaní chlapci. Chlapci svoje nadanie prejavujú oveľa intenzívnejšie a ich rodičia sa začnú skôr zaujímať, čo s nimi ďalej.

Jolana Laznibatová

Pochádza z Polomy pri Hnúšti, kde maturovala na gymnáziu. Chcela byť architektkou a vraj jej trochu toho zamerania aj zostalo. Neskôr chcela študovať nemčinu a dejepis, ale nakoniec si vybrala štúdium psychológie. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde dostala spolu s troma kolegami ministerskú úlohu zistiť, ako, kde, kedy a v akom veku je možné rozpoznať nadané deti. Výsledky týchto výskumných zistení boli zverejnené v monografii Psychológia nadania, ktorá vyšla v roku 1987. V tom čase Európa o nadaných deťoch ani len nehovorila. V roku 1993 v období zavádzania nových foriem vyučovania otvorila na podnet rodičov školu podľa vlastného projektu, kde pracuje dodnes.

Pestrejšie a hlbšie

Podľa Jolany Laznibatovej Slovensko zachvátila intenzívna potreba inkluzívneho vzdelávania. V laviciach spolu sedia deti, ktorým ide učenie ľahko, s tými, ktoré učebné osnovy nestíhajú. „Akoby sme zabudli, že kedysi sme na Slovensku mali jednotnú školu, kde k všetkým žiakom pristupovali rovnako a všetci dostávali rovnakú formu vzdelávania. Až po reorganizáciách a reforme školstva v 60. rokoch minulého storočia odborníci prišli na to, že je dôležité venovať sa rôznym podskupinám detí s inými vzdelávacími potrebami. Začali hovoriť aj o nadaných deťoch.“

Nielen nadané deti si zaslúžia špecifický prístup. Ten potrebujú aj deti, ktoré to majú s učením ťažšie a pochádzajú z prostredia, v ktorom ani nemôžeme predpokladať, že by im uľahčilo získať aspoň jednoduché vzdelanie. „Dôležité je zamerať sa na deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. To sú aj tie, ktorým poskytujeme zázemie v našej škole. Oproti ostatným si dokážu učivo zapamätať rýchlejšie, oveľa skôr a netreba im toľko opakovania. Ale potrebujú viac učiva, viac podnetov a informácií, aby sa nenudili. V homogénnej skupine žiakov je tempo učenia iné. Inklúzia je pre takéto deti zničujúca.“

Inklúzia u nadaných detí môže pôsobiť tak, že sa vlastne nič nedeje a že deti schopné rýchlejšieho a intenzívnejšieho učenia zapadli do kolektívu, v ktorom si našli miesto, a to je fajn. „Nadané dieťa v štandardnej, dnes preferovanej triede má tendenciu prispôsobiť sa ostatným žiakom. Neplatí, že nadaný žiak potiahne všetkých na svoju úroveň, dokonca ani vtedy, ak sú v triede dvaja či traja nadaní.“ Rovnako neplatí, že tí najslabší stiahnu ostatných. „Nadaný žiak, ktorý trčí z kolektívu, sa stáva u spolužiakov neobľúbeným. Hrozí mu šikanovanie, keď mu ostatní dajú jasne najavo, že nemôže byť ten, ktorého učiteľka neustále chváli. V našej koncepcii vychádzame z toho, že nadané deti potrebujú učivo rozsiahlejšie a obohacujúcejšie, viac do hĺbky a s inovatívnymi prvkami. Na to musíme pripravovať svojich pedagógov. Naši učitelia vytvárajú pestrejšie a náročnejšie učebné materiály, aby stimulovali ich dispozície a potenciál.“

Pokračovanie na ďalšej strane...