Projektový manažér a bezdomovec. Dvaja muži z dvoch rozdielnych svetov sa stali priateľmi. Spojila ich HUDBA. 

Tomáš (46) je na ulici neuveriteľných 22 rokov. S rodákom zo Žiliny sa stretávame v Bratislave pri brehu Dunaja, sadáme si spolu do trávy pri frekventovanom chodníku a začíname spoločný rozhovor. Muž bez domova prekvapuje kultivovaným slovným prejavom, s hrdým úsmevom nám radí, že ak by sme chceli dobré knihy na čítanie, v Medickej záhrade je voľne dostupný box s literatúrou. On si odtiaľ naposledy odniesol dielo od Henryka Sienkiewicza.

Skôr ako sa rozložíme na tráve, z batoha vytiahne textilnú časť dáždnika a džentlmensky ju predo mnou rozloží. Keď je človek na ulici, naučí sa využívať aj veci, ktoré my ostatní automaticky pokladáme za odpad. Potom Tomáš vyťahuje z puzdra milovanú gitaru, životne dôležitý nástroj, bez ktorého by na ulici veľmi ťažko prežíval. Práve vďaka gitare si dokáže zarobiť na tie najnutnejšie potreby, hlavne na jedlo. S neuveriteľnou ľahkosťou a očividnou radosťou hrá skladbu od kapely Led Zeppelin Stairway to Heaven. Aj hudobní fanjnšmekri by pochybovali, či nebodaj nepočúvajú originál.

FOTOGRAFIE K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Ľudia ľuďmi

Milan Zábrodský (39), ktorý je povolaním projektový manažér, si Tomáša všimol niekedy pred troma rokmi. Muzikant bez strechy nad hlavou sedával na zemi pred nákupným strediskom v bratislavskej Vrakuni a hrával na gitare. Milan, idúc na nákup, si k nemu prisadol, započúval sa do hudby a dal sa s ním do reči. „Okamžite som spoznal, že má neuveriteľný hudobný talent,“ spomína. Trash metal, death metal, grunge, to boli hudobné štýly, ktoré svet počúval niekedy v 90. rokoch minulého storočia. Táto muzika spojila aj dvoch mužov z úplne odlišných svetov, pretože aj oni jej v mladosti podľahli. „Rozprávali sme sa o Jimim Hendrixovi či Alice in Chains. Tomáš mi dokonca zahral ich skladby. Pýtal som si dovolenie nakrútiť si ho na mobilný telefón a odchádzal som domov s radosťou na duši. Mal som úžasný koncert zadarmo. Ani som netušil, že naše cesty sa opäť pretnú,“ spomína Milan.

Skôr ako pokračuje v rozprávaní príbehu o nerovnom priateľstve, sa ho pýtam, či nemal problém sadnúť si uprostred dňa na frekventovanom mieste na chodník vedľa muža bez domova. „Život má rôzne cesty. Rozdiel medzi mnou a Tomášom je iba ten, že ja mám strechu nad hlavou, on nie. My Slováci sa hrdíme tradičnou rodinou, búchame sa do pŕs, akí sme kresťania, nepoznám však veľa ľudí, ktorí by zobrali potulného na Vianoce k sebe. Aj teraz, v čase rozhovoru, sedíme s Tomášom na tráve, ľudia sa na nás začudovane pozerajú. Ale nech sa pozerajú. Nech sa ľudia učia byť ľuďmi.“ 

Článok pokračuje na následujúcej strane

Diskusia